Je to v rozpore s tým čo sme verili v roku 1989, ale cenzura sa stale viac a viac roztahuje, Naposledy nedovolila známemu blogerovi mať prednášku a prezentáciu novej knihy o smerovani Európy v obyčajnej kniznici v Liberci.

Prinášame preto tento text na posúdenie čitateľovi

Dobré popoludnie, dámy a páni,

Vítam vás na stretnutí a diskusii nad knihou „Prelomenie hradieb„. Ako som sľúbil, dám priestor aj názoru knižnice, ak sa tu nájde nejaký zástupcu, ktorý ho dokáže predniesť. Bude totiž určite zaujímavé dozvedieť, ktoré to sú názory, že sú v takom rozpore s názormi obsiahnutými v knihe, že musel byť kvôli tomu zrušený dohodnutý prenájom sály.

Vidím, že tu za knižnicu nikto nie je. Škoda. Viete, keď som Prelomenie hradieb písal, tak som trochu dúfal, že sa na druhej strane pomyselnej politickej barikády nájde niekto, kto bude schopný s tézami obsiahnutými v tej knihe polemizovať, že nejaké moje predpoklady budú napadnuté, že postupne vznikne diskusia podobnej tej, aká sa rozbehla napríklad po vydaní Huntingtonovho „Stretu civilizácií“ a že z tej diskusie po pár rokoch vzíde ďalšie vydanie, oveľa múdrejšie než pôvodná kniha.

Lenže sa obávam, že sme narazili na multikultúrne myslenie, ktoré je intelektuálne i morálne skrachované, udržuje sa už len korupciou a represiami a ktoré teda nie je schopné akejkoľvek debaty.

Tým nemyslím to šikanovanie, akému som občas vystavený ja. Ako na mne vidíte, dá sa to prežiť. Ale kto máte priateľov alebo príbuzných v slniečkových kruhoch, viete, že je to život neustáleho vzájomného stráženia, podozrievania a útokov.

To je okrem iného dané vnútornou konkurenciou. Aj oni sú totiž stále nenažranejší. Pribúda záujemcov o členstvo v manažmente korporácií, ale tiež aj miesta v neziskovkách a redakciách veľkých médií alebo miesta vysokoškolských učiteľov humanitných disciplín. Ostrejšia konkurencia pochopiteľne tiež prináša väčšiu ochotu zlikvidovať konkurenta v boji o rozpočet. Nekonformita či politická nespoľahlivosť sa môže stať dobrou zámienkou. Prízrak označenia ako zradcu sa vznáša nad každým.

To nám dáva dobré vysvetlenie oných puberťáckých demonštrácií, ktoré prebiehajú už viac menej permanentne. Môžeme mať tendenciu vidieť ich účastníkov len ako hlupákov, ktorí protestujú proti výsledkom už prebehnutých volieb. Ale ak nejaké konanie prebieha masovo, najskôr za ním bude nejaký typ skrytej racionality, ktorú ešte nevidíme.

V tomto prípade sa súťaží o to, kto bude vidieť. Každý z tých mladých ľudí sa bude raz uchádzať o pracovné miesto. A organizácie typu Nadácie otvorenej spoločnosti už otvárajú len obmedzený počet miest. Pritom to sú pozície nesmierne lukratívne, nie ani tak mzdovými podmienkami, ale tým, že otvárajú cestu do politiky, k vlastným nadáciám, a predovšetkým do korporácií na miesta rôznych „riaditeliek pre začleňovanie menšiny„, „riaditeliek pre spoločenskú zodpovednosť,“ „manažérok životnej rovnováhy“ apod. Čo je zasa skvelý odrazový mostík k manželstvu s vysokým riaditeľom a skoku do vyššej triedy (novej aristokracie). Sú to nádherné príležitosti, ale nie je ich dosť. Budúci uchádzači si teda pripravujú pozíciu. Nedemonštrujú ani tak proti Andrejovi Babišovi, ale jeden proti druhému. Súťažia, kto bude viac politicky korektný. Kto si nechá dokonalejšie vymyť mozog. Kto bude horlivejšie opakovať heslá, ktorým nerozumie. O to sa hrá. Nie o to, či bude pán Ondráček v nejakom parlamentnom výbore, o ktorého kompetenciách tí demonštranti nemajú potuchy a ani ich nezaujímajú.

Situácia krajín Višegrádu je unikátna tým, že popri týchto komsomolcoch tu žijú milióny ľudí, ktorí sú schopní si uvedomiť, že politická korektnosť je totálna hlúposť a sú schopní sa tomu smiať. Ich mozgy nefungujú tak, že keď im poviete, že existuje 36 pohlaví, tak tomu začnú do piatich minút veriť. Nemajú schopnosť veriť, že keď niekto kričí Aláh Agbar, tak to nemá nič spoločné s islamom.

Sú to ľudia, ktorí vyrastali ešte pred vznikom súčasných aparátov indoktrinácie. Vďaka ich prítomnosti sú stredoeurópske spoločnosti oveľa slobodnejšie, aj pre mladých je potom jednoduchšie uchovať si nezávislé myslenie, ak o to stoja. Prečítam úryvok z článku, ktorý vyšiel pred pár dňami na serveri Echo24. Je taký ten vzorňácky korektný server, kam napríklad ja nesmiem písať a kde sa moje meno nesmie objaviť, ak ma nechcú urážať. Nikto ich teda nemôže podozrievať, že sa jedná o nejakých hamplovských extrémistov. A nejde o čitateľský príspevok, ten úryvok je z redakčného článku.

Teraz prichádzame k časti, ktorá je pre mňa osobne najbolestnejšia. A ktorá je vlastne pravým dôvodom, prečo túto baladu rozprávam. Je to už veľa rokov, čo som začul príhodu jedného anglického známeho. Na dvere domu jeho veľmi slušne zaistenej stredostavovskej rodiny v lepšej štvrti zaklopala vzdialená príbuzná, ktorá sa zaplietla s jednou zo zmieňovaných pakistanských partičiek. Prosila o útočisko a ochranu. Vraj jej od nich hrozí nebezpečenstvo.

Za chvíľu po nej dorazili dve autá plné mladých pakistanských mužov. Tí stručne naznačili hlave domácnosti, že by im onú ​​dievčinu mali vydať, pretože inak im ten dom zapália. Pobúrený domáci pán v ľahkom šoku zavolal na políciu a dostalo sa mu šoku ešte väčšieho, pretože službukonajúci policajt mu sucho poradil, že by tých mladých mužov mal radšej vypočuť, pretože oni, teda polícia, kvôli jednej hysterickej dievčine rozhodne nikam nepôjdu.

Bol som z toho príbehu snáď v rovnakom šoku ako jeho aktéri. Takto že by sa mohla správať britská polícia? Polícia krajiny, ktorú som mal za vzor v oblastiach výkonu štátnej správy, poctivosti a zodpovednosti? Nezmysel.

Otázka, ktorú si v súvislosti s takými prípadmi kladieme, znie: Prečo ľuďom nedôjde trpezlivosť?

Ako možno viete, vo Veľkej Británii bolo unesených minimálne 1500 dievčat. Tie dievčatá boli využívané ako sexuálne otrokyne pakistanských gangov a dochádzalo aj k takým desivým prípadom, ako vypaľovanie značiek „otrokyniam“ žeravým železom alebo kedy na sex s 12-ročnou dievčinou stála fronta. To všetko prebiehalo s tichou podporu polície a sociálnych úradov. Keď sa všetko prevalilo, nikto nebol braný na zodpovednosť a sociálny úrad v meste Rotherham, kde bolo epicentrum všetkého, bol dokonca vyhlásený najlepším britským sociálnym úradom. Vyhlásenie prebehlo v čase, keď už bola kauza odkrytá.

Otázka, ktorú si v súvislosti s takými prípadmi kladieme, znie: Prečo ľuďom nedôjde trpezlivosť? Základná intuitívne predstava je totiž taká, že nespokojnosť ľudí rastie, až to jedného dňa buchne a zúfalí obyvatelia vyjdú do ulíc. Začne revolúcia alebo občianska vojna. Dámy a páni, takto to ale nefunguje.

K tomu, aby došlo k výbuchu, musia byť splnené viaceré podmienky. Ľudová nespokojnosť je len jednou z nich. A preplneniu jednej podmienky nenahradí, že tie ďalšie nie sú naplnené. Ľudový hnev tak neprerastie vo výbuch. Ľudia začnú byť ustráchaní, každý začne brániť seba a vsádzať na to, že sa pakistanskí okupanti uspokoja s dcérou suseda a na tú jeho nedôjde. Stávajú sa tak veľmi ľahkou korisťou, pretože agresor v pokoji zlikviduje jedného po druhom.

Aké sú ďalšie povinné podmienky, to dobre sformulovali zločinci, ktorí pred 100 rokmi zničili Rusko.

Po prvé. Vládnúca skupina musí ukázať slabosť. Kým represívne aparát funguje naplno, zabráni ľuďom zorganizovať sa.

Za druhé. Musí existovať malá akcieschopná skupina, ktorá je dostatočne profesionálna a ktorá dokáže ľud zorganizovať a dať mu vedenie. Podstatné je tiež, že si dokáže vytvoriť imidž potenciálnych víťazov tak silný, aby skupinu ľudia mohli nasledovať bez obáv z totálneho debaklu.

Tieto body spolu súvisia. Ak je vládnúca skupina dosť silná, dokáže zabrániť sformovanie „revolučnej avantgardy.“ Monitoruje situáciu a potenciálnych vodcov včas zextremizuje, zastraší alebo zabije.

Keby chcel Vladimír Putin naozaj zničiť Veľkú Britániu, nestrácal by čas s dvojitými agentmi, ale starostlivo by monitoroval situáciu vnútri ozbrojených síl. Akonáhle by nespokojnosť policajtov dosiahla takú úroveň, že to naruší akcieschopnosť polícia, poskytol by Putin Tommymu Robinsonovi 10 miliónov dolárov a pár profesionálnych poradcov. Behom pár mesiacov by vypukla násilná revolúcia a Tereza Mayová by najskôr skončila na šibenici. Ostatne, niečo veľmi podobného vykonali pred 100 rokmi Nemci Rusku.

V knihe „Prelomenie hradieb“ sa snažím ukázať, že v Európe v súčasnosti prebieha závod dvoch trendov. Na jednej strane prirodzený cyklus, kedy sa dekadentná elita – v knihe ju nazývam novou aristokraciou – postupne rozpadá, až bude zmetená nejakou formou revolúcia alebo odíde zo scény iným spôsobom.

Na strane druhej postupné obsadzovanie Európy islamskými imigrantmi, resp. nahrádzanie pôvodného obyvateľstva. Medzitým je Európa zaplavovaná islamskými migrantami. To, čo dnes vidíme vo Švédsku alebo Británii, to nie je cesta k pestrejšej alebo premiešanej spoločnosti. To, k čomu dochádza, je výmena obyvateľov. V Londýne žili Angličania a čoskoro tam budú žiť Pakistanci. Jedno etnikum, jedna kultúra. Odporúčam na čítanie napríklad pána Kurasa, ktorý ukazuje, že tam, kde predtým boli reštaurácie 15 rôznych národností, tam dnes nájdete len veľa pakistanských. „Noví Angličania„, „noví Švédi“ a „noví Nemci“ nebudú žiadny multikulturalizmus tolerovať. Sú plne spokojní so svojou kultúrou, ako ju poznajú zo Somálska, Aghánistánu alebo Pakistanu.

Čím neskôr sa súčasný politický (a možno aj ekonomický) režim rozpadne, tým väčšia časť Európy bude islamizovaná rovnako nenávratne ako dnešná Sýria, Egypt, Maroko, Turecko, Afganistan, Pakistan – tam všade boli kresťanské, hinduistické alebo budhistické kultúry. Jediné, čo z toho zostalo, sú názvy ako Hindúkuš (pohrebná hranice Hindov).

V spomínanej knihe som ukázal určité príznaky, že panstvo novej aristokracie sa rozpadá pomerne rýchlo. Lenže ona výmena obyvateľov tiež prebieha veľmi rýchlo. V tomto ohľade je dobré pripomenúť, že susedstvo Maďarska a Poľska nevyrieši české problémy. A česká spoločnosť a politika idú zatiaľ švédsku cestou. Cestou, ktorá znamená úplné nahradenie obyvateľstva počas rádovo 50 rokov.

Dnes nevieme, ako bude pokračovať príbeh Európy ani ako bude pokračovať príbeh Českej republiky. Možno existujú nejakí výnimoční jedinci, ktorí dokážu zmeniť dejiny. Obávam sa ale, že to nie je nikto z ľudí v tejto sále.

Ponúkam ale iný pohľad. A síce ten, že existuje veľa scenárov, ktoré sa môžu napĺňať. Od extrémne negatívnych po vcelku pozitívne. Tieto scenáre sú rôzne pravdepodobné. Veci, ktoré dnes robíme, môžu zvýšiť šancu naplnenia dobrých scenárov a znížiť šancu naplnenia zlých scenárov. Možno len o nejaký zlomok percenta. A nie je isté, že sa naplní najpravdepodobnejší scenár, občas ide histórie aj cestou pomerne nepravdepodobnou.

Dá sa ale očakávať, že rozhodnutie padne v dohľadnej dobe. Za nejakých 10 rokov už budeme zrejme vedieť, či nejaká časť Západu prežije a či súčasťou toho, čo prežije, bude aj nejaká časť Českej republiky.

Zdroj:
http://petrhampl.com/knihovna-liberec1
http://petrhampl.com/knihovna-liberec2


Petr Vlk na Kose s prednáškou súhlasí ale zároveň ju aj kritizuje, že je príliš emotivna a jednostranná, pritom však poukazuje na jej vecné jadro ktoré sa týka aj nás:

„Není ale dobré nepohodlné pravdy zamlčovat, což se zhusta děje. Je mnohem lepší se podívat pravdě do očí. Když náš občan ale vidí jak „mládež“ ve švédském Malmö nebo na pařížských předměstích zapaluje auta, když dojde k vraždám v židovském muzeu v Bruselu nebo v redakci časopisu v Paříži, když vojákovi v jižním Londýně na ulici uříznou hlavu, když v severoanglickém městě Rotherham čtrnáct let (1997–2013) gang hromadně znásilňoval nezletilé dívky a místní policie nezakročila, neboť se obávala nařčení z rasismu, vidí, že pachatelé ve všech případech mají jeden rys společný: pocházejí z komunit islámských imigrantů a jejich potomků. Rotherhamský případ se dokonce dostal i do Wikipedie.

Nadávat kvůli tomu lidem do xenofobů by znamenalo vrhnout je do náruče xenofobů skutečných. Je naopak nutné říkat pravdu, ale celou pravdu. Rotherhamský případ je dědictvím anglického kolonialismu. Indická a pákistánská komunita ve Velké Británii je logickým důsledkem Commonwealthu a nesouvisí s aktuální migrační vlnou. Zároveň však v rámci islámské populace existuje virulentní subkultura, jež evropskou společnost s jejími sekulárními a demokratickými hodnotami nenávidí a páchá krvavé násilí. Je tedy legitimní otázkou, zda záměrně, vládní politikou, podporovat a usnadňovat imigraci právě muslimskou.

Tyto otázky jsou legitimní

Zdroj: Vlk bloguje 

Ostáva na nás čo si z týchto úvah vezmeme. Minimálne si môžeme zakúpiť uvedenú knihu

http://petrhampl.com/prolomeni-hradeb-nazory

http://petrhampl.com/benjamin-kuras-recenze-knihy-prolomen%C3%AD-hradeb