Človek nemôže namietať idei, kde sú ľudia na tak vysokom stupni, že nepotrebujú štát a vari ani zákony nie. Slobodne si robia čo chcú, a to čo chcú, je jedine správne. Aká je ale realita?

Ak počúvate, ako anarchokapitalista dáva peniazom dôležitý význam, že oni popri slobode všetko zabezpečia, možno vás napadne, že ide len o inú variantu kapitalizmu, demokracie, či komunizmu, kde sa všetko krúti okolo výroby a následne tým aj peňazí. Anarchokapitalizmus ale oproti komunizmu, či demokracii vie lepšie, ako tých statkov vyrobiť ešte viac a flexibilnejšie, ako aj vie okamžite reagovať na to, čo ľudia chcú. Čo ale ľudia chcú?

[sociallocker][/sociallocker]

Máme tu množstvo neduhov kapitalizmu, ktoré ako-tak reguluje štát, niektoré ale už nesmie, pretože by išlo o potláčanie slobody. Nalejme si čistého vína – ľudia väčšinou nie sú vnútorne slobodní a toto vlastne využíva napr. reklama. Veď nie je predsa už tajomstvom, že potreby ľudí sa aj umelo vyvolávajú a ako aj tvrdí americký sociálny filozof Eric Hoffer : „„Keď ľudia majú slobodu robiť všetko, čo chcú, zvyčajne napodobňujú jeden druhého.“ V skutočnosti ale táto myšlienka hovorí, že ľudia proste slobodu nemajú, ale anarchokapitalista nehovorí o tom, ako si skutočnú slobodu vydobyť, on ju vidí v slobode bez štátu, a v súkromnom vlastníctve. S trochou podozrievavosti by sa dalo aj naznačiť, že anarchokapitalista láka masy do pasce apelom na slobodu, aby boli na ňom závislí, pretože k slobode dôjde človek naozaj inak, pravá sloboda nemá s ekonomickými vzťahmi nič spoločné.

Ľudia nemajú len materiálne potreby, často je to naopak, popri tom ako riešia vzťahy, seba-rozvoj, ako riešia svoju transcedenciu, radi vidia odtlačok tohto procesu aj v hmote. Odevom ukazujeme svoje vnútro , riešime „teplo domova“, kde takisto ide o projekciu vnútra do hmoty, atď. Anarchokapitalizmus ale skutočnú slobodu nerieši, nerieši realizáciu ducha, len láka na ideu, že „pozrite sa, bez štátu budete mať viac peňazí“!

Pozrime sa, ako by sa správali bežní ľudia, keby aspoň trocha neboli tlačení k právu zákonom. Aj včera som to počul.  Každý si o sebe predsa myslí, že jeho konanie je najsprávnejšie, to len tí druhí kradnú (ktorí druhí, kto je štát ak, nie my?) Takže samozrejme dane netreba platiť, aby mi viac zostalo na zábavu, nejaké to potešenie …

Ono je to vlastne dávno vyriešená vec, veď ako tvrdieval Niccolo Machiaveli – „Keď ľud robí dobrotu bez zákonov, tam netreba zákony. Ak však prestane tento nový zvyk, hneď sú potrebné zákony.“ Isteže, o právo sa v anarchokapitalizme postarajú samozrejme súkromné súdy, ktoré isteže nebudú úplatné …

Súkromné školstvo a všetko ostatné. Tak to veru majetní by naozaj museli byť obklopení po zuby ozbrojenými armádami, ktoré by ich ubránili pred povedzme si to na rovinu – nevzdelanou, chudobnou lúzou. Tento stav by určite pripomínal oné apokalyptické filmy, kde sa rozpadli vlády, ľudia bojujú o zdroje, vznikajú akési malé „panstvá.“

A ono prekvapivo k podobnému svetu myšlienkovo dospeli aj sami anarchokapitalisti.  Hans-Hermann Hoppe – „Musíme podporovať myšlienku secesie. Presnejšie povedané, musíme podporovať myšlienku sveta zloženého z desiatok tisíc odlišných okresov, regiónov, kantónov a stoviek tisíc nezávislých slobodných miest, ako sú podivnosti dnešnej doby Monako, Andorra, San Marino, Lichtenštajnsko, Hong Kong a Singapur.“ Veru, ak chcete niečo zničiť, prv to rozdrvte …

Ak je štát zlým vlastníkom a najlepšie sú súkromné ruky, pretože tie najlepšie zaopatria majetok, potom asi najlepším  zriadením  boli kráľovstvá, nie? A trocha podpichnem – čo vlastníctvo ľudí, čo otrokárska spoločnosť? Veď otrokár sa postará o svojich otrokov predsa najlepšie!

K niečomu podobnému musí anarchokapitalista dospieť a on aj dospel! Podľa Hoppeho je monarchia lepšia ako demokracia. Lenže Hoppe zabúda na to, že pôvodná demokracia bola iná, v pôvodnej Gréckej demokracii volili len tí, ktorí mali nejaký súvis so spoločenstvom a predpokladala sa u nich vysoká morálka. Terajšia demokracia práveže má čo robiť s oným anarchokapitalizmom – vládou peňazí cez média. Nenadarmo sa hovorí, že demokracia je diskusia, pretože áno, v demokracii by sa mali spoločne hľadať tie najlepšie riešenia, a teda nie z pozície majetku, nie z pozície peňazí, ani nie z pozície moci, ale z pozície pravdy, ide o spoločné nachádzanie pravdy. Kto ale už neverí v demokraciu, neverí v ňu práve preto, lebo tam absentuje rola pravdy, a nejakého vyššieho ideálu.

Vlastne aj tento text je len o hľadaní pravdy v jave anarchokapitalizmu a ďalej polemika o tom čo je to vôbec štát, sloboda, aj tie chcenia ľudí.

Istý anarchokapitalista ukazoval ideál prvotnej Ameriky, kde si obec platila svojho šerifa a pod. No ale nie je štát to isté vo veľkom? Navyše tá veľkosť účinnejšie rieši obranu. Predobrazom štátu je predsa akákoľvek historická občina, ktorá si rieši svoje veci spoločne.
Kto ale namieta, že vo veľkom meradle sa vytráca vzťah, lebo to nie je moje, je tam kus pravdy, aj keď nie je vzťah len v  materiálnej rovine, vzťah k veciam neurčujú len peniaze a právny fakt vlastníctva, lebo existuje aj morálny vzťah, napr. vlastenectvo a pod.  Čo je to napokon „moje“? To je predsa ak to vezmeme filozoficky ilúzia. A absencia vzťahu môže platiť aj v súkromnom vlastníctve, ak je obrovské, ak ide o veľké meradlo. Veď to poznáme, ako potom je človek už len číslo a v tisícoch a v miliónoch už straty až tak nebolia …

Dokonca sa mi návrat  k fyzickému  vlastníctvu, ako k tomu, čo určuje maximálne správne hospodárenie, vidí byť dekadenciou, ktorá by už mala byť prekonaná, pretože vidíme vývoj od primitívnych foriem súnáležitosti, kde kmeň je tak povediac „jedným telom“, rodina je moje a cudzinec nie je ani človek, po formy, kde sa toto stavia do duchovnej roviny. Povedané spirituálnou formou – „dedenie po krvi sa mení v bratstvo v duchu.“ Už dávno predsa nie je  ideálom cnostného človeka láska len k tomu, čo je moje, čo chce ego, ale láska v duchovnej rovine, nesebecká láska, nemajetnícka.

A predsa len zdá sa, že anarchokapitalizmus vyviera práve z kresťanskej roviny, lenže dosť pokrivene a povrchne. Nie nadarmo istý český hlásateľ tohto prúdu so svojim dlhými vlasmi až po pás a briadkou, okrem speváka reage pripomína aj nejakého guru či nám známeho mesiáša. No nesmelo predpokladám, že pre tohto guru slobody je jednou zo spirituálnych pomôcok skôr tráva ako čokoľvek iné ….
Taký Tolstoj bol anarchista, ale kresťanský, ten chcel od kapitálu  skôr bokom, ako doň. Pretože samozrejme nikto nesme určovať čo máš robiť, dokonca ani kňaz nie, ani Cirkev, ale len Kristus, teda z vnútra plynúca morálka. Je to ale trocha iné kafe, akože ideálom je sloboda v produkovaní peňazí, že?

Problém nie je existencia štátu, ale nemorálnosť ľudí, všetko závisí len od tohto  a môžme zaviesť čokoľvek, všetko zostane po starom, veď aj to takmer po starom zostalo, 30 rokov po začiatku budovania kapitalizmu. Lenže to máte ako v tom vtipe o  japonských vedcoch, ktorí odtrhli muche krídla a keď po príkaze „lietaj“ mucha nelietala, vyvodili záver, že mucha ohluchla. Takže aj my sme v poriadku, to len systém je zlý, počúvame na „zlú ideológiu“. Netreba so sebou nič robiť, len rozpustiť štát a ľudia už vedia čo chcú. No humor …

V každom prípade je tam niečo v tom anarchokapitalizme, čo je aj 100 rokov staré a súhlasí to so sociálnou trojčlennosťou Rudolfa Steinera, kde by tri zložky života ako hospodárstvo, právo a kultúra mali byť oddelené, pričom v tom prvom uplatnené bratstvo, v druhom rovnosť, v treťom sloboda. Teda všetko nie, týka sa to hlavne tej kultúry. Anarchokapitalistom vadí, že štát dotuje šport a kultúru, pritom tam je niečo ako diktát. Áno, správne, kultúra by mala zostať najslobodnejšia. Druhá vec ale je, či sú oligarchovia dostatočne kultúrni aby ju platili.