Alexander Tomský: Do nového roka jubilejného
Sté výročie republiky bude bohužiaľ kontroverzné, neslávne. Budú nám hovoriť, že patriotizmus, láska k vlasti a spoluobčanom je zlo. Zdroj nenávisti k menšinám a cudzincom, ktoré máme milovať viac ako svojich blížnych. Budú tvrdiť, že národ vlastne vôbec neexistuje a že je to len akási imaginárna, fiktívna predstava spoločenstva.
Nebudú rozlišovať medzi nacionalizmom a vlastenectvom, pretože majú v hlave predstavu spoločného, zmiešaného ľudstva a štát chápu ako čisto náhodnú organizáciu určenú formálnym občianstvom, ústavou a nemenej abstraktnými ľudskými právami.
Ako odpovieme „občanom sveta, ktorí sú všade doma, pretože skutočný domov nemajú“ ( „the citizens from nowhere„, ako povedala britská premiérka Theresa Mayová)? Čo povieme budovateľom európskeho impéria (EÚ), ktorí dnes nadávajú Kataláncom a posmievajú sa Britom, a dokonca lživo obviňujú Maďarov a Rakúšanov z iredenty (z túžby po anexii bývalého územia) len preto, že svojim uneseným rodákom v susednom štáte na útechu poskytujú úplne bezvýznamné občianstvo.
Veľmi jednoducho, hoci vieme, že nám odcudzení rodáci neporozumejú, ale taký už je niekedy verejný diškurz. Národné spoločenstvo je podivuhodná záležitosť a márne by sme v jeho zoskupení hľadali niečo, čo existuje mimo jednotlivca. A predsa pociťujeme dušu a moc takého kolektívu. Dnes vládne sociálny nihilizmus, ktorý spoločenstvo popiera. Ešte nedávno existoval opačný blud (totalitného) kolektivizmu, ktorý popieral existenciu jednotlivca. Problém vyplýva z predstavy, že existujú len hmatateľné veci – buď jednotlivec, alebo zhromaždenia. Žiadny človek ale nie je ostrov a skutočnosť tvorí veľmi reálne vzťahy a vlastnosti.
Národ nie je fikcia, má svoje dejiny, z ktorých si vyberá postavy hodné k nasledovaniu (pravdaže niekedy mytizované), má tiež svoj duchovný princíp, vôľu a súhlas súčasníkov pokračovať v dedičstve predkov, aby tu „mŕtvi s nami rozhodovali o osude ešte nenarodených“ ( Lord Acton). Národy teda vznikajú a zanikajú. Európske národy sa zrodili z dávnych dynastií a náboženského rozkolu po tridsaťročnej vojne. Taká je naša európska tradícia a len ona umožňuje slobodu.
Každý patriot by si mal pripomenúť hymnus Sparťanov, ktorý niekedy omylom dávame na cintorín: „Čo ste vy, boli sme aj my, čo sme my, budete aj vy.“ Národ je vedomé súručenstvo, ochota zdieľať svoj osud a údel s ostatnými v dobrom i zlom, národné povedomie je silný cit povinnosti. „Každodenné plebiscit“ (Ernest Renan).
Národ je niečo ako svetská cirkev. V spoločnosti bez náboženstva je zdrojom vzájomnej lojality, ktorá jediná umožňuje liberálnu, demokratickú vládu. Náboženstvo nemôže byť demokratické, ako vidíme v moslimskom svete. Ani impérium nemôže byť demokratické. Národ nemá alternatívu.
Že sa patriotizmus môže zblázniť a stať sa vražedným šovinizmom? Že niekedy utláča cudzincov? Pravdaže, to sa láske niekedy stáva, zvlášť keď sa cíti ohrozená. Preto musí byť brzdený zdravým rozumom a obmedzená etikou. Pravá láska k národu je hanblivá, nevedie k nenávisti a neznáša hurá vlastenectvo. Ak je však patriotizmus urážaný, stáva sa útočiskom gaunerov (GK Chesterton). Ak sa chová národ nepríčetne, treba ho zradiť.
Zdroj: Alexander Tomský, Novinky