V prvom riadku Deklarácie nezávislosti zo 4. júla 1776 hovorí Thomas Jefferson o „jednom ľude“. Ústava, na ktorej sa dohodli zakladatelia vo Filadelfii v roku 1789, začína: „My ľudia …“
A kto boli títo „ľudia“?
V liste „Federalista č. 2“ John Jay píše o nich ako o „zjednotenom národe … pochádzajúceho od tých istých predkov, ktorý hovorí tým istým jazykom, vyznávajúci to isté náboženstvo, spojený s rovnakými zásadami vlády, veľmi podobný svojimi spôsobmi a zvykmi. …“ [pozn. – Federalista č.2 je druhou esejou zo zbierky 85 článkov „Listy federalistov“, ktorá obsahuje argumenty v prospech ratifikácie Ústavy Spojených štátov. Listy federalistov sú primárnym zdrojom interpretácie americkej Ústavy, nakoľko predostierajú filozofiu a pozadie navrhovaného systému vlády]
Ak sú takéto prvky národnosti a štátotvorného národa, môžeme stále hovoriť o Američanoch ako o jednom národe a o jednom ľude?
Už nemáme tých istých predkov. Sú z každej rasy a z každej krajiny. Nehovoríme jedným jazykom, ale skôr anglicky, španielsky a mnohými ďalšími. Už dávno sme prestali vyznávať to isté náboženstvo. Sme evangelikálni kresťania, mainstreamoví protestanti, katolíci, Židia, mormoni, moslimovia, hinduisti a budhisti, agnostici a ateisti.
Federalista č. 2 oslavovala našu jednotu. Dnešné elity vyhlasujú, že naša rozmanitosť je našou silou. Ale je to pravda, alebo dogma modernej ideológie?
Po pokusoch o masaker republikánskych kongresmanov na tomto ihrisku v Alexandrii, Fareed Zakaria napísal: „Politická polarizácia, ktorá trhá túto krajinu,“ je o „identite … pohlaví, rase, etnickej príslušnosti, sexuálnej orientácii a sociálnej triede.“ Mohol tiež dodať – o náboženstve, morálke, kultúre a histórii.
Zdá sa, že Zakaria vykresľuje rozpad našej spoločnosti na takú rozmanitosť, ktorú jej elity vyhlásili za najväčší atribút: „Ak sú kľúčovými otázkami problémy identity, kultúry a náboženstva … potom sa zdá kompromis nemorálny. Americká politika sa stáva čoraz viac politikou podobnou Blízkemu východu, kde neexistuje spoločná pôda medzi sunitmi a šiitmi.“
Medzi témy, pri ktorých sme Američania vo vzájomnej vojne, patria potraty, homosexualita, manželstvo rovnakého pohlavia, bieli policajti, čierny zločin, pamiatky Konfederácie, práva LGBT, afirmačné akcie [pozn. – pozitívna diskriminácia].
Bolo objavenie Ameriky a dobytie tohto kontinentu od roku 1492 do 20. storočia jednou z najslávnejších kapitol v dejinách ľudstva? Alebo to bolo pol tisícročie poznačené najväčším nahromadením hriechov ľudstva: genocída domorodého obyvateľstva, zotročenie Afričanov, zničenie pôvodných kultúr, vyplienenie panenskej krajiny?
Je Amerika naozaj „Božou krajinou“? Alebo má pravdu pastor Baracka Obamu, reverend Jeremiah Wright, keď po 11. septembri odsúdil volania „Boh žehnaj Amerike!“ prekliatím „Nech Boh zatratí Ameriku!„?
Zdalo sa, že svojím tichom cirkevné zhromaždenie súhlasí.
V roku 1954 sa Sľub vernosti, ktorý mnohí z nás denne recitovali na konci poludnia na školskom dvore, bol zmenený tak, aby hovoril: „jednému nedeliteľnému národu, pred Bohom…„.
Stále sme jeden národ pred Bohom? Na Demokratickom konvente v Charlotte, ktorý druhýkrát nominoval Baracka Obamu, návrh na vrátenie „Boha“ naspäť do programu strany bol vypískaný a vybučaný polovicou zhromaždenia.
S týmto dlhým víkendom sviatku 4. júla, mnohí spisovatelia bedákali nad vzťahom, ktorý si Američania navzájom prejavujú a vyzývali k novému úsiliu, aby sme sa opäť spojili. Avšak pripomeňme si opäť tie prvé slová Jeffersona z roku 1776:
„Keď sa v priebehu ľudských dejín stane pre ľudí jedného národa nevyhnutnosťou rozpustiť politické zväzky, ktoré ich spájajú …“
Prichádzame k takémuto bodu? Mohla by Ústava, tak ako je v súčasnosti interpretovaná, získať súhlas dvoch tretín našich občanov a troch štvrtín našich štátov, aby už nebola najvyšším zákonom krajiny? Ako by dopadlo celonárodné referendum o Ústave, keď mnohí Američania už hľadajú novú ústavnú dohodu?
Všetko toto vyvoláva otázku: Stále sme národ? A čo je národ? Francúzsky spisovateľ Ernest Renan nám dal odpoveď v 19. storočí:
„Národa je duša, duchovný princíp. Dve veci … tvoria túto dušu, tento duchovný princíp. Jedna je minulosťou, druhá je prítomnosť. Jedným z nich je spoločné vlastníctvo bohatého odkazu spomienok; druhým je súhlas, túžba žiť spolu, túžba pokračovať v investovaní do dedičstva, ktoré sme spoločne obdržali.“
„Zo všetkých predstáv o predchodcoch je najdôležitejšie: naši predkovia nás urobili tým, čím sme. Hrdinská minulosť s veľkými mužmi a slávou … je spoločenským kapitálom, na ktorom spočíva národná myšlienka. To sú základné podmienky toho, aby sme boli spoločenstvom národa: máme spoločné veľké chvíle v minulosti a vôľu pokračovať v nich v súčasnosti; spoločne sme robili veľké veci a prajeme si robiť ich znova. “
Znie to vôbec ako dnešok?
Keď sledujeme našich Liliputánov ako strhávajú sochy a pamätníky, premenovávajú budovy a ulice, prepisovávajú učebnice dejepisu, ako nahradzujú hrdinov a historické pravdy vymyslenými udalosťami, nerozoberáme národ, ktorým sme kedysi boli?
„Človek miluje úmerne k obeti, ktorú vykonal a problémom, ktoré pretrpel,“ píše Renan, „Človek miluje dom, ktorý postavil a v ktorom žije.“
Žijeme v dome, ktorý sme zdedili – alebo sme svedkami jeho demolácie?
Šťastné prežitie sviatku Štvrtého júla. A Boh žehnaj Amerike.
Zdroj: World Net Daily