Emil Páleš vo svojom článku „Má Slovensko nejakú úlohu?“ okrem iného konštatoval aj toto:
„S trochou humoru sa dá povedať, že na Slovensku sa celkovo nemyslí. Slovák si len myslí, že myslí, ale netuší, že slovo myslieť má pre Nemca podstatne odlišný význam. Pre Nemca myslieť znamená samostatnú schopnosť tvoriť celkom nové myšlienky a posúdiť ich platnosť. Slovák číta alebo preberie nejakú myšlienku od autority a hovorí, že myslí. Myslí si, čo povedal farár, západný expert alebo strýko v rodine. Myslenie sa tu ešte ani neosamostatnilo, nevymanilo z väzby na city a životnú situáciu.„
[sociallocker][/sociallocker]
Veru obyčajne len cítime a potom si svoje subjektívne cítenie už nejako zracionalizujeme, odobríme nejakou autoritou, pričom samostatné hľadanie pravdy je tu zriedkavé.
Diskusia o predkladanom potratovom zákone sa dostala na úplne inú koľaj, takže ma to núti nepísať ani tak o potratoch, ale skôr o inteligenčnej úrovni Slovákov, ktorá sa ukazuje naozaj úbohou. Predsa ale niektoré veci okolo interrupcií by som spomenúť mal.
Nuž koľko je tu paradoxov a v dejinách aj politikárčenia, filozofických východísk, kde ide o iné, napr. o predexistenciu duše, dokonca úvahy o reinkarnácii. Nie je totiž jedno, či duša existuje pred telom, alebo bola stvorená v momente počatia, splynutia spermie s vajíčkom.
Cirkev nie vždy bola proti interrupciám, vždy išlo o náhľady patristov, scholastikov. Napríklad taký učiteľ Cirkvi Tomáš Akvinský mal názor, že vtelenie duše nastáva pri prvých pohyboch, takže stanovil čas, dokedy sa ešte smie pristúpiť k potratu, čo je približne ako dnes, naše právo, naši ateisti sa riadia podľa Tomáša Akvinského .
Úplne Cirkev zakázala interrupcie pod vplyvom vedy, išlo o objav vajíčka u ženy. Nuž a tak prišla koncepcia, kedy duša vzniká údajne spojením spermie s vajíčkom, kým dovtedy bola predstava len spermie, ktorá utvára telesnú schránku, ktorú oživí duch, ktorý sa má narodiť.
Pre niekoho sú ale také úvahy o tom, že kedy je plod už človek a kedy ešte nie, podobného druhu, ako tie nacistické, teda že ide o tenký ľad a naozaj raz môžme skončiť pri nejakých iných holokaustoch.
Toto by som ale ešte doplnil tým, že pre naozaj mysliaceho človeka, ktorý trocha uvažuje nad poriadkom v univerze, už len zabránenie vteleniu duše je nejaké zlo, že tým komusi ubližujeme.
Konečne je tu aj taký paradox, že tí, ktorí vedia, že smrťou tela život nekončí, urputne bojujú proti potratom a tí, ktorí v telesnosti musia vidieť jedinú realizáciu života, nemajú problém tento život usmrtiť. Teda väčšina z nich, výnimky sú.
Konečne ak sa niekomu zdá byť názor, že usmrtením tela sa život nekončí negustózny, napadá mi, že však až teraz sa rysuje skutočný priestor pre slobodné konanie. Nie zo strachu z trestu, nie zo zdesenia z toho, že som niečo zabil, ale z lásky k životu, k realizácii sa ducha v hmote. Lebo pozrime sa, že naopak obmedzenie života iba na hmotný svet, vôbec súcit s ním nezväčšuje, naopak je tu ďalšia potreba vidieť život len ako mechanizmus, sme len stroje, a smrť, to je len proste vplyv opotrebovanosti, niečo sa len pokazí.
Toľko potraty, poďme k realite dneška.
Nuž veru proces množenia sa zmenil na zábavný priemysel, ľudia už takmer zabudli na súvis medzi robením si dobra v sexuálnej oblasti a množením, a o to viac, ako sa tu prezentujú práva LGBTI ľudí.
Keď laboratórnu myš napojili na stimul orgazmu, ktorý si mohla vyvolať stlačením gombíka, netrvalo dlho, kým sa neuorgazmovala k smrti. Sexu veľa, ale vymierame …
Otehotnenie sa u mnohých žien stáva vedľajším produktom hedonistického spôsobu života a teda ak k tomu príde, treba to zobrať, aby sme v bezuzdnej zábave pokračovali ďalej. Tento spôsob života nazývame eufemizmom, že „slobodný„. Podobne usmrtenie plodu tiež eufemisticky nazývame slobodným rozhodnutím ženy, ktorá si predsa so svojim telom môže robiť čo chce. Realita je ale taká, že táto žena to všetko robí z nevyhnutnosti, nie zo slobody. Ak už nechcem zas len naznačiť, ako títo progresivisti v slobodnú vôľu pri inej príležitosti neveria.
Interrupcie by som ale nezakázal z viacerých dôvodov a ten hlavný je ten, že dobro sa nedá vynútiť, tam musí byť slobodná vôľa. Čo z toho, ak človek nevykoná zlo len preto, lebo mu je v tom fyzicky zabránené? V ňom samom sa predsa nič nezmení. Hoci je tu aj štipka iného princípu a to je hodiť porušiteľa zákona do vody dôsledkov jeho činu a jeho to môže zmeniť. Veď koľkokrát sa stáva, že počiatočný odpor sa zmení na prijatie a človek sa spätne čuduje ako mohol byť spočiatku takýto …
Interrupcie by som nezakázal, ale čo s výchovou k zodpovednosti? Preto som bol vždy za kompromis, za slobodu v tomto, ale aj za sťaženie, čo vlastne prináša ĽSNS. Je na debatu nakoľko je to u nich populizmus, nakoľko naozaj s interrupciami tu nie je vypuklý problém (ak naozaj nie je, prečo protestujú oponenti). V každom prípade ale táto otázka núti k diskusii o vymieraní Slovákov.
Nechám za sebou interrupcie a konečne sa chcem dostať k skutočnému problému, ktorý len tento predkladaný zákon odhalil.
Keď čítam tie názory, že si ženy môžu so svojim telom robiť čo chcú a rôzne vulgárno-perverzné nadávky hlavne smerom k Mariánovi Kuffovi, nie len že sa vždy viac a viac presviedčam o tom, že títo progresívni anti-alternativisti si s onými fašistami a náckami, ktorých si vyrobili vo svojich snoch, pokojne môžu podať ruku, ale že takisto ich názory vyvierajú jedine z podvedomia napojeného na nízke pudy, že sú totálne nevzdelaní a čo je to ešte horšie – sú neuveriteľne hlúpi.
Bola tu petícia, v ktorej odznelo, že prečo ženy sa tu neriešia prijatím gender a LGBTI ideológie. Veru hypnoticky tam chceli poukázať na humanizmus, ale nepadlo ani slovo o niečom ako je láska, vzťahy, vernosť, rodina …
Ako som už naznačil – neuznávam slepú vieru, ale takisto neuverím všetkému čo stojí údajne za argumentom z rozumu. Lebo takisto sa to časom odhalí len ako odobrenie rôznych zvrhlostí.
Preto rôzni ľudia hádžu oheň a síru na Cirkev, i na toho Kotlebu nie pre nejaký ideál slobody, ktorý ani nepoznajú, len sa ohradzujú, lebo bol ohrozený ich egoizmus, boli vyrušení zo svojich nerestných skutkov, zo svojho hedonizmu.
Treba ale povedať, že mnohých sa to ani netýka, ozývajú sa ženy s mnohými deťmi, muži pri ktorých je tu naozaj otázka, či by interrupciu pripustili, to je už len naozaj zástupný problém.
Oni bojujú, oni sa rozhorčia proti sťaženiu, či zákazu interrupcií nie pre samotné interrupcie, ale zo strachu pred tým, aby ani oni neprišli o svoje závislosti, neresti, pôžitky, o svoju filozofiu hedonizmu.
A ono je to stará psychologická pravda, že proti čomu človek až smiešne nadmieru bojuje, s týmto má sám problém. Nechce aby mu niekto obmedzil slobodu, lebo v skutočnosti je to on, kto ani len netuší čo je sloboda.
Sloboda bez zodpovednosti neexistuje, a teda kto hystericky bazíruje na tom, že plod svojho nezodpovedného života si musí dať vziať, lebo je slobodný, ten klame, lebo to nehovorí ako slobodná bytosť. Život nie je počítačový program, kde jednoducho zadáme „krok späť“ a všetko je OK. My musíme niesť následky svojho konania, ale nie pre nejakú svojvôľu, ale preto, aby sme sa na tom učili a pre vývoj.
Opakujem – každý má právo na slobodný výber svojej úrovne inteligencie, teda aj na potrat, a najlepšie a najslobodnejšie by bolo, nech si to urobí sama, či za vlastné.
Každý má právo aj na omyl, aj na to, aby zo seba urobil hlupáka. Sloboda akú máme, nie je cieľ, ale len prostriedok. Lenže veci treba pomenovať pravým menom, pudovosť zostane pudovosť, nezodpovednosť nezodpovednosťou, ukončenie procesu zrodu života, teda v podstate usmrtenie zostane usmrtením, eufemizmy prenechajme demagógom a oným fašistom.
Aké je moje telo moje, keď nemám nad ním moc a nakoniec bude hniť v zemi? Nie je len moje do tej miery, nakoľko nie je v mojej moci, teda v moci môjho ducha a podlieha aj iným zákonom ako len tým, ktoré splodila moja fantázia napojená na iné entity, ktoré ma pripútali k závislosti?
A už vôbec nemôžem hovoriť o človeku vo mne sa rodiacom, že je to „ja„. To je paradox – dávame deťom takmer neobmedzenú slobodu, dokonca kašleme na genetické súvislosti, ale na druhej strane tvrdíme, že ono dieťa, ktoré je ešte len zárodkom je len súčasťou mňa, akýmsi nádorom, ktorý treba vyrezať …
A dochádzame k paradoxu, že oní humanisti, ktorí sa nazývajú progresívnymi, ktorí dokonca bránia práva zvierat, sa nachádzajú v bahne svojho egoizmu napojenom na tie najzločinnejšie neresti, na ten najsprostejší hedonizmus, ktorý povedzme si na rovinu – je pod úrovňou zvierat. Zviera aspoň inštinktívne chce vydať potomstvo, človeku racionalita slúži pudom…
Bol tu minule u nás prípad, kedy našli zúboženú mačku, ktorej z rán vyliezali červy. Neskôr sa zistilo, že mala v sebe už mŕtvolu mačiatka, ktorému chcela prehrýzť cestu. Aký to symbol pre našu situáciu! Aj v súvislosti so slepou lásku k zvieratám, ktorá im často prináša len utrpenie.
Aj keď som za slobodu v interrupciách, hoci najlepšie s nejakou sankciou za nezodpovednosť, čiže s určitým obmedzením (zákon ma odjakživa aj výchovnú funkciu), sú tu fakty, ktoré by znemožnenie potratu niečo aj zlepšili. Samozrejme okrem tých, ktorí by si zaplatili potrat mimo štát.
Narodenie dieťaťa, aj keď spočiatku nechceného by nútilo človeka k nejakej pozitívnej aktivite. Áno, spočiatku aj s nevôľou. Kto napr. strašne rád každý deň vstáva do práce? Samozrejme klinické prípady psychotizmu dajme bokom.
Tento text nemá byť ani náhodou nejakým usmernením či za potraty, alebo nie, to som už napokon naznačil. Ja len analyzujem vedomie dnešného Slováka. Dokonca pre tie primitívne postoje proti-potratových, mňa zástancu „stredu“ nútia mať procirkevné postoje. Na hrubé vrece prosto hrubá záplata.
Téma potratov je lakmusovým papierikom stavu duší Slovákov a naozaj to nevyzerá dobre s elitami a ich fandami.