Majdan skončil inak, ako mal, myslí si jedna z jeho tvárí Jevhenija Bilčenko. O jej názoroch a postrehoch píše český portál Novinky.
[sociallocker][/sociallocker]
Ukrajinská profesorka a poetka Jevhenija Bilčenko bola jednou z hlavných postáv protestu na Majdane. Teraz hovorí s istým smútkom, že bola tiež nacionalistka. Na situáciu vo svojej vlasti táto ruskojazyčná Ukrajinka, ako sa označuje, však čoskoro začala nazerať kriticky kvôli nárastu extrémneho nacionalizmu. Teraz je označovaná za proruskú a proputinovskú, aj keď má blízko k postmarxistickej ľavici a k názorom, ktoré reprezentuje sociológ Slavoj Žižek.
Jevhenija Vitalijivna Bilčenko (4. októbra 1980) je ukrajinská poetka, prekladateľka profesorka kulturológie na kyjevskej pedagogickej univerzite MP Dragomanova, kde pôsobí od roku 2002. V roku 2006 tam obhájila dizertáciu o otázkach náboženstva a vzdelania na Starej Rusi a v roku 2012 doktorskú prácu na téma kultúrneho dialógu v súčasnej spoločnosti. Na škole vedie magisterský program štúdia kulturológia.
Za svoj život publikovala rad odborných statí a tiež desať básnických zbierok, ktoré boli preložené do dvadsiatich jazykov. Sama prekladá ukrajinských autorov do ruštiny. Jej básne získali rad ocenení.
Na prelome rokov 2013 a 2014 pôsobila pri protestoch na Majdane ako aktivistka. O Majdane napísala tiež báseň pripomínajúce jeho obete. Podporovala nacionalistov z ultrapravicového Pravého sektoru. V roku 2015 sa však s radikálmi rozišla a začala byť kritická aj k vývoju na Ukrajine po Majdane, ktorý podľa nej prehĺbil chudobu.
Hoci sa stala terčom kritiky nacionalistov, naďalej pôsobí na vysokej škole.
Kedy ste zmenili názor na dianie na Ukrajine? Už počas protestov, alebo až po nich?
Keď skončil Majdan, časť mojich študentov vstúpila do Pravého sektoru (nacionálna radikálna organizácia – pozn. Red.) . Aby som ich zabezpečila, stala som sa dobrovoľníčkou. A to ma nakoniec doviedlo k sklamaniu. Keď som vo vojne pomáhala bojovníkom nacionalistických práporov, uvidela, aké sa v nich dejú zločiny. Aj ich radoví príslušníci, s ktorými som hovorila, boli zdesení. Za nejakú dobu odišli, pretože pochopili, čo je to za organizáciu.
Príslušníci Pravého sektora a ďalších podobných organizácií sa podieľali na zločinoch na civilistoch, na rabovaní, znásilňovaní, mučení a mimosúdnych popravách. Aj tí bojovníci z dobrovoľníckych práporov, ktorí si uchovali ľudskosť, majú strach niečo urobiť, pretože sa boja, aby ich nezabili. Je bežné, že sa sa príslušníci dobrovoľníckych práporov strieľajú navzájom. Keď jeden z nich prehovoril, začali mu prichádzať vyhrážky od bývalých bojovníkov. Pritom tam pracoval ako zdravotník a snažil sa zachraňovať zbitých ľudí.
Ale v dobrovoľníckych práporoch nebojovali len nacionalisti.
V prvom roku vojny boli prípady, kedy do nacionalistických organizácií vstúpili neskazení anarchisti a študenti. Nalákali ich tým, že spočiatku hlásali anarchiu a hrali s mladými ľuďmi hry na pseudoslobodu.
Aký je osud príslušníkov dobrovoľníckych práporov?
Bývalí príslušníci dobrovoľníckych práporov sa schovávajú v armáde, alebo idú zase do vojny. Chcú sa tam skryť. Príčinou sú tiež nízke platy, absencia osvety a vzdelania i degradácia osobnosti, takže sa nechajú zase najať. Ďalším dôvodom je narkotická závislosť na vojne.
V dobrovoľníckych práporoch, kam som jazdila, s mnohými príslušníkmi odmietli európski psychológovia pracovať. Natoľko už bola ich psychika narušená. Nie som si istá, či sa niektorí z nich dajú zachrániť.
Prebehla nielen marginalizácia vojny, ale aj degradácia Ozbrojených síl Ukrajiny, pretože tam pôsobia žoldnieri (časť dobrovoľníckych útvarov bola včlenená do armády – pozn. red .).
Vráťme sa k Majdanu. Patrili ste k jeho tváram, napísali ste o ňom báseň. Ako sa na neho pozeráte s odstupom?
Myslím si, že sa Majdan sa neuskutočnil tak, ako sa pôvodne plánovalo. Boli tam dva prúdy, akcie študentov, poňaté ako druh performancie a živelné vystúpenia ľudí. Prví účastníci, ktorí tvorili akési blúdiace jadro Majdanu, boli ovládnutí dvoma skupinami ľudí, ktorí prahli po moci. Liberáli im nútili európske myšlienky, ale obyčajní Ukrajinci mali veľmi matnú predstavu, čo sú to európske hodnoty. Spájali si ich s pojmom materiálneho komfortu. Avšak o akom komforte môžeme hovoriť na Ukrajine, ktorá je zaťažená nevýhodnými pôžičkami, kedy zostali platy rovnako nízke aj počas kolosálnej inflácie. A veľa sme stratili aj kvôli oslabeniu ekonomických vzťahov s Ruskom, čo je dôsledok Majdanu.
Potom Majdan prevzali nacionalisti. Liberáli, ktorí hovorili o európskych hodnotách vtedy aj teraz tolerujú nacionalistov, pretože je to pre nich výhodné, aby posilnili voľný trh a pokračovali v banditskej privatizácii štátu. Nacionalistov idealizovali a sentimentálne ich predstavovali ako bojovníkov za slobodu. Ale už vtedy to neboli žiadni bojovníci, ale drábi.
Boli sme na Majdane už v prvých dňoch a videli sme, ako sa okolo demonštrácií pohybujú nakrátko ostrihaní svalnatí chlapci, ktorí vyzerali ako z nejakej ochranky.
Bola som v centre Majdanu a môžem vám povedať, ako prebiehala jeho postupná militarizácia. Zo začiatku sa takí ľudia objavovali po jednom. Často mali na sebe maskáče bez insígnií a zvyčajne nemali pri sebe strelnú zbraň, ktorú by ukazovali, alebo len podomácky vyrobenú, ale ako sa neskôr ukázalo, tieto zbrane existovali. Najjasnejším príkladom je môj známy, ktorý sa stal súčasťou Nebeské stotiny (označenie obetí násilia na Majdane pozn.red. ). Nebol žiadnym aktivistom, pravidelným účastníkom protestov, ani nacionalistom, ani liberálom, z náhleho popudu prišiel prvýkrát na Majdan a bol zabitý v oblasti, ktorú kontroloval Majdan. To o niečom vypovedá.
Zo začiatku boli v úlohe pozorovateľov, potom ale prevzali iniciatívu a viedli ľudí na bitúnok. Keď sa 21. februára 2014 uskutočnilo takzvané víťazstvo Majdane, bol to deň zničenia vlastného národa ľuďmi, ktorí sa dostali k moci, liberálmi a nacionalistami. U nás na Ukrajine sú liberáli nacionalisti a nacionalisti spolupracujú s liberálmi, pretože orgány vlády, ktoré sa vydávajú za liberálne a proamerické, sponzorujú dobrovoľnícke prápory. Pri každom z nich je vlastný dobrovoľnícky prápor, vlastná trestná pseudopolicie, ktorá si to vybavuje s muzikantmi, s básnikmi, ľavičiarmi, socialistami a tak zvanými separatistami, teda proruskými občanmi, tam, kde nemôže otvorene zasahovať polícia.
Ako by ste opísali ukrajinských liberálov pri moci?
Liberáli vnucujú ľuďom integráciu do EÚ a boj za slobodu človeka v krajine, ktorá je na stom mieste vo svetovom rebríčku slobody slova. Súčasne však hovoria o národných hodnotách konca 19. a začiatku 20. storočia. Uplatňujú ideu monoetnického národa v centre Európy, ideu, ktorá predchádzala druhej svetovej vojne. Ako môžeme tieto mŕtvoly vykopávať z historickej pôdy? Veď vôbec nezodpovedajú európskym hodnotám, ale na Ukrajine sa nejakým zázračným spôsobom tieto idey spájajú.
Prečo sa na začiatku 21. storočia znovu formuje národ, keď oficiálna politika pracovníkov Inštitútu historickej pamäti tvrdí, že má počiatky skoro už v neolite? Vláda u nás vytvorila podobu agresora, pretože Ukrajina nenašla lepší spôsob konsolidácie, než obraz spoločného nepriateľa. Ukrajinci nevedia, kým presne sú, oni vedia, kým nie sú, vedia, že nepriateľom sú Rusi a oni nie sú Rusi.
Konflikty roznecuje aj vytvorenie falošnej minulosti a práve Inštitút národnej pamäti vytvára s americkou podporou falošnú pamäť, ktorá nezodpovedá historickej pravde. Viem o ľuďoch, ktorí sa zaoberali historickými výskumy osemdesiat rokov starých zločinov OUN (Organizácia ukrajinských nacionalistov – pozn. red.) A z nich vzniknutej (banderovskej) Ukrajinskej povstaleckej armády a ktorých prepustili z vysokých škôl, kde pracovali.
Ako sa môže vyvinúť situácia po marcových voľbách, z ktorých vzíde nový prezident, keď ten súčasný Petro Porošenko má malú podporu?
Voľby môžu skončiť nečakane. Bude to okamih, kedy môže dôjsť pravicovému revanšu, k eskalácii násilia. Ak sa nacionalisti zmocnia vlády, bude to mať tvrdé následky. Túto variantu nevylučujú ani analytici, ani reálna situácia.
Druhým variantom je, že ak náš súčasný prezident nebude vyhovovať americkej vláde, a on už jej teraz nevyhovuje, bude snaha zmeniť vládu na umiernenejšiu, ktorá bude tiež liberálna, ale nebude tak nacionálne orientovaná. V tom prípade sa za dvadsať tridsať rokov Ukrajina zmení v ďalšie Česko alebo v pobaltskú krajinu.
Tretím variantom je možnosť návratu centristického až konzervatívneho revanšizmu schopného pripomenúť to, čo bolo pred Majdanom v rokoch 2013 až 2014. Tá je dnes najmenej pravdepodobná, má asi asi dvadsaťpercentná šancu, aj keď značná časť obyvateľov už dozrela.
Variant pravicového revanšu je dosť pravdepodobný vzhľadom k aktivite pseudopolicajných milícií a nacionalistických dobrovoľníckych práporov rovnako ako variant rusofóbnej liberalizácie – ak vezmeme do úvahy prístup Ameriky k súčasnej situácii na Ukrajine. Je to asi pol na pol.
Zdroj: Novinky