V roku 1858 sa stovky obyvateľov miest Oberlin a Wellington – vrátane radu študentov a pedagógov Oberlinskej univerzity – zhromaždili okolo hotela Wadsworth, v ktorom policajti a lovci otrokov držali otroka Johna Price. Zadržanie mali podložené vtedajším Zákonom o otrokoch na úteku (Fugitive Slave Act of 1850). Po krátkej potýčke ozbrojený dav vtrhol do budovy, premohol ľuďí čo zadržiavali Prica a oslobodil ho. Potom bol Price prevezený do bezpečnej Kanady.

Toto všetko viem vďaka svojmu synovi, ktorý si nedávno požičal knihu The Price of Freedom – tá sa totiž práve oberlinsko-wellingtonskému oslobodeniu, ako sa udalostí hovorí, venuje. A so svojou ženou sme sa práve od nej odrazili, keď sme sa rozhodli vysvetliť svojmu sedemročnému synovi, že zákony aj vlády, ktoré ich vydávajú, sú často zlé – a že po ňom nechceme, aby sa vždy podľa zákonov správal. Totiž, že naopak budeme radi, keď bude bojovať za práva svoje i ostatných a bude tak konať dobro, aj keď to odporuje, zákonníkom.

To, že trváme na tom, že práva majú prednosť pred zákonmi, nie je nič nové. Vždy som mal rád, keď Ralph Waldo Emerson hovoril: „Dobrí muži nesmú zákony dodržiavať zas tak dobre.“ Je to veľmi známy citát, zaujímavý je aj zvyšok dlhšieho, z ktorého pochádza. citujem:

„Republiky pretekajú mladými občanmi, ktorí veria, že mesto budujú zákony a že závažné zmeny spôsobov vlády i života, zamestnanosti, podnikania, vzdelania či náboženstva môžu byť len tak odhlasované alebo znova zamietnuté, a že akékoľvek opatrenia, aj keď by bolo akokoľvek absurdné, môže byť na človeka uvalené, ak sa nájde dostatok ľudí, ktorí pre jeho uzákonenie zdvihnú ruku. Ale múdri vedia, že pochabé zákonodarstvo je stavbou, ktorej základy podryje prvý otras zeme … „

Akokoľvek chatrne je ale zákon postavený, môže tých menej šťastných škrtiť ešte dlho pred svojím pádom. John Price skoro skončil pod jeho sutinami, keď chcel len prejaviť svoju prirodzenú slobodu, ku ktorej je ako človek oprávnený. John Price zomrel ako slobodný človek, pretože bol ochotný odporovať zákonu, ktorý tvrdil, že on sám nie je nič viac než majetok ostatných. A veľmi mu v tom pomohli ľudia, čo nielen odmietli taký zákon sami používať, ale ešte mali silu postaviť sa vláde a jej funkcionárom.

Emerson by najskôr súhlasil. O niekoľko rokov neskôr pripomenul jeho syn svojim deťom, ktoré písali školskú prácu o stavení domov: „Nesmiete zabudnúť, že žiadny dom dnes nie je dokonalý bez kúta, do ktorého môžete schovať otroka na úteku.“

Pod veľkým vplyvom Emersona, ale z o dosť prízemnejšieho dôvodu šiel Henry David Thoreau sedieť (aj keď len na chvíľu), keď odmietol zaplatiť daň na podporu vojny v Mexickom zálive. V eseji, ktorá je dnes známa ako Občianska neposlušnosť, napísal:

„Musí občan, čo i len na chvíľu, alebo len v najmenšej miere, podriadiť svoje svedomie zákonodarcom? Prečo potom bol každý človek obdarený svedomím? Myslím, že najprv musíme byť ľuďmi, až potom občanmi. Zďaleka nie je tak žiaduce rozvíjať úctu k zákonu, ako je žiadúce rozvíjať úctu k pravde. Jediná povinnosť, ktorú mám právo prijať, je v každej chvíli robiť to, čo považujem za správne. „

V rovnakej eseji taktiež predniesol Thoreau svoje slávne slová: „najlepšia vláda je tá, ktorá vôbec nevládne.“ Sám rozhodne o vláde ako inštitúcii vysokú mienku nemal. Rozčuľoval sa, že vojaci, policajti a ďalší funkcionári neslúžia štátu „ako ľudia, ale ako stroje“ a že „vo väčšine prípadov sa ani nenamáhajú usilovať o nejaké morálne, slobodné rozhodovanie – len sa znižujú na intelektuálnu úroveň dreva, zeme a kameňov.“

Keď dnes máme skôr akademickú ako básnickú dobu, Thoreauove názory v nej tak nájdeme v podobe vecí, ako sú napríklad rozostupy medzi Kohlbergovými štádiami morálneho vývoja. Tie konkrétne nám ukazujú rozdiel medzi mysliteľmi na konvenčnej úrovni morálky, ktorí veria, že zákonu je potrebné sa podriadiť, pretože sám o sebe nejako morálku definuje, a tými postkonvenčnými, pre ktoré majú vyššie princípy pred právom prednosť.

Áno obľubujem Emersonova a Thoreaua.

Povedal by som, že osobne milujem slobodu viac než akúkoľvek inú hodnotu a je mi jedno, či moji susedia alebo štát nesúhlasí. Budem slobodný a som ochotný k dosiahnutiu slobody pomôcť aj ostatným, samozrejme len ak budú o moju pomocnú ruku stáť. A nech všetky zákony, čo budú proti nám, zmiznú. Myslím, že môj postoj by napríklad sociálneho psychológa Jonathana Haidta neprekvapil – koniec koncov podľa neho je to práve táto morálka, ktorá roztáča kolesá libertariánstva. A práve ju chceme s mojou manželkou odovzdať nášmu synovi.

Otroctvo a mexická vojna sa už našťastie našej krajiny netýkajú, ale to neznamená, že máme nedostatok cieľov – vždy sa nájde dosť sporných vyhlášok a obmedzenia, ktoré na nás vláda skrze zákony uvaľuje. Sú to dane, rastúci sociálny štát, regulácia podnikania, zákony o boj proti drogám … a všetky si hovoria o to, aby boli ignorované. Zákon o otrokoch na úteku síce už dlho Američanom konať zlo neprikazuje, ale sú tu potrebné „bezpečnostné“ pravidlá, podľa ktorých by na vás mal donášať vlastný doktor alebo psychológ. A keby nič iné, vždy sa zrovna niekde krvou a peniazmi ostatných vedie nejaká vojna.

Úprimne dúfam, že môj syn nebude nikdy musieť pre svoju slobodu utekať tak ako John Price. A tiež by som bol rád, keby aspoň chvíľu nemusel pre slobodu ostatných bojovať s policajtmi, ako to vtedy urobili občania Oberlinu a Wellingtonu. Ale ak bude musieť, tak chcem, aby sa do nich pustil bez akéhokoľvek ostychu.

Pokiaľ bude žiť život o trochu slobodnejšie, než by mu dovoľovali zákony, tak sa nám ako rodičom aspoň niečo podarilo. Pár ignorovaných regulácií a niekoľko formulárov v koši môže totiž čas na svete o dosť spríjemniť. A či sa niekedy dostane do poroty a tvrdošijne odmietne poslať do väzenia neboráka, na ktorého si štát posvietil kvôli zakázaným zbraniam alebo vypitiu zlých chemikálií, tým lepšie. Nulifikácia porotou (kedy členovia poroty odmietnu obžalovaného odsúdiť na základe sporných alebo nesprávne použitých zákonov) nie je nelegálna (zatiaľ) a napomáha tomu, aby trestu unikli tí, ktorí spáchali niečo, za čo by sa pred súd vôbec nemali dostať. „Žiadna ujma, žiadny faul“ je pre člena poroty užitočný návod, či už si zákonodarcovia hovoria, čo chcú.

A ak sa náš syn rozhodne ísť ďalej a sám bude aktívne pomáhať ľuďom v boji proti autoritárskym výmyslom, dostane sa mu podpory nielen odo mňa a jeho matky, ale (ak som vás dokázal presvedčiť) s trochou šťastia aj od početného publika jeho predchodcov. Naša rodina má dlhú skúsenosť s pohŕdaním zákonmi a obstarávať zakázané alebo zachraňovanie nespravodlivo perzekvovaných sú úctyhodné činnosti bez ohľadu na to, či je motívom zisk, alebo osobný záujem.

Hlavná lekcia totiž znie, že snažiť sa o slobodnejší svet je vždy správne, tým skôr, keď sú zlé zákony. A myslím, že náš syn už to vie oceniť.