Koncepty racionalizovanej totality sa v histórii bezpochyby vyskytovali a vyskytujú. Stačí pripomenúť Platónov kastový systém alebo Aristotelovu nedôveru v demokraciu. Tieto príklady sú natoľko známe, že ichnnie je potrebné viac pripomínať.
Existuje však politicko-ekonomický smer, ktorý je historicky mladší, pre súčasnosť podstatne ilustratívnejší, a možno práve preto nie veľmi spomínaný, hoci o jeho význame svedčí napríklad to, že ovplyvnil okrem iného Huga alebo Balzaca. Jedna z popredných postáv počiatkov sociológie, Auguste Comte, bol dokonca istú dobu v najužšom kruhu spolupracovníkov zakladateľa tohto smeru, Henriho de Saint-Simona, podľa ktorého sa smer nazýva.
Aká je jeho idea a akým spôsobom súvisí so súčasnosťou? Na nasledujúcich riadkoch sa pokúsim Saint-Simonizmus stručne predstaviť a potom upozorniť na niektoré paralely so súčasnosťou, ktoré mi pri jeho štúdii neodvrátiteľne prichádzajú na myseľ.
Saint-Simonizmus
Saint-Simonove kľúčové pojmy sú „Nový poriadok“ a „Nová sloboda“. Nový poriadok spočíva v reorganizácii spoločnosti na spoločnosť riadenú pomocou „vedeckých princípov“. Tak, ako sa objavujú zákony v prírodných vedách, dajú sa hľadať aj zákony spoločenské, a teda aj politické rozhodovanie musí byť založené na metódach (prírodnej) vedy (tu je zrejmá blízkosť Comtového pozitivizmu). Z toho vyplýva nutnosť ustanoviť centrálny riadiaci orgán – Saint-Simon mu hovorí Newtonova rada. V jeho troch komorách má zasadať niekoľko stoviek vedcov, inžinierov, umelcov a veľkých podnikateľov, ktorí objavujú objektívnu pravdu a pomocou nej formulujú zákony, ktorými sa musí riadiť zvyšok spoločnosti.
Z toho vyplýva spomínaná „Nová sloboda“ – občan sa vzdáva osobnej slobody v prospech šťastného života. Obyčajný človek si ho sám totiž nedokáže zabezpečiť, pretože na to nemá dostatočné schopnosti. Šťastný život mu dokáže zaručiť len vláda elít. Prechod od starej slobody k novej spočíva v uvedomení si tejto skutočnosti a podriadenie sa rozhodovaniu Newtonove rady. Spoločnosť riadená Novým poriadkom sa tak konečne zbaví chaosu a konkurencie, čím umožní technologický pokrok, ekonomický rast a z neho vyplývajúci vznik nových elít.
Axiómy a ich dôsledky
Saint-Simonova konštrukcia vychádza z Comtovej tézy o rovnakosti podstaty prírodného a spoločenského sveta. Z toho vyplýva, že metódy prírodných vied sú univerzálne a nie je žiadny problém ich použiť aj vo vedách spoločenských, a najmä politike, naopak, takýto postup je žiadúci.
O akej politike ale potom hovoríme? Saint-Simon bol presvedčený, že pravda je len jedna a spoločenský poriadok je rovnako pevný ako napríklad zákony fyziky. Akákoľvek forma pluralitného rozhodovania, v ktorej si môžu konkurovať rôzne názory a záujmy je nezmyselná, dokonca škodlivá – preto je úlohou elít objaviť jednu jedinú objektívnu pravdu. Rovnako tak je nevhodná konkurencia v ekonomike, pretože správny výrobný postup je vždy len jeden a musí byť objavený osvietenou elitou. Politika čoby rozhodovací proces nemá v takejto spoločnosti žiadne miesto.
Dnešný odkaz?
Pri čítaní serióznych svetových politických a ekonomických magazínov sa nemôžem ubrániť dojmu, že by niektorí ich autori radi uvítali taký svet, aký načrtol Saint-Simon pred dvesto rokmi. Stačí si prečítať reakcie na americké či rakúske prezidentské voľby, referendum v Holandsku o asociačnej dohode s Ukrajinou alebo najčerstvejšie referendum v Británii o vystúpení z EÚ.
Príkladov je celá rada: Napríklad na Foreign Policy komentátor (či snáď analytik?) James Traub píše: „Je čas, aby elity povstali proti ignorantským masám“, pretože „Republikánska strana je plná popieračov vedy a ekonomickej reality …“ a dovolila vystúpiť mužovi , ktorý vytvára realitu pre hlúpych ľudí. Je tiež nutné si priznať, že ľudia sú pomýlení a je na elitách, aby ich z omylu vyviedli.
Vo francúzskom Le Monde odkazuje istý popredný svetový právnik politikom Európskej únie v článku „Zakážte referendá, aby ste zachránili európsky projekt“: „Prestaňte zahadzovať európsky projekt, štáty, za ktoré ste zodpovední, geopolitickú pozíciu Západu a svetovú ekonomiku v záujme svojich osobných ambícií a záujmov svojich nasledovníkov! (Myslené voličov národných štátov) „.
Pomerne groteskný je výrok prvého podpredsedu Európskej komisie Fransa Timmermansa o možnom odsúdení Davida Camerona za to, že britské referendum povolil. Rovnako článok bývalého poradcu Európskej komisie Frasera Camerona reagujúci na referendum v Holandsku s názvom „Prečo by sme mali zakázať referendá o politikách EÚ“ argumentujúcim tým, že voliči jednej krajiny nemôžu zmeniť to, o čom 27 ostatných krajín už rozhodlo (nezmieni však už, že iba prostredníctvom eurokomisárov).
Ani v českom prostredí takýto prístup nie je ničím výnimočným. Stačí spomenúť prezidentskú voľbu alebo výrok poslanca Mihola k zamietnutiu zaradenia diskusie o referende k zotrvaniu v EÚ na program Snemovne: „Na tom, že je to blbosť, nezmysel, neopodstatnená záležitosť, trvám … Nemáme inú alternatívu ako EÚ, dobre to vieme.“ kto „to“ ale „vie“? Skutočne môže byť jeden človek natoľko sebavedomý, aby v jednej vete zastúpil desať a pol milióna ľudí, bez toho aby sa ich spýtal?
Koniec
S príkladmi by sme mohli pokračovať donekonečna, avšak všetky tieto hlasy majú spoločného menovateľa – rozhodovať musia tí, „ktorí tomu rozumejú“. Nie je však príliš jasné, kto tieto elity majú byť. Aká sila má rozhodnúť o tom, kto je patricij a kto plebejec? Má mať vyššiu váhu ten hlas, ktorého majiteľ má za sebou viac semestrov štúdia?
Racionálne dôvody odmietnutia elitárskeho systému podporených výskumami ponúkol Petr Robejšek v texte „Prečo je mäsa múdrejšia než elity?“, Pridám však ďalšie: Politológovia a ekonómovia sa môžu tváriť, že vytvárajú objektívne analýzy a odhaľujú realitu, často za pomoci veľmi sofistikovaných nástrojov, ale vždy budú vedení svojimi vlastnými partikulárnymi záujmami a záujmami svojich inštitúcií. A v ich záujme bezpochyby elitárske systémy sú. Nie inak tomu bolo pri Saint-Simonovi. Ako píše Holman: „Niet pochýb, že to bola práve Saint-Simonova myšlienka o vedúcej úlohe elít, ktorá bola pre známe osobnosti tak príťažlivá.“
Aj intelektuálna elita je človek a žiadne vzdelanie ani prestíž nedokážu zaručiť dosť empatie k tomu, aby jednotlivec alebo malá skupinka rozhodovala vždy plne v prospech miliónov ľudí. Sociálne inžinierstvo nie je ničím viac, než hayekovským predstieraním znalostí. Myslím, že spoločenské zákony sú iné podstaty, než prírodné. Prírodné zákony existujú a treba ich objaviť – tie spoločenské je potrebné vytvoriť na základe konsenzu mnohých rozdielnych záujmov a ani ten najväčší génius všetky tieto záujmy nemôže poznať. Preto spoločenské zákony nedokáže vypočítať sebaosvietenejšia elita.
Možno, že paralela Saint-Simonizmu so súčasným posunom EÚ a euroamerických intelektuálnych a politických špičiek k diktatúre „vedeckej elity“ je mylná a ako obvykle za všetko môže Putin. Alebo že by nám v civilizovanom svete vyrastala „Nová demokracia“, rovnako demokratická ako bola Saint-Simonova „Nová sloboda“ slobodná?