Keď sa hovorí o novinárskej etike, spravidla je mienená etika novinára voči publiku a verejnosti. Čo je téma dávno prebádaná, mnohými kódexami podviazaná, ale málokedy dodržiavaná.
Rozhodol som sa ísť inou cestou a zaoberať sa iným typom etiky – etikou novinárov – voči novinárom. O nedostatku kolegiality, o zasvätení jedných novinárov boju proti iným novinárom.
O príčinách tohto javu, ktorý je dnes každodenným chlebom, všade v mediálnom priestore okolo nás, môžeme špekulovať. Ja chcem ale priniesť aspoň do začiatku jeden jednoduchý príklad, ktorý podobné úvahy môže otvoriť a podnietiť.
[sociallocker][/sociallocker]
V Česku sa udeľuje niekoľko novinárskych cien, z ktorých najväčšiu publicitu (hoci opačného typu) majú Cena Ferdinanda Peroutka a Krameriova cena. Zatiaľ čo väčšina tzv. tradičných médií prvú cenu adoruje a stavia na piedestál ako nespochybniteľný etalón kvalitnej českej žurnalistiky, druhá cena je v tých istých médiách len terčom bezdôvodných spochybňovaní, konšpiracistických a dezinformačných klebiet o spätosti ceny s proruskou propagandou atď.
Je zrejmé, že novinárska obec je rozdelená na dva tábory. Jeden obsadil v prevládajúcej miere tzv. tradičné médiá, najmä Českú televíziu, sčasti Český rozhlas a niektoré tlačové médiá, najmä z okruhu spoločnosti Economia patriace Zdeňkovi Bakalovi a potom sčasti z vybraných webových médií, pri ktorých môžeme na základe verejných zdrojov, napríklad ich výročných správ, nájsť veľmi často rovnakú finančnú stopu vedúcu k Open Society Fundu alebo jeho rôznym derivátom.
Druhá časť novinárov pochádza z veľmi diferencovaného, názorovo i kvalitatívne rôznorodého tábora poväčšinou (ale nie výlučne) internetových médií, ktoré nespája skoro nič, len snaha poskytovať doplnkové alebo alternatívne informácie k tým, ktoré sú šírené médiami prvého druhu. Tieto webové médiá majú rôznu profesijnú úroveň, rôznu mieru názorovej afinity k rôznym informačným a politickým zdrojov, tým pádom aj rôznu mieru dôveryhodnosti, veľmi často tiež úplne protikladné základné postojové a hodnotové bázy: od vyložene pravicovo konzervatívnych – po ľavicové, a to v rôznej miere radikálnosti.
Tieto weby vznikali postupne ako spontánna reakcia stále viac sa politizujíceho verejného prostredia na skutočnosť, že informácie z tradičných médií sú vnímané ako často neúplné, hocikedy zavádzajúce či dokonca nápadne manipulatívne, a predovšetkým výberové. Zafungoval zákon akcie a reakcie a nemožno sa tomu čudovať. Keď si spomenieme na éru boľševickej cenzúry, tiež si ľudia zaujímajúci sa o svet okolo seba, nachádzali alternatívne zdroje informácií – počnúc tzv. štvavými vysielačkami cez samizdaty a pašované informácie a knihy zo západu. Cenzúra v akejkoľvek miere a forme vždy prináša intuitívnu sebaobranu verejnosti.
Keď pred pár rokmi zaviedli vo Vietname, kde ešte normálne panuje komunistický režim, reštrikciu určitých častí internetového priestoru, bolo otázkou skôr desiatok minút než dní, než sa podarilo šikovným stredoškolákom „redukovaný“ web jednoducho hacknúť a dostať sa aj k zakázaným obsahom. Digitálne doba už nepraje jednoduchej analógovej cenzúre, ak nie je však samozrejme sprevádzaná priamou reštrikciou a perzekúciou. Potom už ale ťažko hovoriť o demokratickej spoločnosti.
Prečo o týchto všeobecne známych veciach hovorím v súvislosti s témou novinárskej etiky? Asi by bolo možné dnes a denne nájsť vo všetkých typoch médií – od tradičných po webové – stovky etických pochybenia. Tie môžu byť dané tak individuálnou profesijnou nedostatočnosťou samotných novinárov, alebo ich politickou a záujmovou afinitou, alebo jednoducho príslušnosťou k určitému, ako som to nazval, getu, kde platí tzv. špirála mlčania.
Ako iste viete, tento efekt bol v mediálnej teórii opísaný už začiatkom 70-tych rokov a znamená, že ten, kto dostatočne očividne nezdieľa a nešíri všeobecne uzualizované názory a postoje, je skôr či neskôr zo svojej sociálnej skupiny vytlačený. Pre novinárov, majúceho iný než napríklad vydavateľov či proste redakčný názor (napríklad len preto, že svoj názor stavia viac na faktoch, než na politickej propagande), to môže znamenať, že príde o prácu. A pretože ono geto je veľmi pevné a zároveň sa cíti byť ohrozené zvonka, nastolí režim tvrdej ruky. Vyvrhnutý jedinec sa ocitne na písaných aj nepísaných black-listoch a je mu zakázaný prístup do médií ovládaných týmto getom. Preto je pre mnohých jednoduchšie zaprieť svoj názor a svoje vedomosti a jednoducho sa držať davu. Za komunistov sa tomu lakonicky hovorilo „kto nejde s nami, ide proti nám“ a už vtedy bol vysmievaný a považovaný za hlavný profesný a etický hriech, a to nielen na pôde novinarskej práce.
Vybral som si pre exemplárny príklad takéhoto úkazu porovnanie dvoch vyššie uvedených cien, Peroutkovej a Krameriovej. Najčastejšou výhradou voči Krameriovej cene je tvrdenie, že je nepriehľadná, udeľujú ju nejakí konšpirátori a je pôdorysom pre akési prokremeľské machinácie. Popri tom sa veľmi tvrdo vyčíta generálnemu riaditeľovi Českého rozhlasu, že sa zúčastní každoročnej práce poroty tejto ceny. Je teda možno načase odkryť fakty, aké naozaj sú, a nie ako ich stavajú predpojatí žurnalisti z „geta vyvolených„.
Pozrime sa najprv na zoznam členov Spoločnosti F. Peroutka, ktorá udeľuje rovnomennú cenu. Je v nej napr. Martin Groman – (do konca minulého roka šéf stanice Českej rozhlasu Dvojka, avšak v čele Peroutkovej spoločnosti stál mnoho rokov predtým), Vladimír Bako – donedávna riaditeľ plzenskej pobočky ČRo, Jan Bednář – redaktor ČRo a zároveň predseda RČT (Rady české televize), Jiří Kánský – riaditeľ pardubickej pobočky ČRo, a ďalej Veronika Bednářová, ktorá pôsobí na Peheho New York University, Jan Dražan – zástupca šéfredaktora Echo24, Jindřich Šidlo z portálu Seznam, či politici Pavel Fischer a Petr Pithart. A samozrejme Peroutkova vnučka, Terézie Kaslová, manželka politika Jana Kasla.
V porote udeľujúcej Krameriovu cenu, je vedľa riaditeľa verejnoprávneho rozhlasu René Zavorala tiež šéfredaktor tradičného denníku MF Dnes Jaroslav Plesl, šéfredaktor alternatívneho, ale seriózneho webu Prvé správy Radomír Pekárek a predseda Asociácie nezávislých novinárov Stanislav Novotný, ktorý nemá priame vzťahy k žiadnemu konkrétnemu médiu. Ako je vidieť, v porote nezasadá žiadny bývalý ani súčasný politik.
Teraz poďme k oceneným. Keď už sa vyčíta pánovi Zavoralovi jeho účasť pri Krameriovej cene, stojí za pripomenutie jedno porovnanie. Peroutkovu cenu za posledných 10 rokov dostalo celkove 5 rozhlasových novinárov, Milan Slezák, Petr Příhoda, Jan Bednář, ten istý, ktorý dnes sedí v rade Peroutkovej spoločnosti, Jan Petránek a za minulý rok Jana Klímová, pracujúca ovšem tiež pre konšpiračný server Neovlivni.cz financovaný Open Society Fund, čo inzeruje na svojich vlastných stránkach. V rokoch 2013-16 sa nedostalo pri Peroutkovej cene ani na jedného rozhlasáka.
Spolok udeľujúce Krameriovu cenu udelil za dva doterajšie ročníky 3x cenu osobnostiam z ČRo (Robert Mikoláš, Stanislav Motl – a Jan Petránek – ten istý Jan Petránek, ktorého ocenil aj Peroutkov spolok o 5 rokov skôr).
Ďalšie zaujímavé zamyslenie ponúka iná štatistika ocenených. V roku 2016 to bol Petr Honzejk z Bakalových Hospodárskych novín, v roku 2014 Martin Veselovský z Bakalovho DVTV, v roku 2013 Jiří Penas, pôsobiaci dnes v Echo24, predtým však Bakalov Respekt. V roku 2012 Petr Fischer – v tom čase redaktor Bakalových Hospodárskych novín. V roku 2011 – Jaroslav Spurný z Bakalova Respektu, V roku 2009 Jan Macháček – v tom čase pôsobiaci v Bakalovom Respekte. V roku 2008 Erik Tabery z Bakalovho Respektu. V roku 2006 Jindřich Šidlo – v tom čase vedúci redaktor Hospodárskych novín. V roku 2005 Adam Černý – rovnako z Hospodárskych novín. V roku 2004 Tomáš Němeček z Respektu. Musím pokračovať?
Z povedaného plynú jednoduché závery:
V spolku udeľujúcom Cenu F. Peroutka zasadajú 4 zástupcovia ČRo, z toho 3 členovia najvyššieho vedenia a jeden, ktorý je zároveň predsedom Rady ČT.
V spolku udeľujúcom Krameriovu cenu zasadá 1 zástupca ČRo, a to generálny riaditeľ.
Spolok F. Peroutka za posledných 5 rokov ocenil jediného novinára z ČRo, Janu Klímová, ale môžem sa domnievať, že to bolo najmä predovšetkým za jej činnosť mimo ČRo, navyše v pochybnom konšpiračnom serveri Neovlivni.cz, preslávenom napr. difamačnou rubrikou „Ruská stopa„, čo financuje zahraničný miliardár Soros. Objektivita a nestrannosť Jany Klímovej je teda ľahko spochybniteľná. Spolok F. Peroutka udeľuje ceny takmer každoročne jednostranne vybraným osobnostiam z jednej skupiny médií, teda z onoho „geta“ – pozri zoznam vyššie.
Spolok udeľujúci Krameriovu cenu udeľuje ocenenie vyvážene naprieč verejnoprávnymi aj súkromnými, tradičnými aj alternatívnymi médiami, pričom výslovne dbá na serióznosť a dlhodobé pôsobenie ocenených v danej oblasti.
Spolok udeľujúci Krameriovu cenu nereaguje nárazovo na udalosti späté s politickou objednávkou – viď Peroutkove ceny „tímu spravodajstva ČT“ za zásluhy v tzv. televíznej kríze v r. 2000, Sabine Slonkovej a Jiřímu Kubíkovi za „kauzu Olovo“ v r. 2001, atď. Spolok F. Peroutka utvára geto uzavreté do seba, jednotnú názorovú líniu, akýkoľvek rozporný názor sa nepripúšťa, je verejne pranierovaný a jeho nositeľ osočovaný a obviňovaný zo všetkých možných zločinov vrátane vlastizrady.
Spolok udeľujúci Krameriovu cenu naopak stavia mosty medzi sférou tradičných a nových médií a snaží sa diferencovať rýdzo podľa kvalitatívneho merítka.
Nositelia Krameriovej ceny sú vo svojej profesii nespochybniteľní:
- Robert Mikuláš, zahraničné spravodajca ČRo,
- Ondřej Neff, priekopník internetového žurnalizmu v SR (Neviditeľný pes)
- Jan Petránek, komentátor Českého rozhlasu,
- Tomáš Hauptvogel, moderátor TV Prima,
- Tereza Spencerová, redaktorka Literárnych novín,
- Jan Schneider, odborný spolupracovník Českej televízie
- Zdeněk Zbořil, dlhoročný šéfredaktor odborného časopisu Zahraničná politika
- Otakara Schmidt, externý spolupracovník TV Noe a Slovenského rozhlasu
- Ladislav Větvička, moravský blogger ocenený už 4x cenou pre najlepšieho blogera na iDnes
- Vlastimil Vondruška, historik, spisovateľ a prispievateľ do dennej tlače
- Jiří Skupień, reportážne i portrétne fotograf, tvorca unikátneho cyklu Elita národa
a ako bonus Jaromír Nohavica – pesničkár skladajúci priebežne aktuálne piesňovej komentáre k udalostiam dňa.
Tento výpočet jasne slúži na poukázanie o nestrannosti, či skôr o všestrannosti udeľovaných Krameriových cien a nepredpojatosti poroty voči jednej alebo druhej názorovej či generačnej skupine.
Všetky útoky zo strany tradičných, tzn. mainstreamových médií možno teda interpretovať výlučne ako snahu zachovať si monopol na prípustné názory, na akúsi mediálnu pravdu, a tiež na všetky úkony s tým formálne späté, napríklad udeľovanie cien vynikajúcim novinárom. Ťažko si teraz predstavím flagrantnejšie porušenie všetkých etických princípov výkonu novinárskeho povolania. Novinári z geta, a v žiadnom prípade nechcem tvrdiť, že sú všetci zlí alebo málo profesionálni, si proste pravdepodobne neuvedomujú, čo je podstatou novinárskej práce: popisovať svet, čo možno nestranne a objektívne, a nie ho vytvárať, nieto ešte záujmovo a stranícky.
(Príspevok zaznel na konferencii o novinárskej etike v domácich i európskych súvislostiach, ktorý usporiadala Nadácia železná opona v pražskom Európskom dome dňa 20.2.2018)
Zdroj: Literárky