Európska sociálna demokracia končí. Mohli by sme ešte v niečo dúfať? Môže ešte európska sociálna demokracia niečo dokázať?
Nedávno popredný európsky sociálny demokrat povedal:
„Niektorí z nás sa obávajú, že projekt sociálnej demokracie pomaly končí.“
Zlyhanie SPD v nemeckých voľbách už len potvrdzuje túto prognózu. Po mnohých rokoch ako spojenec Angely Merkelovej, sa SPD dostala do opozície a právom môžeme byť znepokojení prielomom pravicovej populistickej AFD.
Ak vedenie nemeckej sociálnej demokracie cíti zodpovednosť za svoj volebný neúspech, môže sa aspoň utešovať tým, že nie sú sami: Socialistická strana vo Francúzsku pred prezidentskými voľbami veľa stratila, v holandských voľbách zisk socialistov klesol na 5,7% a v októbri bude porazená Sociálnodemokratická strana v Rakúsku. Rakúsko do EÚ privedie pravdepodobne vládu konzervatívcov a neofašistov.
Všeobecne platí, že európske stredoeurópske strany sú spokojné s dvoma typmi diagnóz: buď sú dlho vo veľkých koalíciách alebo sa stávajú nudnými technokratmi. Neoliberálny ekonomický model, ktorý tak často zmierňovala a humanizovala sociálna demokracia, už nefunguje.
Britský ekonóm William Davies píše, že neo-liberalizmus po roku 2008 už nemá „prakticky žiadne ospravedlnenie“. Stal sa „opakovaným rituálom“. Neoliberalizmus prešiel radom svojvoľných vládnych opatrení, ktoré v skutočnosti nepodporovali ideológie. Odvtedy obyčajní ľudia v Európe videli, že sa stávajú chudobnejšími, budúcnosť ich detí je veľmi neistá a medzitým elita s finančnými a realitnými transakciami hromadia bohatstvo. Logika, s ktorou sa snažia väčšinové strany pracovať, už nemá zmysel. Ľudský mozog volá po konkrétnych odpovediach a pre niektorých ľudí hospodársky nacionalizmus a rasizmus sú koherentnejší než to, čo ponúka politické centrum.
Kým strany ľavého stredu neprerušia logiku neoliberalizmu a rozvoj ekonomického modelu, ktorý podriaďuje trhové sily ľudským potrebám, budú aj naďalej prehrávať. Úlohou nie je napraviť alebo optimalizovať neoliberálny ekonomický model. Úlohou je nahradiť ho od základu, rovnako ako tomu bolo v hospodárskej kontrarevolúcii roku 1980 a 1990, za Margaret Thatcherovej, Ronalda Reagana a Silvia Berlusconiho.
Prvým krokom musí byť aktivizácia malých, ale dynamicky prepojených strán nie ale „populistických“. Sociálni demokrati sa musia učiť od radikálnej ľavice a zapojiť ju ako ideologicky, tak i takticky. V Portugalsku aliancie socialistov a Ľavého bloku presadzujú rozvoj investícií a zvyšovanie dôchodkov, usilujú o väčšiu podporu rodín a osôb so zdravotným postihnutím, ako aj o opatrenia na boj proti nezamestnanosti mladých ľudí, chcú oživiť sociálny štát. V Grécku, kde tradičné socialistická strana PASOK bola zatlačená do pozadia, SYRIZA ukázala silu nielen v hrdinskom momente odporu proti Európskej centrálnej banke a Medzinárodnému menovému fondu v roku 2015, ale preukázala aj silu vládnuť, ukázala relatívnu odolnosť proti hlbokej korupcii, ktorá preniká do ostatných politických strán. A v Írsku Sinn Féin spolu so šiestimi zástupcami ľavicovej koalície sa stali veľkou podporou pre sociálnu spravodlivosť.
V Brightone to vrelo
Iba jedna z tradičných strán európskej sociálnej demokracie začala s nutnou zmenou – Labouristická strana vo Veľkej Británii. Tohtoročný kongres v Bringhtone rozozvučal úzke uličky diskusiami o politike a ekonómii moderného socializmu. Krčmy, nárožia, kaviarne, pláž La Manche – všetko bolo plné nadšených, vzdelaných mladých ľudí, pracujúcich na radikálnej zmene vo Veľkej Británii. Mnohí z nich majú socializmus v génoch, mnoho ďalších v Nemecku by bolo ale spokojných aj s Die Linke alebo Zelenými alebo dokonca aj s hnutím Five Star v Taliansku. Takmer nikto z nich sa ale nevidí v gréckom PASOK.
Samozrejme existujú aj odporcovia. Bývalý labouristický tieňový kancelár Chris Leslie bol na smiech v mnohých krčmách v Brightone za svoje tvrdenie, že „marxizmus nemá miesto v modernej labouristickej strane“.
V skutočnosti je marxizmus všadeprítomný v modernej labouristickej strane. Jej členovia stáli dlhú frontu, aby mohli počuť marxistického geografa a sociálneho teoretika Davida Harveya. Pre mnoho členov Labour Party, mladších ako 40 rokov, sa stal parlamentný marxizmus, ktorý je založený na myšlienkach Antonia Gramsciho a jeho popularizácie zo strany sociológov a Novej ľavice, základnou politickou ideológiou. Je to ideologické jadro radikálnej Sociálnej demokracie, ktorú vytvoril Corbynismus.
Kľúčovou otázkou pre budúcnosť je diskusia o nútenom zásahu, ktorý EÚ predkladá v súčasnej podobe. Predpokladom pre oslobodenie práce z neoliberalizmu je, aby bolo možné myslieť mimo rámca Lisabonskej zmluvy. Táto zmluva stanovila neoliberálnu doktrínu v nemenných právnych predpisoch. Odľahčená Británia od eura a Maastrichtské dlhové kritériá umožnili politikom pracujúcim na poli práce, aby sa prvýkrát opýtali, čo je politicky nevyhnutné, a nie to, čo Lisabonská zmluva dovolí. Brexit posilnil túto možnosť myslenia.
Ak teraz nemeckí sociálni demokrati uskutočnia svoju reorganizáciu, musia prednostne z hlavy odstrániť Lisabonskú zmluvu. Zlepšiť to v praxi je jednoduché – akonáhle si sociálni demokrati dokážu predstaviť budúcnosť, v ktorej bude stáť pre ľudí a krajinu. A nie pre finančný sektor.
O Marxovom pretrvávajúcom vplyve svedčí okrem teoretických diskusií tiež opätovný záujem o jeho spisy v čase hospodárskej krízy a umiestnenie na tretej priečke v súťaži o „najväčšieho Nemca“ v roku 2003.
Karl Heinrich Marx (5. mája 1818 Trier – 14. marca 1883 Londýn) bol nemecký filozof, politický publicista, kritik klasickej ekonómie, teoretik robotníckeho hnutia, socializmu a komunizmu. Medzi jeho najznámejšie diela patria Ekonomicko-filozofické rukopisy, Komunistický manifest a nedokončený Kapitál.