Jeden z hlavných pilierov našej civilizácie od čias starých Grékov bola a ešte stále (aspon niekde) je idea pravdy. Tento hodnotový stĺp však čím ďalej eroduje a je devalvovaný ako píše aj autor Andrej Duhan v blogu na českej pozicii.
Západ sa stáva postZápadom. Pravda sa nehľadá, ale vyrába
Západná spoločnosť postupne stráca schopnosť rozlišovať dobré a zlé, pravdivé a lživé a dokonca aj vôľu posudzovať. Vytráca sa hlavný predpoklad pre fungovanie spoločnosti – spoločná kultúra. To, čo považujeme za objektívnu realitu, je vraj len predsudok a stereotyp. Ideál objektívnej pravdy nahradil ideál subjektívneho konsenzu. Píše Andrej Duhan.
16.6.2018
[sociallocker][/sociallocker]
Spoločnosti aj civilizácie sa menia a vyvíjajú. Západné spoločnosti v dôsledku ľavicového liberalizmu – súčasne dominantnej ideológie – postupne pretŕhajú väzby s piliermi svojej civilizácie. Západ sa stáva postZápadom – pripomína Západ, ale prestáva ním byť. Zmena sa odohráva pod povrchom dnešných politických, ekonomických a spoločenských problémov, pričom ide o posun v hodnotách a v pohľade na spoločnosť aj jednotlivcov – mení sa poňatie pravdy, morálky, slobody i spravodlivosti.
Západná civilizácia stála na viere v objektívnu realitu – v existenciu dobra a zla, pekného a škaredého, pravdy a lži. Jej základ tvorilo presvedčenie o objektívnom morálnom aj prírodnom poriadku. Kresťanstvo aj osvietenstvo považujú pravdu a snahu sa jej dopátrať, za základnú hodnotu. Pravda tu neznamená čiernobiele videnie sveta ani presadzovanie jediného správneho názoru. Predstavuje ideál – presvedčenie, že existuje poznateľná a popísateľná realita.
Relativismus
Hlavným nástrojom k poznaniu pravdy je rozum. Človek je vybavený ním aj vôľou, dokáže spoznávať, rozlišovať a posudzovať. Dôraz na rozumové poznanie sa rovnako ako pravda vinie západným myslením. Z viery v objektívnu realitu sa zrodila západná morálka, ľudské práva, veda a pokrok.
Dnešnou západnou spoločnosťou prestupuje relativizmus. Stále silnejšie sa presadzuje presvedčenie, že realitou je to, čo sa rozhodneme, že ňou je. Spoločnosť rezignuje na pravdu, stáva sa kultúrou radikálneho subjektivizmu.
Dnešnou západnou spoločnosťou prestupuje relativizmus. Stále silnejšie sa presadzuje presvedčenie, že realitou je to, čo sa rozhodneme, že ňou je. Spoločnosť rezignuje na pravdu, stáva sa kultúrou radikálneho subjektivizmu. Všetko je vecou názoru, uhla pohľadu a subjektívnej interpretácie. Správne, pravdivé a morálne je to, čo je považované za správne, pravdivé a morálne. Namiesto rozumu a faktov nastupujú emócie a pocity.
Všetko, čo malo hodnotu, či bolo považované za správne, je relativizované. Spoločnosť je sociálna konštrukt, ktorý možno ľubovoľne meniť. To, čo považujeme za objektívnu realitu, je totiž beztak len predsudok a stereotyp. Ideál objektívnej pravdy nahradil ideál subjektívneho konsenzu. Pravda sa nenachádza, ale vyrába. O všetkých hodnotách a významoch možno vyjednávať.
Absolutizácia
Relativizmus tak zdanlivo ponúka toleranciu a harmóniu, za tým sa však skrýva snaha potlačiť všetky nerelativizující názory. Navyše absolutizuje sám seba tým, že neexistenciu pravdy povyšuje na nespochybniteľný fakt. Nemožno hodnotiť, posudzovať ani odsudzovať – s výnimkou tých, ktorí veria v pravdu a objektívne morálne poriadok.
Relativizmus absolutizuje sám seba tým, že neexistenciu pravdy povyšuje na nespochybniteľný fakt. Nemožno hodnotiť, posudzovať ani odsudzovať – s výnimkou tých, ktorí veria v pravdu a objektívne morálne poriadok.
Západná spoločnosť nielen postupne stráca schopnosť rozlišovať dobré a zlé, pravdivé a lživé, ale aj vôľu posudzovať. Vytráca sa základný predpoklad pre fungovanie spoločnosti – spoločná kultúra. Dnes vzývanie hodnoty, ako je diverzita a tolerancia, ukazujú, ako relativizmus vyprázdňuje pojmy alebo ich obracia proti ich zmyslu. Obe smerujú k ľahostajnosti, akceptovaniu neprijateľných javov, úpadku štandardov a k nihilizmu.
Vplyvy relativizmu ukazuje rodová ideológia, ktorá si dnes (minimálne v anglosaskom svete) razí cestu do mainstreamu. Podľa nej je pohlavná identita sociálny konštrukt a možno ju ľubovoľne meniť. Absurdne, no vážne konštruuje desiatky „pohlaví“ a popiera súvislosť medzi biologickým pohlavím a pohlavnou identitou. Subjektívne presvedčenie je nadradené realite.
Rodová ideológia spochybňuje vedu, zahráva sa s ľudskou prirodzenosťou a vyžaduje, aby tomu nikto neodporoval. Rešpekt k vykonštruovaným identitám je viac než pravda. Útočia teda aj na slobodu slova a myslenia. V snahe umlčať akúkoľvek kritiku sa potom prejavuje absolutizujúcí rys relativizmu.
Dva piliere
Západná morálka stála na dvoch pilieroch – na viere v objektívny morálny poriadok a na presvedčení o morálnej nedokonalosti človeka, ktorý je vybavený rozumom a slobodnou vôľou, vďaka ktorým dokáže so svojou nedokonalosťou bojovať. Z uvedeného vyplýva, že objektívny morálny poriadok ustupuje osobnej morálke, v ktorej je kritériom správnosti vlastný prospech a naplnenie túžob.
Objektívny morálny poriadok ustupuje osobnej morálke, v ktorej je kritériom správnosti vlastný prospech a naplnenie túžob. Relativizmus spochybnil objektívny morálny poriadok a z každého človeka urobil arbitra vlastného konania.
K tomu ľudia smerovali vždy, no tieto túžby vyvažovala zdieľaná viera v objektívny morálny poriadok – v sústavu morálnych hodnôt, pravidiel a povinností a spoločenský konsenzus o ich platnosti a prospešnosti. Relativizmus spochybnil objektívny morálny poriadok a z každého človeka urobil arbitra vlastného konania. Dostali sme sa na najnižší morálny menovateľ – Zákaz zakazovať.
Druhý pilier, morálna nedokonalosť, znamená, že sa v človeku mieša dobré a zlé, pudy so snahou ich ovládnuť, sebectvo s altruizmom, iracionalita s racionalitou. Človeka síce nemožno navždy zdokonaliť, ale môže a má k tomu smerovať, má kultivovať to lepšie vo svojej povahe. Pomáha mu v tom vôľa, rozum a objektívny morálny poriadok, ktorý sa internalizuje výchovou a tradíciami. Cnosť spočívala v uvedomení si temných stránok povahy, čo sprevádzala snaha ich prekonať. Išlo o rýdzo osobnú záležitosť.
Jean-Jacques Rousseau
Z tohto konceptu, ktoré zdieľalo kresťanstvo s Aristotelom, sa zrodil pilier západnej morálky – väzba medzi konaním a jeho následkami, čo tvorí základ spoločenských vzťahov a to od každodenných interakcií až po trestné právo. Západná morálka robí človeka zodpovedným za následky svojho konania, na čom bol založený hodnotový aj právny poriadok západnej civilizácie.
Francúzsky filozof Jean-Jacques Rousseau do európskeho myslenia vniesol nebezpečnú myšlienku – nehľadajte chyby v sebe, ale v spoločnosti.
Proti tomu stojí poňatie, ktoré vzťah medzi konaním jednotlivca a jeho zodpovednosťou za následky relativizuje – príčinu konania aj zodpovednosť je treba hľadať vo vonkajších okolnostiach. Toto poňatie nie je nové. V západnom myslení ho možno vysledovať až k francúzskemu filozofovi Jeanovi-Jacquesovi Rousseauovi (1712-1778) a jeho konceptu ušľachtilého divocha nedeformovaného civilizáciou.
Človek sa rodí v podstate dobrý a jeho povaha nie je skazená protichodnými sklonmi, nepotrebuje ovládať ani externé morálne pravidlá. Zlo totiž nepochádza z človeka, ale zo spoločnosti. Rousseau do európskeho myslenia vniesol nebezpečnú myšlienku – nehľadajte chyby v sebe, ale v spoločnosti.
Morálne pozérstvo
Vplyv spoločnosti nemožno ignorovať, ale odmietnutím zodpovednosti jednotlivca z neho robíme púhy objekt a zároveň vyzývame spoločnosť, respektíve štát, aby sa ho ujal. Od toho je krôčik k sociálnemu inžinierstva. Ak je človek dôsledkom spoločnosti, potom ho možno aj „zdokonaľovať„.
Z morálky sa stal aktivizmus a verejný priestor je vyplnený morálnym pozérstvom. Čím abstraktnejší či vzdialenejší je problém, na ktorom sa profilujeme, tým morálnejší sme.
Viera, že možno spoločnosť reformovať tak, aby oslobodila človeka, sa stala základom všetkých totalitárnych hnutí – od jakobínov cez nacistov a komunistov až po dnešných bojovníkov za politickú korektnosť a sociálnu spravodlivosť. Je totiž jednoduchšie nezaoberať sa vlastnými nedostatkami a pripojiť sa k utopickej myšlienke sľubujúcej raj na zemi a pri jej uskutočňovaní dať priechod zlu, ktoré je v každom z nás.
Rousseauovské poňatie dnes opäť silnie. Cnosť sa netýka uznanie ľudskej nedokonalosti a snahy o morálne sebazdokonaľovanie, ale úsilia o zmenu spoločnosti. Morálny boj človek nevedie vnútri, ale mimo seba. Z morálky sa stal aktivizmus a verejný priestor je vyplnený morálnym pozérstvom. Čím abstraktnejší či vzdialenejší je problém, na ktorom sa profilujeme, tým morálnejší sme. Rozvoľňovanie väzby medzi konaním a zodpovednosťou za ne, má navyše vplyv na chápanie slobody a spravodlivosti.
Sloboda
Západný koncept slobody vychádza z poňatia človeka ako bytosti s vlastným rozumom a vôľou. Schopnosť pochopiť následky svojich činov a niesť za ne zodpovednosť, tvorila základ morálky i slobody. Tá išla vždy ruka v ruke so zodpovednosťou voči sebe rodine i spoločnosti a s prijatím prirodzených obmedzení. Sloboda bola základnou hodnotou a predpokladalo sa, že bude fungovať v morálnom poriadku západnej civilizácie.
Prirodzené obmedzenia formou spoločenského poriadku, autorít, morálky alebo zodpovednosti už nie sú nevyhnutným predpokladom slobody, ale jej najväčšou prekážkou. Všetky obmedzenia treba prekonať, všetky zdedené sociálne väzby pretrhnúť.
Dnes túto slobodu čoraz viac nahrádza oslobodzovanie, ktoré zamieňa slobodu za neobmedzenú voľnosť a sebavyjadrenie. Prirodzené obmedzenia formou spoločenského poriadku, autorít, morálky alebo zodpovednosti už nie sú nevyhnutným predpokladom slobody, ale jej najväčšou prekážkou. Všetky obmedzenia treba prekonať, všetky zdedené sociálne väzby pretrhnúť. Nastupuje radikálna individualizácia, nepokrytá snaha napĺňať iba vlastné potreby – sebectvo povýšené na hlavný spoločenský princíp.
Ako trefne poznamenal bývalý sudca nemeckého ústavného súdu Udo di Fabio, Západ je posadnutý presadzovaním autonómie jednotlivca, aj keď je to na úkor ľudskej dôstojnosti. Zdanlivo neobmedzené možnosti, ktoré oslobodenie poskytlo, idú spoločne s úpadkom solidarity, mravov, slušnosti, spoločenských štandardov a ďalších neformálnych pravidiel. V minulosti hulvátstvo a nevkus nemali so slobodou nič spoločné, dnes môžu byť vydávané za jej autentické prejavy.
Predovšetkým však oslobodenie jednotlivca od neformálnych pravidiel a prirodzených obmedzenia posilňuje štát, a teda obmedzuje slobodu. Zodpovednosť odňatím človeku nezmizne, len je prenesená na spoločnosť, respektíve štát. Ten ju potom vracia ľuďom stále väčšou reguláciou a sociálnym inžinierstvom. Spoločnosť, ktorá je jednoduchým súčtom nezodpovedných jednotlivcov, musí byť riadená a regulovaná stále viac predpismi. Sme oslobodzovaní, zatiaľ čo sloboda slova alebo myslenia je okliešťovaná.
Spravodlivosť
Západné poňatie spravodlivosti vychádzalo od antiky z princípu každému, čo jeho je. Spravodlivosť požadovala obnovenie stavu pred jej narušením. Sprievodnými javmi bola súvislosť medzi konaním jednotlivca a jeho následkami, rovnoprávnosť, prezumpcie neviny a proporcionalita.
Dnes sa presadzuje sociálna spravodlivosť, ktoré nesmeruje k obnove rovnovážneho stavu, ale naprávaniu krívd – nie je procesom, ale cieľom. Spravodlivosť je stotožnená s rovnosťou a spoločnosť hodnotená ako nespravodlivá, utlačovateľská a diskriminačná.
Dnes sa presadzuje sociálna spravodlivosť, ktoré nesmeruje k obnove rovnovážneho stavu, ale naprávaniu krívd – nie je procesom, ale cieľom. Spravodlivosť je stotožnená s rovnosťou a spoločnosť hodnotená ako nespravodlivá, utlačovateľská a diskriminačná. V takom prípade je obnova pôvodného stavu a sprievodných javov nielen nedostatočná, ale môže aj utvrdzovať nerovnosť, teda sociálnu nespravodlivosť.
Právo nemá byť súborom pravidiel zaisťujúcich rovnoprávnosť a nestrannosť, ale nástrojom sociálnej spravodlivosti. Skutočne či údajne marginalizované skupiny treba chrániť či zvýhodniť. Vina za ich postavenie je prenášaná na väčšinovú spoločnosť, ktorá má povinnosť im ju kompenzovať.
S tým prichádzajú kvóty, antidiskriminačné zákony a komisie pre diverzitu. Rovnoprávnosť je potlačená v mene ideálu rovnosti výsledkov. Boj za rovnosť však paradoxne zdôrazňuje a zväčšuje rozdiely a stavia menšiny proti väčšine. Kto bol označený za obeť útlaku, ňou zostáva, pretože tým získava osobitné postavenie. Na jednej strane sa rozdiely nezdôrazňujú (najmä ak sú negatívne), na druhej sa stávajú určujúcimi.
Roztočená špirála nespravodlivosti
Západ prechádza regresom – od rovnoprávnosti k privilégiám tých, čo boli vyhlásení za znevýhodnených. Práva jednotlivca sú nahradzované právami menšín, rovnoprávnosť snahou o rovnosť výsledkov. Prezumpcia neviny občas ustupuje antidiskriminačnému úsiliu. V kampaniach, ako je Me Too, je potom úplne popretá, obvinenie sa rovná odsúdeniu. Subjektívny prístup k spravodlivosti tak iba roztáča špirálu nespravodlivosti.
Prezumpcia neviny občas ustupuje antidiskriminačnému úsilie. V kampaniach, ako je Me Too, je potom úplne popretá, obvinenie sa rovná odsúdeniu. Subjektívny prístup k spravodlivosti tak iba roztáča špirálu nespravodlivosti.
Boj za sociálnu spravodlivosť má ešte jeden dopad – odstránenie rozdielu medzi súkromným a verejným, čo až doteraz bolo znakom totalitných spoločností. V západnej tradícii sa súkromia nezohľadňovalo, politické a spoločenské debaty sa viedli bez ohľadu na súkromný život. Ten sa však v duchu neomarxistického hesla „osobné je politické“ stáva verejným. Osobné názory či spôsob života sú vo verejnej sfére alebo v práci pripočítané na ťarchu či dobru, hoci s nimi nesúvisia.
Nepolitické akcie sú spolitizované, správne spoločensko-politické postoje je potrebné neustále prezentovať, byť príkladom. U celebrít a známych osobností očakáva virtue signaling – musia dokazovať, že sú avantgardou sociálnej spravodlivosti. Opak znamená prehrešok. Logika sociálnej spravodlivosti je neúprosná.
Iba konzervatívci
Sociálna spravodlivosť sa stala morálnym cieľom a politika a právo nástrojmi, ako ju dosiahnuť. Nastal nebezpečný prienik absolútnej morálky, politiky a práva, ktoré majú byť obmedzené na dané oblasti. A ak sa morálkou rozumie snaha o spoločenskú zmenu, politika sa stáva križiackou výpravou. Priestor pre spoločenskú diskusiu sa zmenšuje rovnako, ako sa vytráca spomínaná súkromná sféra.
Západnú civilizáciu dnes bránia iba konzervatívci. Všetci, ktorí si vážia Západ a jeho slobodné spoločnosti, by sa k nim mali pripojiť.
Snaha zmeniť hodnotovú sústavu Západu nie je nová – minimálne od šesťdesiatych rokov ide o cieľ Novej ľavice. Dnes je však súčasťou mainstreamu. Pápež Benedikt XVI. V roku 2006 vyhlásil: „esenciálnym problémom našej doby je, že hoci klam komunistickej ekonomiky bol prehliadnutý, jeho morálny a náboženský klam nie. Úpadok morálneho povedomia zakoreneného v absolútnych hodnotách zostáva našim problémom a ak sa ním nebudeme zaoberať, môže to viesť k sebadeštrukcii európskeho vedomia. “
Západnú civilizáciu dnes bráni iba konzervatívci. Všetci, ktorí si vážia Západ a jeho slobodné spoločnosti by sa k nim mali pripojiť.
Zdroj: Česká pozice