Operácia Orchard (Ovocný sad) bol izraelský letecký útok na predpokladaný jadrový reaktor umiestnený v objekte pomenovanom podľa blízkeho mestečka Al Kibar ležiaceho v blízkosti mesta Dajr az-Zaur v Sýrii po polnoci 6. septembra 2007. Biely dom a CIA po útoku vyhlásili, že cieľom útoku bol jadrový reaktor s vojenským účelom, zatiaľ čo Sýria to dementovala.

24. apríla 2008 CIA predložila Kongresu USA dôkazy, že zničené zariadenia bol jadrový reaktor a vláda USA obvinila Sýriu zo stavby jadrového reaktora. Šéf Medzinárodnej agentúry pre atómovú energiu Muhamad Baradej nálet najprv odsúdil, po odovzdaní informácií spravodajských služieb USA uviedol, že MAAE ich preverí s „vážnosťou, ktorú si zaslúžia“ a zopakoval kritiku jednostranného použitia sily. Podľa novinových správ bol útok vykonaný ôsmymi lietadlami F-15I  a F-16 69. letky izraelského letectva . Z ôsmich lietadiel najmenej štyri preleteli sýrske územie. Lietadlá boli vybavené raketami AGM-65 Maverick, 500librovými bombami a prídavnými palivovými nádržami. Príslušníci elitných jednotiek izraelského letectva Sajeret Šaldag a Sajeret Matkal dorazili na miesto o deň skôr, aby označili cieľ laserom.

Začiatok

Podľa niektorých informácií agenti Mosadu vnikli do viedenského domu Ibrahima Othmana, šéfa sýrskej komisie pre jadrovú energiu. V dome sa im podarilo získať fotografie vnútra sýrskeho jadrového komplexu. Z fotografií vyplynulo, že sa spoločenské objekte nachádza reaktor podobného typu ako v severokórejskom Jongbjone, identifikovaní boli aj severokórejskí pracovníci. V roku 2007 zbehol na západ za pomoci CIA a Mosadu generál iránskych Revolučných gárd Alí Réza Asgarí, ktorý následne poskytol množstvo informácií o sýrskom jadrovom programe, vrátane iránskeho tlaku na čo najrýchlejšie dokončenie výstavby reaktora. O päť mesiacov neskôr vnikli v Londýne agenti Mosadu do hotelovej izby vysokého sýrskeho úradníka a do jeho laptopu umiestnili trójskeho koňa . Vďaka tomu získal Izrael veľké množstvo textov a fotografií týkajúcich sa sýrskeho jadrového programu. Podľa informácií z týchto dokumentov začali rokovania o výstavbe reaktora v roku 2000. V roku 2002 bola medzi Sýriou, Severnou Kóreou a Iránom uzavretá dohoda, podľa ktorej Severná Kórea dodá technológiu a Irán bude celý projekt financovať, pričom cena bola odhadovaná na 2 miliardy dolárov.

ABC News oznámila, že Mosad „zvládol buď získať jedného z pracovníkov zariadenia alebo umiestniť špióna ako pracovníka“ vnútri podozrivého sýrskeho jadrového komplexu a vďaka tomu potom bolo možné získať fotografie cieľa zo zeme. Podľa ďalších informácií sa Mosadu podarilo získať jedného z vedcov pracujúcich priamo v areáli jadrového reaktora.

Na základe získaných informácií sa Ehud Olmert najskôr pokúšal presvedčiť USA, aby reaktor zničila americkej armáda, čo americkí predstavitelia odmietli s poukazom, že neexistuje jednoznačný dôkaz.

Podľa Sunday Times prenikli členovia elitnej izraelskej jednotky Sajeret Matkal tajne do sýrskeho jadrového zariadenia a priniesli časť jadrového materiálu (podľa iných informácií pôdne vzorky z okolia areálu) späť do Izraela. Potom čo bol materiál otestovaný a bolo potvrdené, že pochádza zo Severnej Kórey a pôdne vzorky sú kontaminované radiáciou, dali Spojené štáty americké súhlas k útoku. Iná správa uvádza, že Izrael plánoval útok už na 14. júl, ale niektorí predstavitelia USA, vrátane ministerky zahraničia Condoleezzy Riceovej sa stavali proti tomu a uprednostňovali verejné odsúdenie Sýrie; tým útok oddialili až do doby, keď sa Izrael začal obávať, že by informácia mohla uniknúť do médií. Sunday Times uvádza, že operácii Orchard velil minister obrany Ehud Barak.

Radarová detekcia

Podľa týždenníka Aviation Week & Space Technology, americké vojenské zdroje špekulujú o tom, že Izraelčania použili k nepozorovanému preletu nad Sýriou technológiu podobnú americkému systému Suter, ktorý umožňuje odovzdávať nepriateľskému radaru údaje o neexistujúcich objektoch a dokonca priamo ovplyvňovať jeho senzory. Sýria vlastní moderné ruské radarové systémy Pantsir-S1 (SA-22), avšak tie zrejme neboli v čase útoku počas operácie Orchard funkčné. V čase útoku bola sýrska protivzdušná ochrana zabezpečovaná strelami Tor M1 a zastaranými S-125 Neva (SA-3 Goa).

Priebeh operácie Orchard

Deň pred samotným útokom prenikli do blízkosti areálu príslušníci izraelských špeciálnych jednotiek Sajeret Šaldag a Sajeret Matkal, aby pomocou laserového osvitu naviedli izraelské bombardéry na cieľ. Na samotnom útoku sa podieľali lietadlá F-15I a F-16 z 69. izraelskej letky z leteckej základne Ramat David vybavené raketami AGM-65 Maverick a 500librovými bombami. Pre let boli stroje ďalej vybavené prídavnými nádržami. Informácie o počte zúčastnených lietadiel sa rôznia, ale napospol sa hovorí o 8 až 10 strojoch a to vrátane lietadla ELINT prispôsobeného pre elektronickú špionáž. Formácia letela odklonom cez Stredozemné more a potom sa stočila na sever a do sýrskeho vzdušného priestoru vstúpila z tureckého územia. Do sýrskeho vzdušného priestoru ale vstúpili iba štyri stroje (podľa iných zdrojov šesť), ktoré vykonali samotný útok, ostatné lietadlá boli určené pre zmätenie sýrskej protivzdušnej obrany či ako návnada pre stíhacie lietadlá protivníka a od útočiace formácie sa oddelili už nad morom. Bezpečnosť útočiacich lietadiel zaisťovalo lietadlo ELINT vybavené zariadením na rušenie protivzdušného zabezpečenie protivníka. Vďaka nemu sa podarilo elektronicky vyradiť ruský systém Pantsir-S1E pre boj s raketami a leteckými silami nepriateľa. Iné zdroje ale hovoria o tom, že v inkriminovanú dobu nebol Pantsir-S1E ešte v prevádzke.

Počas samotného útoku bolo na cieľový objekt zvrhnuté 17 ton trhavín. Podľa dostupných zdrojov pri útoku zahynulo 10 severokórejských pracovníkov a ďalšieho personálu. Samotný objekt bol úplne zničený. Izraelčania sa späť na základňu vrátili bez strát.

Cieľ

Prvé správy CNN hovorili o tom, že letecký útok bol určený na „zbrane pre milície Hizballáhu“ a že po útoku „zostala veľká diera uprostred púšte.“ 13. septembra napísal denník The Washington Post , že americké a izraelské spravodajské služby získali informáciu, že v Sýrii bolo za severokórejskej pomoci budované jadrové zariadenie a že cieľom bolo „zariadenie schopné vyrábať nekonvenčné zbrane.“ Podľa Sunday Times cieľom útoku bola skrýša jadrového materiálu zo Severnej Kórei. Niekoľko dní predtým v Sýrii zakotvila severokórejská loď a Severná Kórea nálet verejne odsúdila (KĽDR sa pritom vyjadruje k medzinárodným udalostiam len zriedkavo). Loď bola neskôr identifikovaná ako 1700 tonová nákladná loď Al Hamed, ktorá bola predtým vlastnená severokórejským obchodníkom. Registrovaná bola v Južnej Kórei a po ceste cez Suezský prieplav 28. júla zakotvila v sýrskom prístave Tartus. Na spiatočnú cestu sa vypravila 3. septembra, potom, čo údajne vyložila náklad cementu. Kde bola loď v čase útoku, nie je známe.

Website The Raw Story uverejnil 24. septembra správu, že mu zdroj z amerických tajných služieb oznámil, že skutočným cieľom operácie Orchard boli severokórejské rakety Nodong-1 „staršej generácie,“ ktoré sa Sýria mala pokúšať pretvoriť na rakety schopné niesť chemické hlavice.

Sýrsky viceprezident Farúk al-Sara oznámil 30. septembra, že cieľom izraelského útoku bolo Arabské centrum pre štúdiá suchých oblastí, čo však centrum samo ihneď poprelo. Nasledujúci deň vyhlásil sýrsky prezident Baššár al-Asad , že cieľom útoku bol „prázdny nedokončený vojenský komplex, ktorý bol ešte vo výstavbe.“ Neposkytol však žiadne detaily o povahe a účele komplexu.

Kuvajtský denník Al Jareeda priniesol 28. septembra informáciu, že zdrojom informácií pre útok bol iránsky generál Ali Reza Asgari, ktorý vo februári zmizol.

14. októbra denník New York Times citoval americké a izraelské vojenské spravodajské zdroje, ktoré uvádza, že cieľom útoku bol jadrový reaktor rozostavaný severokórejskými technikmi a že pri útoku zahynulo mnoho technikov.

2. decembra citoval denník Sunday Times profesora telavivskej univerzity Uziho Evena, zakladateľa Negevského jadrového výskumného centra, ktorý tvrdil, že Sýria budovala zariadenie na spracovanie obohateného plutónia zo Severnej Kórey, ktoré malo slúžiť k zostrojeniu atómovej bomby. Tvrdí tiež, že fakt, že Sýrčania miesto útoku zasypali tonami zeminy, svedčí o ich strachu z radiácie.

Reakcie

Sýria najprv vyhlasovala, že jej protiletecké zbrane ostreľovali izraelské lietadlá, ktoré bombardovali prázdnu oblasť v púšti a neskôr, že cieľom boli nepoužívané vojenské budovy. 7. – 8. septembra turecké médiá informovali o náleze izraelských palivových nádrží v provinciách Gaziantep a Hatay a turecký minister zahraničia podal formálny protest izraelskému veľvyslancovi. Izrael incident nekomentoval, hoci izraelský premiér Ehud Olmert vyhlásil, že „Bezpečnostné služby a izraelská armáda prejavujú nezvyčajnú odvahu. Prirodzene nemôžeme vždy odkryť svoje karty.“ Izraelovým novinám bolo zakázané o leteckom útoku vytvárať vlastné správy. 16. septembra povedal šéf izraelských vojenských tajných služieb Amos Jadlin parlamentnej komisii, že Izrael znovuzískal svoju „odstrašujúci schopnosť.“ Americký minister obrany Robert Gates bol požiadaný o odpoveď, či Severná Kórea pomáhala Sýrii v jadrovej oblasti, ale odpovedal iba: „Sledujeme Severokórejčanov veľmi pozorne. Sledujeme Sýrčanov veľmi pozorne.“ Prvé verejné uznanie podujatia od izraelských predstaviteľov prišlo 19. septembra , kedy vodca opozície Benjamin Netanjahu vyhlásil, že bol o útoku informovaný a že osobne zablahoželal premiéru Olmertovi.

11. septembra severokórejský minister zahraničia odsúdil narušenie sýrskeho vzdušného priestoru a vyjadril podporu Sýrii.

2. októbra oznámil izraelský rozhlas , že izraelské letectvo útočilo „hlboko v sýrskom území,“ ale neoznámil viac podrobností.

28. októbra oznámil izraelský premiér Ehud Olmert kabinetu , že sa ospravedlnil tureckému premiérovi Recep Tayyip Erdoğan za prípadné narušenie tureckého vzdušného priestoru. Vo vyhlásení pre tlač bolo uvedené: „V rozhovore s tureckým premiérom som mu oznámil, že ak izraelské lietadlá narušili vzdušný priestor, nebol v tom žiadny úmysel podkopať tureckú suverenitu, ktorú rešpektujeme.“

V ten istý deň kritizoval útok šéf Medzinárodnej agentúry pre atómovú energiu Muhamad Baradej sa slovami, že najprv bombardovať a až potom klásť otázky „podkopáva systém a nevedie k žiadnemu riešeniu takéhoto podozrenia.“

26. októbra priniesol denník New York Times satelitné fotografie ukazujúce, že Sýrčania takmer kompletne odstránili zvyšky zariadenia. Zdroje z amerických tajných služieb hovoria, že podobná operácia by trvala normálne približne rok, a vyjadrili údiv, v akej rýchlosti sa to odohralo. Bývalý zbrojný inšpektor David Albright sa domnieva, že práce majú za úlohu odstrániť dôkazy, ktoré by usvedčovali Sýriu.

Dôsledky

10. októbra priniesli New York Times informáciu, že Izrael sa podelil s dokumentami o útoku operácie Orchard s Tureckom. Turci vraj potom v Damasku Sýrčanov konfrontovali s dokumentmi, ktoré uvádzajú, že Sýria vyvíjala jadrový program. Sýria to však odmietla so slovami, že cieľ útoku bolo skladisko strategických rakiet.

25. októbra priniesol denník The New York Times komerčné satelitné fotografie zhotovené pred útokom a po ňom, ktoré ukazujú, že na mieste kvádrovej budovy už nič neexistuje.

27. októbra informovali New York Times, že spoločnosť GeoEye zverejnila fotografiu zo 16. septembra 2003, z ktorej bezpečnostný analytik John Pike odhadol, že stavba začala zhruba v roku 2001. Zdroj z bezpečnostných služieb prezradil denníku, že Spojené štáty toto miesto sledovali špionážnym satelitom. Pri skúmaní obdobných satelitných snímok bolo zistené, že 5. septembra 2002 oblasť odfotografoval tiež astronaut z Medzinárodnej vesmírnej stanice. Hoci snímka nemá dobré rozlíšenie, postačí na potvrdenie faktu, že v tomto období už budova existovala.

MAAE sa pokúša vyšetrovať obvinenia z výstavby jadrového zariadenia v Sýrii, ale v polovici novembra 2007 s ňou nespolupracoval ani Izrael, ani USA. MAAE preskúmala komerčné satelitné snímky spomínaného miesta, ale nemohla potvrdiť, či sa jedná o jadrové zariadenie alebo nie.

11. januára 2008 zverejnila spoločnosť DigitalGlobe satelitná snímka, ktorý ukazuje, že na mieste útoku sa buduje nové zariadenie. Avšak David Albright uviedol, že je veľmi nepravdepodobné, že by sa jednalo o jadrový reaktor a že pravdepodobne ide o zastrešenie výkopových prác.

1. apríla 2008 japonský denník Asahi Šimbun napísal, že Ehud Olmert na rokovaní 29. februára oznámil japonskému premiérovi jasov Fukuda , že cieľom útoku bolo „jadrové zariadenie, ktoré bolo budované s pomocou severokórejských technikov vyslaných Pchjongjangom.“

Začiatkom apríla denník Haaretz naznačil, že Izrael a Spojené štáty koordinovali, aké detaily o útoku budú zverejnené počas rokovaní amerického Kongresu. Nemenovaný činiteľ zhrnul jeho plánovaný obsah: „Dojem je taký, že Sýrčania sa za pomoci Severokórejčanov pokúšali o stavbu neoznámeného zariadeni, ktoré by mohlo produkovať plutónium.“ Podľa denníka Washington Post vo vnútri sýrskeho zariadenie bolo zadovážené video ukazujúci, že sýrsky reaktor je totožný so severokórejským reaktorom v Jongbjone, a bolo predvedené Bushovej administratíve pred izraelským útokom. Podľa predstaviteľov USA sa v reaktore nenachádzal žiaden urán a hoci bolo zariadenie takmer kompletné, nemohlo by byť spustené bez podrobných testov. Podľa nemenovaného vysokého predstaviteľa americkej vlády potom bolo zariadenie len niekoľko mesiacov pred spustením.

Na uzavretom rokovaní Kongresu Spojených štátov amerických 24. apríla 2008 boli jeho členovia oboznámení s dôkazmi, že Severná Kórea pomáhala Sýrii vybudovať jadrový reaktor. V ten istý deň Biely dom vydal tlačové vyhlásenie, že USA veria, že Sýria so severokórejskú pomocou stavala tajný jadrový reaktor schopný produkovať plutónium a jeho účel nebol mierový. Spravodajská služba zoznámila s faktami tiež MAAE .

Podľa uniknutej správy MAAE zo začiatku roku 2010 sa agentúra domnieva, že objekt zničený izraelským letectvom bol jadrový reaktor. Konkrétne uvádza: „Prítomnosť týchto častíc ukazuje na možnosť jadrových aktivít na tomto mieste a je tak ďalším zdrojom znepokojenia ohľadom povahy zničenej budovy.“

Týždenník Spiegel pripravil o dva roky podrobnú rekapituláciu udalosti

Zdroj: Wikipedia