Uvedený výklad nie je úplný, je to skôr ľavicová, marxistická interpretácia histórie, ovplyvnená pôvodom autora. Ale zato aspoň popisuje základné historické udalosti aj s mnohými negatívnymi dôsledkami. Britské impérium nebola prechádza ružovým sadom
[sociallocker][/sociallocker]
„Oplotenie“
Britské elity sa nezastavili pred veľkými medzinárodnými zločinmi, fakticky vykonali genocídu vlastného ľudu, zničili anglické roľníctvo ako triedu. Tento proces sa nazýval „oplotenie„.
Aj keď pre ľudí toto slovo nemá zjavný negatívny význam – avšak proti farmárom vysťahovaných z vlastnej pôdy, čo ich zmenilo na tulákov a žobrákov, bola prijatá tzv. „Krvavá legislatíva„. Jednalo sa o zákony proti tulákom a žobrákom, zavedené v Anglicku na prelome XV-XVI. storočí za vlády Tudorovcov.
Zákony predstavovali tvrdé tresty pre ľudí odsúdených pre tuláctvo a žobranie. Chytených bičovali, značkovali, predávali dočasne do otroctva (pri pokusoch o útek doživotne), po treťom chytení vo všeobecnosti popravovali.
Hlavnými obeťami týchto represívnych opatrení boli roľníci, ktorí boli vyhnaní z krajiny v dôsledku procesu tzv. „Oplotenia“
Na počiatku „krvavých zákonov“ bol výnos kráľa Henrich VII z roku 1495. Krutosť k ľuďom bola zakotvená v rôznych výnosoch z r. 1536 a r.1547. Zákon z r.1576 predpokladal vytvorenie chudobinca pre chudobných, kde sa v skutočnosti ľudia zmenili na otrokov, ktorí pracovali v neľudských podmienkach za misku pomyjí. „Zákon o trestaní tulákov a stálych žobrákov“ prijatý parlamentom v r. 1597, vytvoril konečný text zákona proti tulákom a žobrákom a bol v platnosti až do roku 1814.
„Krvavé zákony“ nemohli zastaviť rast chudoby a tuláctva. Ale iný cieľ bol dosiahnutý: potlačili odpor okradnutých roľníkov, ustráchaných, vypudených z krajiny bez opory roľníckej komúny, zmenených na ľudí ochotných otrocky pracovať v najhorších podmienkach, prakticky pod hrozbou okamžitého trestu smrti.
Represie proti Írsku
Anglicko po stáročia uskutočňovalo genocídu írskeho ľudu. Populácia Írska pred dobytím Britmi bola násobne väčšia ako počet obyvateľov v Anglicku. Jedna z najznámejších genocíd v Írsku bola invázia Cromwella. So svojou armádou prišiel v roku 1649 a dobyl mestá Wexford a Droghedu v blízkosti Dublinu. V Droghede Cromwell nariadil usmrtiť celú posádku a katolíckych kňazov. Vo Wexforde armáda začala masaker už dobrovoľne. Počas prvých 9 mesiacov si Cromwellova armáda podmanila takmer celý ostrov, potom Cromwell odovzdal správu svojmu zaťovi.
Z krajiny ušlo mnoho Írov alebo sa uchýlili na západ ostrova. Ich majetky boli odovzdávané anglickým kolonistom, väčšinou z armády Cromwella. Ak v roku 1641 v Írsku žilo viac ako 1,5 milióna ľudí, tak v roku 1652 to bolo iba 850 tis. a 150 tis. z nich boli anglickí a škótski osadníci. Íri prišli až o 50-56% svojho obyvateľstva.
Takúto genocídu je ťažké nájsť v histórii iných krajín. Íri, aj tí, ktorí nebojovali s Britmi, boli zbavení pôdy a odsunutí do neúrodnej púštnej oblasti Connaught na západe ostrova, takže boli odsúdení na smrť hladom – podľa „Act of Settlement“ v roku 1652. Ak bol k 01.05.1654 niekto z deportovaných Írov chytený mimo túto oblasť, čakala ho smrť. Íri nazývajú tento zákon „Hell or Connaught“ (Peklo alebo Connaught).
Veľkú časť populácie Írska, vrátane žien a detí, zmenili na otrokov a boli prevezení do britských kolónií v Indii. Ľudia v tej dobe v Írsku mali nižšiu cenu ako vlci – tak napr. odmena britských vojakov za hlavu „rebela alebo kňaza“ bola 5 libier a za vlčiu hlavu 6 libier.
Kolonizácia pokračovala aj v nasledujúcom storočí: v roku 1691 Londýn prijal niekoľko zákonov, ktoré pripravili katolíkov a protestantov, nepatriacich k anglikánskej cirkvi, o náboženské slobody, právo na vzdelanie, právo voliť a právo na verejné služby.
V dôsledku kolonizácie sa zmenil etnický obraz írskej populácie, zvýšilo sa percento Angličanov a Škótov a bola zriadená protestantská riadiaca elita. V Írsku bola založená protestantská vládnúca trieda, v roku 1775 írski katolíci vlastnili iba 5% pozemkov.
Bolo zakázané dať svojim deťom katolícku výchovu, obmedzený rozsah podnikania a to predovšetkým v oblasti obchodu, fakticky mohli pôsobiť len oblasti poľnohospodárstva, ktorému vládli ochromujúce formy vykorisťovania.
Írsko sa v skutočnosti stalo jedným zo zdrojov akumulácie britského kapitálu a rozvoja priemyslu v Anglicku.
Nedostatok pôdy u írskych roľníkov bol hlavnou príčinou strašného hladomoru, ktorý začal v Írsku v r.1740 a opakoval sa o storočie neskôr v roku 1845-1849, v dôsledku vysťahovania malých nájomníkov zo zeme (írske „oplotenie„), tiež zrušenia „obilných práv“ a ochorenia zemiakov. Výsledkom bolo úmrtie 1,5 milióna Írov a masová emigrácia za Atlantický oceán, najmä do Spojených štátov. V rokoch 1846 – 1851 odišlo 1,5 milióna ľudí, migrácia sa stala trvalou súčasťou historického vývoja Írska a jeho obyvateľov. Ako výsledok, len v rokoch 1841-1851 sa populácie na ostrove znížila o 30%. Aj neskôr Írsko rýchlo strácalo svoju populáciu: v roku 1841 populácia ostrova bola 8 miliónov 178 tisíc ľudí, a v roku 1901 – len 4 milióny 459 tisíc ľudí.
Z nejakého dôvodu o storočiach genocídy Írov Angličanmi sa nerobia filmy, nepíšu sa články, nevykrikuje sa na každom rohu.
Obchod s otrokmi
Veľká Británia stala svetovou jednotkou v oblasti obchodu s otrokmi, spôsobila milióny mŕtvych a strát na životoch. Briti vo svojich kolóniách v Indii a v Severnej Amerike používali tzv. „bielych otrokov“ – škótskych a írskych zajatcov vrátane žien a detí.
Rovnako vozili aj černochov. Do anglických kolónií v Severnej Amerike a neskôr do nezávislých štátov sa doviezlo asi 13 miliónov otrokov z Afriky. Ale vzhľadom k tomu, že pri „love ľudí“ na každého živého otroka boli zabití, resp. umreli 3-4 ľudia v Afrike a počas prepravy, čísla genocídy sú proste kolosálne.
A Briti prevádzkovali aj iný druh obchodu s otrokmi – export do kolónií tzv. „sluhov“ z bielych Európanov, vrátane britských občanov. V skutočnosti to boli „bieli otroci“ bez základných práv.
Otrávenie Číny ópiom
Londýn otravoval drogami občanov Číny, ale aj svojich občanov. Britské impérium bolo schopné vybudovať masívny obchod a dopravu ópia do Číny, na oplátku dostávala obrovské bohatstvo, zlato, striebro a kožušiny. Okrem toho Anglicko dosiahlo aj vojensko-strategické ciele – rozloženie čínskej armády, byrokracie, ľudí a straty vôle klásť odpor.
Čínsky cisár sa chcel zbaviť korumpujúceho vplyvu ópia a zachrániť krajinu. Preto v roku 1839 začal masívnu operáciu s cieľom zabaviť a zničiť zásoby ópia v Kantone.
Koloniálne lode s nákladom ópia sa začali potápať do mora. Vlastne to bol prvý pokus v boji proti obchodu s drogami na štátnej úrovni. Londýn reagoval vojnou – začali ópiové vojny.
Čína bola porazená a bola nútená prijať nevýhodné podmienky, ktoré stanovila britská drogová mafia. To so sebou prinieslo britskej elite obrovské zisky, vrátane britskej kráľovskej rodiny. Škody pre Čínu boli hrozné, v drogovom omámení zomreli celé generácie a k tomu pribudla ešte aj duševná a fyzická degradácia národa.
Až v roku 1905 boli čínske úrady schopné začať a spustiť program postupného zákazu ópia. Až do teraz je v Číne celosvetovo najtvrdšia protidrogová politika a boj proti drogám – čo je najdôležitejšia úloha štátu.
Závislosť na ópiu u britských robotníkov – cca 5% populácie Anglicka.
Prvé koncentračné tábory
Prvé rozsiahle koncentračné tábory boli založené tiež Anglosasmi – počas občianskej vojny v Spojených štátoch. Prvé koncentračné tábory v modernom slova zmysle boli vytvorené britským lordom Kitchenerom v Južnej Afrike pre búrske rodiny v tzv. Anglo-búrskej vojne v období rokov 1899-1902. Búrske oddiely spôsobovali Britom veľa problémov a tak bolo rozhodnuté vytvoriť „koncentračné tábory„. V snahe zbaviť búrskych partizánov (Búrovia sú potomkovia holandských, francúzskych a nemeckých kolonistov) možnosti dodávok a podpory miestneho obyvateľstva, skoncentrovali poľnohospodárov, väčšinou ženy a deti, (keďže muži bez výnimky bojovali s Britmi), v určených oblastiach. Tu boli praktický odsúdení na smrť, pretože dodávky potravín do táborov boli veľmi zlé. Vyzeralo to ako „inštitút rukojemníkov,“ čo nakoniec donútilo Búrov kapitulovať.
Zajatých mužov bežne odvážali do zahraničia, odosielali do táborov v Indii, na Ceylone (Srí Lanka) a do ďalších britských kolónií. Celkom do táborov Angličania nahnali asi 200 tisíc ľudí – to bola asi polovica bielej populácie Búrskej republiky. Z tohto počtu asi 26 tisíc ľudí zomrelo hladom a na choroby, väčšina mŕtvych boli deti. V koncentračnom tábore v Johannesburgu zomrelo takmer 70% detí vo veku do 8 rokov. V priebehu jedného roka, od januára 1901 do januára 1902, v „koncentračných táboroch“ zomrelo približne 17 000 ľudí: z toho 2484 dospelých a 14284 detí.
A ďalšie milióny boli zabité v kolóniách Británie – genocídy pôvodného obyvateľstva v kolóniách v Severnej Amerike, Austrálii a Tasmánii (Tasmánci boli zabití všetci), desiatky miliónov zomrelo v Indii (väčšinou od hladu), stovky tisíc až milióny zabitých v izolovaných vojnách rozpútaných Londýnom po celom svete.
Je jasné, prečo Hitler a jeho kolegovia boli anglofili, podobali sa „bielym bratom“ z Londýna, ktorí dávno pre nimi pokryli planétu sieťou koncentračných táborov a väzníc, brutálne potláčali akékoľvek známky odporu, vytvárajúc tak svoj „Svetový poriadok„.
A ak k tomu pripočítame aj materiálne škody spôsobené rôznym krajinám a národom, je podivné, prečo nevidíme medzinárodné procesy, odsudzujúce rôzne genocídy, zločiny proti ľudskosti spáchané Londýnom a jeho britskou elitou.
Dodatky z diskusie
Genocída Indie a daňové zločiny
V Indii Briti zaviedli taký daňový systém, ktorý spôsobil totálnu devastáciu a zbedačenie Indov.
„Prvý rok vlády Východoindickej spoločnosti v Bengálsku zaviedol prudký rastu dane z pozemkov: veľkosť ročnej dane z pozemkov podľa miestnej vlády v predchádzajúcich troch rokoch na r.1764 / 65, bola v priemere 7483 rupií. V prvom roku britskej vlády sa daňová sadzba zvýšila na 14 705 rupií, t.j. takmer dvojnásobné zvýšenie.
Kontinuálny rast daní je zaznamenaný aj v iných provinciách, napr. v Agre v prvom roku britskej vlády daň z pozemku sa zvýšila o 15%, v treťom roku – o 25% v porovnaní s celkovou veľkosťou pôvodnej vládnej dane. Dane z pozemkov v roku 1817 – v poslednej roku existencie štátu Mahratta – predstavovali 80 Lakhi rupií. V roku 1818 – prvom roku britskej vlády – daň z pozemku sa zvýšila na 115 Lakhi rupií, a v roku 1823 bola 150 Lakhi rupií, t.j. za šesť rokov sa daň z pozemkov zvýšila takmer o polovicu.
Za 11 rokov (1879/80-1889/90) bolo v Madrasskom prezidentstve predaných na aukcii na zaplatenie dane z pozemkov 1.900.000 akrov pozemkov patriacich 850 tisícom farmám. To znamená, že 1/8 poľnohospodárskeho obyvateľstva bola zbavená vlastníctva pôdy. Roľníkom bola vzatá nielen pôda, ale aj domy, pracovný dobytok, zaberali aj to skromné domáce vybavenie vrátane posteli, oblečenia, kuchynského náčinia“ [Berne 1936: 22]
Briti sa ústami Fergasona chválili „efektivitou výroby“ v Indii, ktorá bola podľa nich spôsobená „voľným obchodom„. Skutočnosť však vyzerala takto: od doby Akbara, prvého z Veľkých Mogulov (teda od roku 1570) sa priemerný výnos pšenice zo zavlažovanej pôdy nezvýšil, a výnos nezavlažovanej dokonca klesol – od 1550 libier na aker na 900 [Bhattaharyya 1973: XVI]
Len pár slov o „voľnom obchode“ ktorý podľa Fergusona Britské impérium údajne šírilo v Indii. V XVI-XVII storočí Británia v textilnom priemysle nebola absolútne konkurencieschopná v porovnaní s indickým. Indické látky (bavlna, vlna, hodváb) boli vyššej kvality a ceny boli na európskych trhoch často nižšie ako britské. Aby umelo ochránili svoje nedostatočne kvalitné výrobky pred konkurenciu, britskí predstavitelia „voľného obchodu“ sa uchýlili k 80% ochrannému clu. [Nehru 1981: 206].
Ako zdôraznil Hobsbawm, britský textilný priemysel bol základom a východiskovým odvetvím na začiatku „priemyselnej revolúcie“ a ako sa nakoniec ukázalo bol to „vedľajší produkt medzinárodného obchodu, produkovali skôr suroviny … ale indická bavlna alebo kaliko… víťazili na trhoch.“
Anglické textilky mali problémy na trhu so svojimi polotovarmi. Problém bol vyriešený „liberálne“ – tým, že zakázali dovoz indického kalika [Hobsbawm 1999: 52]. A keď ani to nepomohlo – tento problém vyriešili v duchu „voľného obchodu„: Angličani prevzali hlavné centrum indického textilného priemyslu v Bengálsku, potom ho zničili, vyplienili a zámerne zničili miestnych textilných robotníkov.
„Priekopníci liberalizmu a voľného trhu“ pokladali za potrebné fyzicky zničiť konkurenciu. Táto metóda bola rovnaká ako v Írsku – umelo organizovaný hladomor.
V roku 1769-70 v Britmi vyplienenom Bengálsku vypukol hladomor, zomrela tretina populácie – 7 miliónov ľudí [Veľká sovietska encyklopédia 1953: 60]. (Podľa iných odhadov – 10 miliónov [Antonova, Bongard-Levin, Kotovsky 1979: 283; Ghosh 1951: 20; Beauchamp 1935: 17].)
V roku 1780-1790 sa tragédie v Bengálsku opakovala, tentoraz umrela hladom polovica obyvateľov – 10 miliónov ľudí [Huber, Heifetza 1961: 55].
Genocída v Afrike
Historička Caroline Elkins napísala zaujímavú knihu o britskom režime v Keni po druhej svetovej vojne. V reakcii na vraždu 32 bielych kolonistov rebelmi Mao-Mao, Briti zmasakrovali asi 300 tisíc zástupcov etnických Kikuyu a 1,5 milióna ľudí zahnali do táborov . A všetky tieto udalosti neboli v stredoveku, ale v roku 1950.
A čo predstavujú britské koncentračné tábory opisuje izraelský historik Shmuel Dothan:
„Väzni koncentračného tábora Benjamin pracovali 12 hodín denne takmer bez prerušenia. Na obed boli dve staré tvrdé placky (pita) a na večeru riedka zeleninová polievka. Ľudia od hladu jedli trávu a semená melónu. Nebola tam žiadna voda na umývanie ani strecha nad hlavou. väzni spali schúlení pod holým nebom. Ráno ich prebudila stráž údermi palice. Politickí väzni boli dopravovaní do lomu pri Haife, držali ich po celé hodiny vo vagónoch, kde si ľudia nemohli ani sadnúť, tak boli natlačení … “
Ale to sú neoficiálne informácie. Ako som pochopil, výskum o anglickom gulagu v kolóniách sa sumarizuje doteraz. Takmer celé Britské impérium bolo pokryté tábormi. Nehru si s výsmechom spomínal, že keď počul o „Atlantickej charte„, hlásajúci zámer spojencov zničiť systém koncentračných táborov (samozrejme nacistických), on práve sedel v tábore v britskej zóne … “
Drogy ako nástroj otroctva
V roku 1842 populácia (čínskej) ríše predstavovala 416.118.200 ľudí, z ktorých 2 milióny bolo drogovo závislých, v r. 1881 – 369 183 000, z toho 120 miliónov – závislých. Porovnajte straty ZSSR vo Veľkej vlasteneckej vojne a Číňanov. Tieto milióny mŕtvych sú nič v porovnaní s tým, že takmer polovica dospelých Číňanov sa stala narkomanmi.
„Ak Čína zostáva národom závislých, nemali by sme sa báť, že táto krajina sa stane hlavnou vojenskou silou, pretože tento návyk vysáva životnú silu čínskeho ľudu,“ tak ukončil svoje vystúpenie v roku 1895 britský konzul v Číne, Geoff Hurst, ktorý hovoril na zasadnutí Kráľovskej komisie pre ópium.
Posledná ópiová vojna prebieha dnes: títo sluhovia škaredej krysy na anglickom tróne zničili 11.09. 2001 World Trade Center a pustili okrídlenú raketu do Pentagonu. Na základe týchto udalostí potom nasťahovali svojich vojakov do Afganistanu, kde začali pestovanie maku a teraz produkujú až 80% svetovej produkcie ópia. Do vojenskej služby, ako dozorný orgán, nastúpil korunný princ Harry – nie nejaký Angličan neznalý pomerov, ale člen kráľovskej rodiny …
Zdroj: Livejournal