Meno Enoch Powell si história pamätá ako moderného Laokoona, ktorý bol rovnako ako trójsky veštec varujúci pred skazou mesta, nepochopeným a ignorovaným prorokom nešťastia multikulturalizmu.
Tento článok by si mal prečítať každý človek, ktorého zaujímajú riziká dnešnej benevolencie v oblasti imigračnej a prisťahovaleckej politike, každý, koho zaujímajú dôsledky diskriminácii väčšiny na úkor menšiny. Článok má v tomto roku 50 rokov, napriek tomu jasne predvída to, čo sa deje dnes. Enoch Powell predvídal vyššiu dynamiku spoločenských zmien než sa reálne udiala, nemôžeme si však zatvárať oči pred tým, že sa negatívne javy prejavujú v dnešnej dobe tak, ako ich popisoval.
Pred pätdesiatimi rokmi, 20. apríla 1968, predniesol vplyvný britský poslanec Enoch Powell prejav, ktorý je mnohými označovaný ako najkontroverznejší prejav v celej histórii britskej demokracie. V prejave, ktorý médiá podľa jedného citátu z rímskych čias okamžite pokrstila na „Rivers of Blood“ (Potoky krvi), hovoril Enoch Powell o témach, o ktorých ostatní politici hovoriť nechceli – o dôsledkoch masového prisťahovalectva, o problémoch s prisťahovalcami, o nezmyselnosti „antidiskriminačných“ zákonov, o sklone politikov riešiť veci súčasné na úkor vecí budúcich.
Napriek značnému súhlasu medzi obyčajnými Britmi, z ktorých niektorí dokonca začali štrajkovať na Powellovu obranu, bol prejav väčšinou oficiálnych miest prudko odmietnutý ako rozdeľujúci, xenofóbny a rasistický. Enoch Powell bol rýchlo zbavený svojho miesta v tieňovom kabinete a zvyšok svojej politickej kariéry prežil ako radový poslanec bez akéhokoľvek vplyvu na politické dianie. Pre politický establišment nasledujúcich desaťročí sa Enoch Powell stal prototypom rasistov a ľudských monštier, na ktorých sa ukazuje ako na pôvodcov všetkého zla a ktorých názory sú absolútne neprijateľné.
Powellove slová teda neboli vypočuté a problémy spojené s prisťahovalectvom do Británie postupne narástli do rozmerov, že si ich uvedomilo aj mnoho ľudí, ktorých názor v čase Powellovej reči nebol tak vyhranený. Heslo „Enoch Powell was right“ (Enoch Powell mal pravdu) sa postupne stalo synonymom odporu k politickej kultúre, ku ktorej žiadna zavedená strana neponúka alternatívu a v ktorej sú témy Powellovej reči prejdené niekoľkými peknými slovíčkami.
Že na postoji politických špičiek sa však doteraz zmenilo veľmi málo, sa mohlo presvedčiť veľa ľudí, naposledy v novembri 2007 to bol Nigel Hastilow, výhľadový kandidát do volieb za Konzervatívnu stranu, ktorý bol donútený odstúpiť, keď sa odmietol ospravedlniť za svoje poznámky v zmysle, že „Enoch mal pravdu„.
Príbeh tejto Powellovej reči by mal byť poučením pre všetky krajiny, ktoré sa stretávajú s podobnými politickými tabu. Občania takýchto krajín by mali, rovnako ako Enoch Powell, zo všetkých síl trvať na tom, že politici nemajú právo zľahčovať obavy obyčajných ľudí, nech už sa týkajú čohokoľvek. A mali by trvať aj na tom, že politici budú o týchto veciach viesť serióznu diskusiu, v ktorej zaznejú plným hlasom aj veľmi nepríjemné veci a v ktorej nebude žiadny názor označovaný za neprijateľný alebo neetický bez opodstatnenia. Bez takejto diskusie je zastupiteľská demokracia vskutku len vzdušným zámkom, ktorý nevychádza z názorov a potrieb obyčajných ľudí a ktorá sa obyčajným ľuďom neustále vzďaľuje.
Preto dnes predkladáme čitateľovi slovenský preklad prejavu Enocha Powella z 20. apríla 1968, aby sám, úplne nezávisle, posúdil tvrdenia Enocha Powella k problému prisťahovalectva, ktoré dnes u nás smeruje k rovnakej tabuizácii ako v Británii a ďalších krajinách.
Originálny prejav v angličtine je k dispozícii napr tu – Rivers of Blood speech.
Enoch Powell, prejav z 20. apríla 1968
Najvyššou úrovňou štátnického umenie by malo byť, aby bránilo problémom, ktorým sa zabrániť dá. Pritom sa prirodzene stretáva s prekážkami, ktoré sú hlboko zakorenené v ľudskej povahe. Jedna z týchto prekážok spočíva v tom, že mnohé problémy nie sú jasne zreteľné, kým sa plne neprejavia: na začiatku keď vznikajú, je vždy priestor pre pochybnosti a rozdielne názory na to, či sú reálne alebo nie. A z podobných príčin priťahujú ďaleké problémy málo pozornosti v porovnaní s tými aktuálnymi, ktoré sú nepochybné a naliehavé. Z toho všetkého vyplýva pre politikov vtieravé pokušenie zaoberať sa neodkladnou prítomnosťou na úkor vzdialenej budúcnosti.
Ľudia majú niekedy sklon zamieňať predvídanie problémov za ich príčinu alebo dokonca za túžbu po takýchto problémoch. Mnohí radi hovoria: „keby sa o tom nehovorilo, potom by sa to zrejme nestalo„. Tento zvyk má koreň zrejme v prastarej viere, že slovo a vec, meno a predmet, sú jedno a to isté.
Či sa jedná o čokoľvek, diskusia o obrovských problémoch v budúcnosti, ktorým by dnes šlo s trochou úsilia predísť, je medzi politikmi nanajvýš nepopulárna. A pritom by malo ísť o najdôležitejšiu činnosť každého politika. Tí z nich, ktorí sa tejto činnosti vyhýbajú, si plne zaslúžia byť preklínaní zo strany politikov, ktorí prídu po nich.
Pred týždňom alebo dvoma som mal rozhovor s jedným celkom obyčajným Angličanom v strednom veku, ktorý býva v mojom volebnom okrsku a pracuje v jednom z našich znárodnených priemyselných odvetví. Po jednej alebo dvoch vetách o počasí, náhle povedal: „Keby som mal peniaze presťahovať sa inam, tak by som v tejto krajine neostal„. Namietal som v tom zmysle, že súčasná vláda nepretrvá naveky, ale na to on vôbec nereagoval a pokračoval: „Mám tri deti, všetky už majú po škole a dve z nich už založili rodinu. Nebudem pokojný, kým ich všetky neuvidím, ako sa usadili v zámorí. Za 15 až 20 rokov budú v tejto krajine belochom vládnuť farební„.
Už počujem zborové zatracovanie z vašej strany. Ako si len trúfam vravieť takú strašnú vec? Ako si len trúfam podnecovať problémy a vzbudzovať nepríjemné emócie opakovaním takého rozhovoru?
Moja odpoveď je taká, že nemám právo tak neurobiť. Tu máme slušného, ??obyčajného občana, ktorý za bieleho dňa v mojom vlastnom meste hovorí mne, svojmu poslancovi, že jeho štát nebude dosť dobrý, aby v ňom žili jeho vlastné deti. Jednoducho nemám právo pokrčiť ramenami a začať myslieť na niečo iné. To čo som počul, si myslí a hovorí tisíce a státisíce iných – možno nie v celej Británii, ale určite v oblastiach, ktoré už teraz prechádzajú úplnou premenou, ku ktorej neexistuje analógia v celej tisícročnej histórii tohto ostrova.
Pri súčasnom tempe bude v tejto krajine tri a pol milióna prisťahovalcov z krajín Commonwealthu a ich potomkov. Toto nie je číslo, ktoré by som si vymyslel. Toto číslo bolo oficiálne oznámené parlamentu hovorcom Štatistického úradu. Žiadny podobný oficiálny odhad pre rok 2000 neexistuje, ale musí sa pohybovať v rozmedzí od piatich do siedmich miliónov, približne okolo desiatich percent celkového počtu obyvateľov a bude sa blížiť počtu obyvateľov celej londýnskej aglomerácie. Prisťahovalecká populácie samozrejme nebude rovnomerne rozprestretá po celej Británii, od Margate po Aberystwyth, od Penzance až po Aberdeen. Celé oblasti, mestá a mestské časti naprieč Anglickom budú obývané skupinami prisťahovalcov a ich potomkov.
A ako pobeží čas, v prisťahovaleckej populácii sa výrazne zvýši podiel tých, ktorí sa už – rovnako ako my všetci ostatní – narodili v Anglicku. Už v roku 1985 budú medzi prisťahovalcami prevažovať tí, ktorí sa narodili tu. To je skutočnosť, ktorá volá po naliehavej akcii už dnes a pritom podstata takejto zmeny znamená, že pre politikov je veľmi ťažké ju vykonať, pretože akcie sú potrebné v prítomnosti, zatiaľ čo zlo, ktoré má byť odvrátené alebo minimalizované, príde až za niekoľko volebných období.
Národ, pred ktorým leží taký výhľad, sa prirodzene najprv pýta: Ako môže byť tento problém zmenšený? Za predpokladu, že problémom s prisťahovalcami nemôže byť úplne zamedzené, mohli by byť tieto problémy aspoň obmedzené, keď si stále uvedomujeme, že najdôležitejšie sú celkové čísla: význam a dôsledky cudzorodého elementu uprostred krajiny a jej obyvateľstva sa budú významne líšiť podľa toho, či tohto elementu bude 1 percento alebo 10 percent. Odpovede na túto jednoduchú a racionálnu otázku sú rovnako jednoduché a racionálne: zastavením alebo praktickým zastavením ďalšej imigrácie a maximálnou podporou návratu prisťahovalcov do krajiny ich pôvodu. Oba tieto návrhy sú súčasťou oficiálneho programu Konzervatívnej strany.
Je takmer neuveriteľné, že len do prístavu vo Wolverhamptone teraz každý týždeň prichádza 20 až 30 detí zo zámoria – a to znamená 15 až 20 rodín počas desiatich či dvadsiatich rokov. Toho, koho bohovia chcú zničiť, najprv zbaví rozumu. Ako národ musíme byť šialení, doslova šialení, keď dovoľujeme každoročný príchod okolo 50,000 imigrantov, z ktorých väčšina bude predpokladom pre budúci rast populácie prisťahovalcov. To je to isté ako pozorovať, ako národ horlivo buduje svoju pohrebnú hranicu. Dnes sme fakt nepríčetní, keď dovoľujeme, aby prichádzali doteraz slobodné osoby za účelom založenia rodiny s niekým, koho v živote nevideli.
Nikto by nemal predpokladať, že príliv prisťahovalcov automaticky skončí. Naopak, dnešných 5,000 imigračných povolení ročne znamená každoročne vrátane ich rodín ďalších 25,000 osôb, a to neberieme do úvahy obrovský rezervoár príbuzenských vzťahov, ktoré už u nás teraz má mnoho možných budúcich prisťahovalcov a nehovoríme tu ani o nelegálnom prisťahovalectve. Za týchto okolností nepomôže nič ako obmedzenia celkového prílivu osôb, ktorí sa chcú v našej krajine usídliť, na zanedbateľnú úroveň a potrebné zákony a administratívne opatrenia by mali byť urobené bezodkladne.
Zdôrazňujem slovo „usídliť“. Toto nemá nič spoločné s tými občanmi britského spoločenstva národov alebo úplnými cudzincami, ktorí sem prichádzajú študovať alebo inak zvyšovať svoju kvalifikáciu, ako napríklad lekári z krajín Commonwealthu, ktorí, v prospech svojich vlastných krajín, zlepšili zároveň úroveň našich nemocníc oveľa rýchlejšie, ako by bolo inak možné. Takí nie sú a nikdy neboli prisťahovalci.
Teraz obráťme pozornosť na otázku spätnej emigrácie. Aj keby celé prisťahovalectvo skončilo zajtra, rýchlosť rastu prisťahovaleckej populácie by sa síce podstatne znížila, ale výhľadová veľkosť tohto elementu v celkovej populácii by znamenala, že základné črty budúceho nebezpečenstva by zostali bez väčšej zmeny. Toto nebezpečenstvo môže byť odvrátené, pokiaľ značnú časť celkového počtu prisťahovalcov tvoria osoby, ktoré prišli približne počas minulých desiatich rokov.
Z toho je jasne vidieť naliehavosť uskutočnenie druhého opatrenia z programu Konzervatívnej strany: podpora spätnej emigrácie. Nikto asi neurobí odhad, koľko dnešných prisťahovalcov sa za štedrej finančnej pomoci odsťahuje do krajiny svojho pôvodu alebo do iného štátu, ktorý túži po ich schopnostiach a pracovnej sile. Nikto to nevie, pretože o také opatrenia sa doteraz ešte nikto nepokúsil. Môžem povedať iba to, že aj teraz, prisťahovalci z môjho vlastného obvodu čas od času mne prichádzajú a pýtajú sa po možnosti podpory ich návratu domov. Ak by takéto opatrenia boli prijaté a vykonávané s rozhodnosťou, ktorú oprávňuje budúce nebezpečenstvo, výsledný odchod imigrantov by mohol značne zmeniť nepriaznivý výhľad.
Tretím elementom programu Konzervatívnej strany je zásada, že všetci občania tejto krajiny by mali byť rovní pred zákonom a že by nemala byť žiadna forma rozlišovania a diskriminácie zo strany štátnych orgánov. Presne ako vyhlásil pán Heath, nebudú žiadni „občania prvej triedy“ a „občania druhej triedy„. To ale neznamená, že by prisťahovalci a ich potomkovia mali byť vyzdvihnutí na nejaké privilegované a zvláštne miesto, alebo že by občania mali byť zbavení práva voliť vo svojich vlastných záležitostiach medzi tým či oným svojim spoluobčanom, alebo že by na občanov mala byť uvalená povinnosť vysvetľovať dôvody a motívy toho či onoho svojho rokovania v rámci zákona.
Nepoznám väčšie skreslenie skutočnosti, než to, ktorého sa dopúšťajú tí, ktorí dychtivo volajú po zákonoch, ktoré nazývajú „antidiskriminačné“. Títo ľudia sú žurnalisti rovnakého druhu (a niekedy aj z rovnakých novín) ako tí, ktorí sa v 30-tych rokoch snažili rok po roku bagatelizovať rastúce nebezpečenstvo, ktoré našu krajinu ohrozovalo (spomienka na Hitlera a rok 1938, keď Anglicko zbabelo zapredalo Československo a umožnilo Hitlerovi anektovať Sudety a lord Chamberlain sa vrátil do Londýna ako mierotvorca so slovami : „Zachránili sme mier!“. Samozrejme bola to prvý krok k hekatombám mŕtvych v druhej svetovej vojne… – poznámka prekladateľa), alebo arcibiskupi, ktorí sú oblečení do krásnych rúch prehodených cez hlavu a žijú bezstarostný život vo svojich palácoch. Musí byť povedané, že títo ľudia sa úplne a diametrálne mýlia. Pocity odstrčenia a ochudobnenia, pocity obáv a nevôle, neležia uprostred prisťahovaleckej populácie, ale uprostred tých, medzi ktorých prisťahovalci prichádzali a stále prichádzajú. Preto schválenie tohto druhu legislatívy pripomína zapálenie zápalky blízkosti hŕbu strelného prachu. To najlepšie, čo môžem povedať o tých, ktorí toto navrhujú alebo podporujú, je, že nevedia, čo robia.
Bolo by krajne zavádzajúce porovnávať prisťahovaleckú populáciu v Británii s americkými černochmi. Černošská populácia Spojených Štátov bola spočiatku úplnými otrokmi, ktorým bola až neskôr daná sloboda a ďalšie občianske práva, ktoré mohli začať využívať postupne a ktoré zatiaľ nie sú celkom úplné. Naproti tomu prisťahovalec z krajín Commonwealthu prichádza do Británie ako plnoprávny občan, prichádza do krajiny, ktorá predtým nepoznala akékoľvek rozlišovanie medzi tým či oným občanom a okamžite dostáva všetky občianske práva – od volebného práva až po bezplatnú zdravotnú starostlivosť.
Kým pre imigrantov je príchod do tejto krajiny vstupenkou k výhodám a príležitostiam, po ktorých dychtivo túžili, dopad na pôvodné obyvateľstvo bol veľmi odlišný. Z dôvodov, ktoré nemohli pochopiť, a pri hľadaní politického rozhodnutia, ktoré k tomu viedlo a na ktoré sa ich nikto nespýtal, zistili, že sa stali cudzincami vo svojej vlastnej krajine.
Zistili, že ich ženy nemôžu dostať lôžka v pôrodniciach, že ich deti nemôžu dostať miesta v školách, že sa ich okolie zmenilo na nepoznanie, že ich plány a vyhliadky do budúcnosti boli obrátené naruby, že zamestnávatelia váhajú požadovať po prisťahovalcoch rovnakú úroveň disciplíny a schopností, aká sa vyžaduje od rodeného Brita. Postupom času začínali počuť čoraz častejšie hlasy, ktoré im hovorili, že už sú nežiadúci. A teraz sa dozvedajú, že parlament má odhlasovať zákon, ktorý zavedie jednosmerné privilégium – zákon, ktorý nemôže napraviť (a ani ani nie je zamýšľaný k náprave) ich rozhorčenia, ale naopak má dať cudzincom, nespokojencom a agentom-provokatérom právo pranierovať ich za činy súkromnej povahy.
Prišli mi stovky a stovky listov za posledné dva alebo tri mesiace, kedy som naposledy o tejto téme hovoril. V tých listoch bol jeden nápadný rys, ktorý je do veľkej miery novinkou a ktorý pokladám za príznačný. Všetci poslanci sú zvyknutí na typické anonymy; čo ma ale prekvapilo a znepokojilo, bol vysoký podiel obyčajných, slušných, rozumných ľudí, ktorí mi napísali racionálne listy, ktoré často svedčili o dobrom vzdelaní, a ktorí si mysleli, že musia vynechať svoju adresu, pretože bolo nebezpečné vyjadriť písomne ??súhlas s mojimi názormi, a pretože by riskovali trest alebo odvetu, keby sa vedelo, že tak urobili. V oblastiach zasiahnutých prisťahovalectvom rastie medzi obyčajnými Angličanmi pocit, že sú prenasledovanou menšinou, čo je niečo, čo si niekto bez priamej skúsenosti ťažko predstaví. Ukážem tu len jeden príklad z tých stoviek:
Pred ôsmimi rokmi bol jeden dom v slušnej ulici vo Wolverhamptone predaný černochovi. Teraz má ulica jediného bieleho obyvateľa (starú pani na dôchodku). Toto je jej príbeh. Vo vojne stratila manžela aj oboch synov. Preto do svojho domu so siedmimi izbami – jediného majetku, ktorý mala – začala brať podnájomníkov. Pracovala tvrdo a darilo sa jej, splatila celú hypotéku a začala šetriť, aby mala niečo na svoju starobu. Potom sa objavili prisťahovalci. S narastajúcou hrôzou videla, ako jeden dom po druhom preberajú prisťahovalci. Predtým pokojná ulica sa stala miestom, kde zavládol hluk a zmätok. Jej bieli podnájomníci sa bohužiaľ odsťahovali.
Deň potom, čo sa odsťahoval posledný, bola o 7 hodine ráno prebudená dvoma černochmi, ktorí chceli použiť jej telefón, aby zavolali svojmu zamestnávateľovi. Keď odmietla, rovnako ako by odmietla kohokoľvek neznámeho v takú hodinu, začali jej nadávať tak, že sa začala báť, že by ju fyzicky napadli, keby na dverách nemala poriadnu reťaz. Rodiny prisťahovalcov sa tiež pokúšali prenajať si izbu v jej dome, ale vždy odmietla. Jej úspory postupne zmizli a nakoniec mala, po zaplatení všetkých poplatkov a daní, menej ako 2 libry na týždeň. Zašla požiadať o úľavu na daniach a hovorila s mladou dievčinou, ktorá, keď počula, že má dom so siedmimi izbami, navrhla, nech časť prenajme. Keď povedala, že jediní nájomníci, ktorí majú záujem, sú černosi, tak dievča povedala: „S rasovými predsudkami sa v tejto krajine nikam nedostanete„. Tak išla domov.
Telefón je to, čo ju drží pri živote. Platí ho jej rodina, ktorá jej aj inak pomáha ako najlepšie vie. Prisťahovalci ponúkali, že jej dom kúpia – za cenu, ktorú by nový pán domáci mohol dostať od svojich nájomníkov naspäť za niekoľko týždňov, najviac niekoľko mesiacov. Začína sa obávať vychádzať von. Okná sú rozbité. Vo svojej poštovej schránke občas nachádza výkaly. Keď ide na nákup, sprevádza ju húf okúzľujúcich, doširoka sa šklebiacich černoškov, ktorí nevedia anglicky, ale jedno slovo predsa poznajú. „Rasistka„, kričia na ňu. Naša stará pani je presvedčená, že pôjde do väzenia, ak bude nový Race Relations Bill schválený. Naozaj sa tak moc mýli? Začínam mať pochybnosti.
Ďalší klam, ktorému podliehajú tí, ktorí sú vedome alebo nevedome slepí k dnešnej skutočnosti, sa dá zhrnúť do slova „integrácia„. Byť integrovaný do spoločnosti znamená, že vo všetkých praktických ohľadoch situácia je jedinec nerozpoznateľný od ostatných. Za terajšej situácie, keď existujú jasné fyzické rozdiely rasovej povahy, je integrácia obtiažna, hoci v dlhšom období nie nemožná. Mnoho z tých, ktorí sa tu za posledných 15 rokov usadili, si iste želá byť súčasťou britskej spoločnosti a všetky ich myšlienky a činy sú namierené v tomto smere. Myslieť si však, že sa takto chová veľká a rastúca väčšina prisťahovalcov a ich potomkov, je absurdná a nebezpečná predstava.
Teraz sme na pokraji zmeny. Doteraz to bola sila okolností a okolia, ktorá spôsobila, že samotná myšlienka integrácie zostávala na okraji záujmu väčšej časti prisťahovaleckej komunity – to jest, že si takú vec nikdy nepredstavili ani aktívne nezamýšľali a že ich početnosť a fyzická koncentrácia znamenali, že sa nedosiahol tlak na integráciu , ktorý normálne pôsobí na každú malú menšinu.
Teraz vidíme, ako rastú sily aktívne pôsobiace proti integrácii, v ktorých záujme je zachovanie a vyostreniu rasových a náboženských odlišností a ktorých konečným úmyslom nie je nič menšieho než dominantné postavenie – najskôr nad vlastnou prisťahovaleckú komunitou a potom aj nad zvyškom obyvateľstva. Malý obláčik, ktorý ale môže veľmi rýchlo zakryť celú oblohu, sa nedávno ukázal vo Wolverhamptone a zdá sa, že sa rýchlo rozšíri. Slová, ktoré teraz použijem, nie sú moje, ale predniesol je jeden poslanec za Labour Party, ktorý je zároveň ministrom v terajšej vláde:
„Kampaň komunity sikhov za zachovanie svojich zvykov, ktoré sú v Británii úplne cudzie, je hodná poľutovanie. Keď niekto pracuje v Británii a predovšetkým vo verejných službách, mal by byť pripravený prijať záväzky a podmienky svojho zamestnania. Požiadavky na zvláštne komunitné práva (alebo by sme skôr mali hovoriť rituály?) [EP naráža na to, že v angličtine sa slová „rights“ (práva) a „rites“ (rituály) vyslovujú rovnako] vedie k nebezpečnej fragmentácii vnútri spoločnosti. Tento komunalismus je spoločenským jedom a mal by byť jasne odsudzovaný, nech už ho praktizuje ktokoľvek.“
Ďakujem svojmu kolegovi Johnovi Stonehouseovi, že týmto veciam porozumel a mal odvahu ich vysloviť nahlas.
Pre tieto nebezpečné a rozdeľujúce elementy je úprava navrhovaná v zákone o vzťahoch medzi rasami (Race Relations Bill) živným roztokom, ktorý potrebujú k svojmu životu. Zákon poskytuje spôsob, ako sa prisťahovalecké komunity môžu uzavrieť viac do seba, ako agitovať proti svojim spoluobčanom, ako zastrašovať a ovládať ostatných prostredníctvom právnych nástrojov, ktoré im poskytli neznalí a neinformovaní. Keď sa zadívam do budúcnosti, napĺňa ma neblahé tušenie a rovnako ako jeden Riman mám pocit, že „vidím rieku Tiber, ako sa pení krvou (the River Tiber foaming with much blood) „.
Tento tragický a neľahko uchopiteľný jav, ktorý s hrôzou pozorujeme na druhej strane Atlantiku [EP tu zrejme naráža na občianske nepokoje a rasovej búrky spojené s hnutím za občianske práva černochov v druhej polovici šesťdesiatych rokov], k nám prišiel z našej vôle a zároveň aj kvôli našej nedbanlivosti. Už teraz je tu naplno a veľkosť problému dosiahne amerických proporcií dlho pred koncom storočia.
Iba rozhodná a okamžitá akcia môže toto nebezpečenstvo odvrátiť. Neviem, či bude verejná vôľa takúto akciu požadovať a tiež ju skutočne vykonať. Všetko čo viem, je, že vidieť a pritom o tom nehovoriť, by bolo veľkou zradou.
Zdroj: Telegraph