Poľský prípad justičných zmien je príkladom porekadla: „Čo je dovolené bohovi nie je dovolené volovi.„. Poľsko sa však nechce skloniť.

Poľsku je vyčítaný systém, kedy minister spravodlivosti je generálnym prokurátorom.

Zamlčuje sa však, že poľská vláda obnovila systém, ktorý platil až do roku 2010 podľa amerického vzoru, kde je minister spravodlivosti generálnym prokurátorom. Vychádza sa z logiky, že prokuratúra či prokuratúra má zastupovať záujem štátu a tento záujem štátu má základ v princípe, že zdrojom moci v demokratickom štáte je ľud.

Preto má byť generálny prokurátor naviazaný na vládu zvolenú vo voľbách tak, že ide o ministra spravodlivosti. Iný systém platí napríklad v Írsku, kde generálny prokurátor rezignuje po parlamentných voľbách, aby si nová vláda mohla zvoliť osobu, ktorej dôveruje. Tento model je pri Poľsku kritizovaný. V USA nevadí.

Ďalej sa kritizuje, že zanikla funkcia predsedníčke poľského Najvyššieho súdu Małgorzaty Gersdorfové, narodenej 1952.

Aby bol niekto predsedom súdu, musí byť sudcom. V Poľsku je vek pre zánik funkcie sudcu 65 rokov. Ak je predseda súdu vymenovaný na určité funkčné obdobie, ale počas neho dosiahne dôchodkový vek, končí.

Napríklad predseda Najvyššieho správneho súdu v Brne má funkčné obdobie 10 rokov, ak by bol tento rok menovaný do funkcie uvažovaný kandidát Michal Mazanec, bude predsedom len 3 roky, pretože dosiahne vek 70 rokov. Smiešne pôsobia tí, ktorí určitý princíp kritizujú v Poľsku ale u nás [v Česku] im rovnaký nevadí. Vek pre zánik funkcie sudcu je u nás 70 rokov a v Poľsku nižšia, ale každý štát si ho určuje sám.

Neobjektivitu kritiky Poľska dokresľuje situácia okolo jeho Ústavného tribunálu. Predchádzajúci predseda poľského Ústavného tribunálu Andrzej Rzepliński zvolený za Občiansku platformu sa aktívne podieľal v roku 2015 na prijatí nového zákona o Ústavnom súde v čase, keď bolo jasné, že Občianska platforma prehrá voľby prezidentské aj parlamentné.

Preto nový zákon umožnil starému parlamentu voľbu sudcov aj za sudcu, ktorých funkčné obdobie malo skončiť až po nových parlamentných voľbách. Išlo o zjavné zneužitie moci, kedy si dosluhujúca parlamentná väčšina chcela zachovať justičnú moc, keď už vedela, že u voličov prehrala.

Proti tomu sa postavil prezident, ktorý odmietol prijať sľub takto zvolených kandidátov. Prijal potom sľub novozvolených ústavných sudcov po parlamentných voľbách. Bývalý predseda im dal kancelárie a plat, ale nezohľadňoval ich hlasy pri rozhodovaní. Navyše odmietol rešpektovať, že pri rozhodovaní Ústavného tribunálu o zrušení zákona musí byť prítomných 13 členov a nechal konať súd aj za prítomnosti menšieho počtu.

Preto vláda odmietla akceptovať rozhodnutie Ústavného tribunálu, ktorý nebol uznášania schopný. Po skončení funkčného obdobia Rzeplinského Ústavný tribunál rešpektuje pravidlá pre svoje konanie a vláda rešpektuje jeho rozhodnutie.

V Poľsku, na rozdiel od Španielska, nie sú politickí väzni a na rozdiel od nás sa tu dodržiava ústava. U nás [v Česku] a nie v Poľsku dochádzalo k manipulácii s trestným konaním, kedy si vrchné štátne zastupiteľstvo vyberalo, ktoré vhodné súdy rozhodnú o väzbách a odpočúvaní. Aj tu platí biblické: „Nevidia brvno v oku svojom, ale vetvičku v oku svojho brata áno.„.

Zdroj: Česká Justice, Zdeněk Koudelka