Neobstojí tvrdenie, že kritika islamu vytvorí armádu radikálov. Len málokto sa v Európe odvážil kritizovať islam, no radikáli prišli i tak.
V médiách a medzi politickými elitami sa objavila fráza, že kritika islamu (či dokonca radikálneho islamu) poslúži len tomu, že umiernených moslimov zaženie do radikálneho tábora.
Tento argument treba spochybniť, lebo by to pokojne mohlo byť i tak, že absencia kritiky viedla k znovuzrodeniu militantného islamu. Západné vlády, médiá či akademické obce majú ďaleko od toho, že by boli kritické voči islamu, naopak, veľmi urputne tvrdia, že všetky zverstvá spáchané v mene islamu nemajú s islamom nič spoločné. Západné médiá zaviedli rigidný systém autocenzúry, ktorý im bráni pripustiť, že tieto zverstvá v skutočnosti v mene islamu spáchané boli.
Najnovším príkladom sú správy o vražde ruského veľvyslanca tureckým policajtom. Takmer prvé slová po streľbe, ktoré zazneli z vrahových úst, boli: „My sme tí, čo zložili prísahu vernosti Mohamedovi, že budeme pokračovať v džiháde.“ Ak si tieto jeho slová nepamätáte, je to preto, že takmer všetky spravodajské a televízne kanály túto časť vyjadrenia vypustili. Naše elity v médiách sa zjavne báli, že keby sme sa dozvedeli o oddanosti tohto muža voči Mohamedovi a povedali snáď čosi provokatívne, čo by zmenilo nevýslovné počty pokojných moslimov na bomby hádžucich džihádistov.
Každý, kto chápe islamskú kultúru a náboženstvo, by predpovedal, že dlhoročný stály príliv moslimských imigrantov spôsobí výbušnú situáciu aj bez vlny v rokoch 2015-2016.
Asi najlepším príkladom dane za mlčanie je súčasná kríza v Európe. Islamskí teroristi vyhlásili Európe vojnu, čoho dôsledkom bola séria smrtiacich útokov – na letiskách, v metrách, v kaviarňach, koncertných sálach a najnovšie na vianočných trhoch. Všetko toto násilie je nepriamym dôsledkom neznalosti o islame – neznalosti, ktorá je zasa dôsledkom takmer totálnej cenzúry správ nepriaznivých voči islamu.
Každý, kto dôkladne chápe islamskú kultúru a islamské náboženstvo, by predpovedal, že dlhoročný stály príliv moslimských imigrantov spôsobí výbušnú situáciu aj bez záplavy moslimských migrantov v rokoch 2015-16. Je prekvapujúce, že dôsledky tejto masívnej migrácie sa nikdy nestali predmetom diskusií – iba ak nadšených. Asi jediné, čo bolo možné na adresu migrantov povedať, bolo, že vyriešia nedostatok pracovnej sily, znovu naplnia štátnu pokladnicu na sociálne zabezpečenie a prinesú Európe kultúrne obohatenie.
To bola oficiálna línia. Každý, kto sa od nej odchýlil, mohol očakávať cenzúru, možnú stratu zamestnania či dokonca trestný proces. Povedzte niečo negatívne o moslimskej imigrácii na svojej facebookovej stránke a navštívia vás policajti. Povedzte to na verejnosti a predvolajú vás pred súd. Je jedno, či ste slávna spisovateľka (Oriana Fallaci), predseda dánskej spoločnosti pre slobodu tlače (Lars Hedegaard) či populárny poslanec holandského parlamentu (Geert Wilders). Ak neviete povedať o islame niečo pekné, nemali by ste hovoriť vôbec nič.
V prípade Európy neobstojí tvrdenie, že kritika islamu vytvorí armádu radikálov. Kritika islamu v mnohých častiach Európy je a už dlho bola v podstate zločinom. Len málokto sa v Európe odvážil kritizovať islam, no radikáli prišli i tak. Šírenie islamizácie a radikalizácie Francúzskom, Nemeckom, Belgickom, Holandskom a Švédskom umožnilo viac než čokoľvek iné mlčanie.
Prakticky nikto nehovoril o no-go zónach, súdoch riadiacich sa právom šaría, polygamii a nútených manželstvách, odmietnutí integrácie, vlnách zločinov a epidémii znásilnení. Teraz, keď konečne mnohí začínajú hovoriť, je už možno neskoro, aby sa vyhlo kapitulácii (ktorá je pravdepodobným osudom Švédska) či krvavému konfliktu (pravdepodobnejšie vo Francúzsku).
Samotný argument, že kritika islamu zaženie umiernených do radikálneho tábora, naznačuje, že kritika je potrebná. Ak má islamské náboženstvo naozaj takúto citlivú spúšť, že by jeho stúpencov mohla radikalizovať i najmenšia urážka, potom je so samotným týmto náboženstvom čosi zásadné v neporiadku. Neobávame sa, že kritika katolicizmu rozhnevá davy katolíkov, ktorí začnú vyčíňať po uliciach. Nebojíme sa, že jedno nesprávne slovo spôsobí, že sa mladý južný baptista opáše výbušninami.
Islam si žiada kritiku. Vzhľadom na jeho krvavú minulosť a prítomnosť by bolo vrcholne nezodpovedné nepodrobiť ho starostlivej analýze a kritike. Cieľom takejto kritiky by nebolo odcudziť moslimov (aj keď niektorí nevyhnutne odcudzení budú), ale varovať pravdepodobné obete džihádu.
Jednou zo základných vecí, ktoré nemoslimovia potrebujú vedieť, je, že islam delí svet na dve časti: na dom islamu a dom vojny (všetky neislamské spoločnosti). A od každého moslima sa očakáva, že prispeje k tomu, aby sa dom vojny podrobil domu islamu. Európania momentálne zažívajú zmätený pocit v štýle „čo to bolo?“, lebo sa tento základný fakt o islame nikdy nedozvedeli.
Kritiku svojho náboženstva berieme všetci osobne, preto to treba robiť čo najtaktnejšie. No nie je to dôvod nekritizovať vôbec.
Jedným z dôvodov, prečo nie sme ochotní analyzovať a kritizovať islam (ako myšlienku), je, že takáto kritika sa akoby rovná kritike moslimov (ako ľudí). Žiaľ, aj keď to nie je úmysel, často to tak dopadá. Človek sa nedokáže úplne odosobniť od svojich presvedčení, a tak berieme kritiku svojho náboženstva osobne. To je dobrý dôvod prezentovať túto kritiku čo najtaktnejšie. No nie je to dôvod nekritizovať vôbec.
Ak nie je možné kritizovať sústavu presvedčení, lebo by to zranilo city ľudí, ktorí sa k nej hlásia, potom bola mylná aj naša kritika nacizmu, komunizmu a japonského imperializmu. Zvyčajne sa zdržiavame kritiky iných náboženstiev. Tento prístup podľa hesla „ži a nechaj žiť“ je vo všeobecnosti rozumný, no keď toto druhé náboženstvo zaujme stanovisko, že človek musí buď konvertovať, podrobiť sa, alebo zomrieť, potom „ži a nechaj žiť“ neprichádza do úvahy. Toto je naša situácia, v ktorej sa nachádzame v súvislosti s islamom. A je samovraždou tváriť sa, že je to inak.
William Kilpatrick
Autor kníh Christianity, Islam and Atheism: The Struggle for the Soul of the West(Kresťanstvo, islam a ateizmus: zápas o dušu Západu) a The Politically Incorrect Guide to Jihad (Politicky nekorektný sprievodca k džihádu). Viac o jeho práci a tvorbe možno nájsť na jeho stránke The Turning Point Project.
Zdroj: Postoj