Po skoro tridsiadke rokov očarenie z nežnej revolúcie vyprchalo. Médiá už zrazu musia ľuďom vysvetľovať, prečo vlastne bola dobrá. Rozdiel medzi ideálmi nežnej revolúcie a realitou európskej súčasnosti je priepastný. Sloboda názoru, pluralita, rovnosť pred zákonom, rovnosť šancí, dôstojný život, férovosť moci a mnohé ďalšie sa akosi strácajú v hmle arogancie všemocných peňazí, konkrétne v svojvôli korupcie, veľkého kapitálu, oligarchie aj ekonomických veľmocí. A teď si vás koupím všecky.
Dezilúziu prednedávnom ukázali župné voľby. Je zaujímavé, ako si ich výsledky všetci vyložili v súlade so svojimi túžbami. Pre vládnu koalíciu potvrdili, že je najsilnejšou politickou silou v krajine. Pre opozíciu, že ľudia chcú zmenu. A pre obe strany to bola jasná porážka fašizmu.
Začnime fašizmom. Pred piatimi rokmi v bystrických župných voľbách voliči v skutočnosti nevolili Mariána Kotlebu. A už vôbec nie preto, že sú fašisti. K zvoleniu Kotlebu prispelo, že o fúz prešiel do druhého kola, v ktorom dostal protestné hlasy proti Muňkovi. Dostal ich preto, lebo reprezentoval alternatívu k politickému systému ako takému. Aj keď mierne adrenalínovú.
A všimnite si, teraz ho mohol poraziť len mediálne dôveryhodný a nezávislý kandidát, ktorého podporovali akože v dobrej veci a nezištne spojené všetky ostatné politické sily a – nezávislé osobnosti. Je teraz jedno, že za hysterického boja spojených médií proti historickému zlu a pri cinknutých voľbách. V reále Kotleba zostal plus mínus na svojom, ale o štvrtinu vyššia účasť mu tentokrát priniesla stopku protestných hlasov. Lebo bola k dispozícii zdanie budiaca bezpečnejšia alternatíva. A Kotleba už nebol neznámy.
Mal však šancu tradičný kandidát z nejakej politickej strany? Tradiční politici to už ani neriskovali.
So županmi ten istý obrázok. V podstate voliči hľadali alternatívu, ale nevedeli celkom, kde ju hľadať. Takže výsledky boli poväčšinou nepresvedčivé a nevyhrávali favoriti. Ak voliči nehľadali rovno nestraníkov, tak volili neokukaných, prichádzajúcich zospodu, bez afér (tieto prívlastky viac menej stále platia aj o „obyčajných ľuďoch” Jozefovi Viskupičovi a Erike Juriniovej). Výnimkou boli len Jaroslav Baška v TSK (jediné presvedčivé víťazstvo klasického politika) a Juraj Droba (prekvapivá tesnotka pred nezávislým).
A do tretice počty poslancov. V poslancoch opozícia zostala viac menej na svojom, len Smer stratil rovno tretinu. A kam sa preliala? Kto bol hlavným víťazom týchto župných volieb? K nezávislým kandidátom. Ktorí tak oproti minulým voľbám zasa posilnili.
Aby som sa nerozpisoval a zhrnul to celé. Tieto župné voľby aj u nás potvrdzujú trend, ktorý vidíme v súčasnosti silnieť na celom Západe. Ľudia hľadajú alternatívy. Časť z nich ešte v rámci existujúceho spoločensko-politického systému, ale časť už cielene mimo. Slovensko nie je výnimkou.
A tým sa vraciame späť na začiatok, k 17. novembru. K jeho sprofanovaným ideálom. Ktoré čím viac budú v rozpore s realitou, tým viac bude silnieť sentiment s alternatívnymi systémami – komunistickými, fašistickými či teokratickými. Nie a nebude stačiť, keď nás pred nimi budú varovať kúpené médiá, politici biele kone oligarchov, závislí analytici z donorovaných think-tankov, grantovaní mimovládkari rotujúci po politických funkciách, vládnej moci a módne znejúcich aktivistických organizáciách. Lebo chyba je práve v tom impregnovaní záujmovými peniazmi. V tom: A teď si vás koupím všecky.
Ľudia hľadajú niekoho, kto by pracoval a informoval ich len pre nich.
Ešte je chvíľu čas, aby sa niekto taký našiel. Aj keď sa to zdá nadľudskou úlohou. Inak pri narastajúcom antisystémovom odpore masy smerujeme do totality. A buď do nej zatvrdne tento systém, alebo príde iný totalitný.
Komentár na článok: https://kultura.sme.sk/c/20695806/na-hymnu-neznej-revolucie-chce-ivo-hoffman-zabudnut-napisal-jej-opacnu-verziu.html