„Nová ľavica (New Left) je myšlienkový smer a spoločensko-politické hnutie ľavicového zamerania, presadzujúci sa od 60. a 70. rokov 20. storočia najmä v USA a západoeurópskych krajinách. Od pádu komunistických režimov a rozpadu bipolárnej svetovej sústavy sa presadzuje aj v tzv. Postkomunistických stredo- a východoeurópskych krajinách, vrátane Českej republiky. Nová ľavica zdôrazňovala nespravodlivosť a zlo kultúrnych, morálnych a spoločenských noriem konzervatívnej buržoáznej spoločnosti, ktoré považovala za spiatočnícke a prežité. V zásade tak usilovala o vymanenie sa zo zažitých spoločenských noriem, schém a klišé. V súvislosti s novou ľavicou sa preto niekedy hovorí o tzv. „Kultúrnej revolúcii“, na rozdiel od sociálnej revolúcie , súvisiacej s ideami tzv. Starej ľavice. Filozoficky sa nová ľavica prelína do značnej miery s postmodernizmom, je ovplyvnená napr. Neomarxizmom (Jean Paul Sartre, André Gorze) či tzv. Frankfurtskou školou, H. Marcusom či J. Habermas a pod. „[Wiki]
„Západná civilizácia dnes prechádza krízou, ktorá sa zásadne líši od všetkých predchádzajúcich. Iné spoločnosti v minulosti menili svoje inštitúcie alebo náboženske presvedčenie pod vplyvom vonkajších síl, prípadne postupným vývojom v rámci vnútorného rastu. Ale žiadna, na rozdiel od tej našej, sa nikdy zámerne nesnažila od základu nahradiť náboženské presvedčenie a inštitúcie, na ktorých spočíva akékoľvek usporiadanie spoločenského života … Civilizácia je vykoreňovaná zo svojich základov spočívajúcich v prirodzenosti a tradícii, pričom dochádza k jej prestavbe do nového usporiadania, ktoré je umelé a mechanické ako moderná továreň. “
-Christopher Dawson, Enquiries into Religion and Culture, 1933.
Myšlienka „kultúrnej revolúcie“ nie je ničím novým. Už gróf Joseph de Maistre, ktorý bol pätnásť rokov slobodomurárom, písal: „Doteraz boli národy vyhladzované v súvislosti s porobením, teda cudzím vpádom. Tu sa však naskytá dôležitá otázka: Môže národ zomrieť na svojom území nie presídlením alebo vpádom, ale tým, že dovolí muchám rozkladu narušiť samotné jadro oných pôvodných a určujúcich zásad, ktoré z neho robia to, čím je? “
Pôvod frankfurtskej školy
V čase, keď v Rusku prebehla boľševická revolúcia, vládlo presvedčenie, že sa „robotnícka“ revolúcia rozšíri do Európy a prípadne aj do Spojených štátov. Tak sa ale nestalo. Koncom roku 1922 začala Komunistická internacionála (Kominterna) hľadať dôvody neúspechu. Na Leninov popud sa vtedy v moskovskom Inštitúte Marxa a Engelsa uskutočnil kongres Kominterny.
Cieľom stretnutia bolo vyjasniť si plán marxistickej kultúrnej revolúcie a určiť zdroje, ako ho uviesť do života. Medzi účastníkmi kongresu sa nachádzali György Lukács (prišiel s myšlienkou na revolučné využitie pohlavného pudu) a Willi Münzenberg (ktorý navrhoval: „Musíme organizovať intelektuálov a s ich pomocou rozložiť západnú civilizáciu. Jedine vtedy, keď zničia jej hodnoty a urobia život neznesiteľným, môžeme zaviesť diktatúru proletariátu. „). Konzervatívny novinár a spoluzakladateľ časopisu National Review Ralph de Toledano vtedajší kongres Kominterny označil za „možno zhubnejší pre západnú civilizáciu ako samú boľševickú revolúciu“.
Lenin zomrel v roku 1924. Stalin, ktorý ho nahradil, považoval Lukácsa, Münzenberga a podobných mysliteľov za „revizionistov“. V októbri roku 1940 bolo v lese na juhovýchode Francúzska nájdených Münzenbergovo mŕtve telo; bol obesený na strome a pravdepodobne sa jednalo o dielo NKVD na Stalinov rozkaz.
Na Piatom kongrese Kominterny v lete 1924 sa stali Lukácsove spisy terčom kritiky. Ten sa však už skôr v roku 1922 podieľal na organizovaní stretnutia marxisticky zameraných sociológov, ktoré neskôr viedlo k zrodu tzv. Frankfurtskej školy.
Táto „škola“ (ktorej cieľom bolo pustiť do revolučného programu čerstvý vzduch) vznikla na frankfurtskej univerzite ako Institut für Sozialforschung (Inštitút sociálneho výskumu). Inštitút bol oficiálne založený v roku 1923 vďaka prostriedkom Felixa Weila. Weil sa narodil v Argentíne a vo veku deviatich rokov bol poslaný do nemeckých škôl. Následne navštevoval univerzity v Tübingene a Frankfurte a svoje štúdiá zakončil doktorátom z politických vied. Práve tu začal jeho záujem o socializmus a marxizmus. Podľa historika Martina Jaye, ktorý sa dlhodobo venuje frankfurtskej škole, boli témou Weilovej dizertačnej práce „praktické problémy v uskutočňovaní socializmu“.
Prvým riaditeľom inštitútu sa stal zarytý marxista Carl Grünberg, hoci inštitút nemal žiadnu oficiálnu spojitosť s komunistickou stranou. V roku 1930 prevzal vedenie Max Horkheimer, ktorý bol presvedčený, že marxistické východiská sa majú stať základom bádania inštitútu. Keď sa k moci dostal Hitler, činnosť inštitútu bola ukončená a jeho predstavitelia rôznymi cestami utiekli do Spojených štátov, kde sa uchytili na popredných amerických univerzitách, ako sú Columbia, Princeton, Brandeis a Berkeley.
Medzi predstaviteľa školy možno započítať aj guru novej ľavice zo šesťdesiatych rokov minulého storočia Herberta Marcusa (menovite odsúdeného Pavlom VI. za jeho teóriu oslobodenia, ktorá „pod pláštikom slobody otvára cestu bezhraničnej svojvôli“), ktorý spolu s Maxom Horkheimer, Theodorom Adorno , populárnym Erichom Fromma, Leem Lowenthal a Jürgenom Habermasom patria k jej najvplyvnejším mysliteľom.
Východiská frankfurtskej školy môžeme v podstate zhrnúť takto: kým je jedinec presvedčený, alebo aspoň pociťuje nádej, že sa vďaka daru rozumu dajú vyriešiť problémy spoločnosti, potom spoločnosť nikdy nedosiahne stav beznádeje a odcudzenia, ktoré sú potrebné na vyvolanie socialistickej revolúcie. Ich snahou je teda podkopať dedičstvo západnej civilizácie. Preto jej stúpenci presadzujú čo najničivejšiu kritiku každej mysliteľnej oblasti života, ktorá by mohla narušiť spoločnosť a rozložiť to, čo považujú za poriadok „útlaku“. Dúfajú, že sa ich myšlienky a postupy rozšíria ako vírus, aby ako to vyjadril jeden z nich, „dielo západných marxistov pokračovalo inými prostriedkami“.
Frankfurtská škola, namiesto toho aby ostatným bližšie odkrývala svoje zámery, presadzuje pre zdarný postup „zamatovej“ kultúrnej revolúcie medzi inými nasledovné veci:
1. špecifické obvinenie rasových zločinov;
2. zavádzanie nového jazyka a zmenu obsahu a vnímania pojmov;
3. sexuálnu výchovu a šírenie homosexuality medzi deťmi;
4. podkopávanie autority učiteľov a školy;
5. podporu prisťahovalectva k zničeniu kultúrneho rázu krajiny;
6. rozšírenie užívania drog;
7. útok na náboženstvo;
8. neistý právny systém nastavený proti obetiam zločinov;
9. závislosť na štáte alebo štátnych príspevkoch;
10. ovládnutie médií;
11. oslabovanie úlohy rodiny a jej rozbitie.
Jedna z hlavných myšlienok frankfurtskej školy nadväzuje na Freudovo poňatie sexuality a vykladá ho v zmysle „pansexuality“ zahŕňajúc neviazané ukájanie pohlavného pudu, stieranie rozdielov medzi pohlaviami a prekonanie tradičných vzťahov medzi mužmi a ženami. Preto sú jej ďalšími zámermi:
a) útok na autoritu otca, odmietanie rozdielnych rolí otca a matky a odobratie rodičom ich práv ako hlavným vychovávateľom detí;
b) odstránenie rozdielov vo výchove chlapcov a dievčat;
c) odstránenie všetkých prejavov osobitného postavenia muža, napr. prítomnosťou žien v ozbrojených zložkách;
d) vyhlásenie žien za „vykorisťovanú triedu“ a mužov za „vykorisťovateľov“.
Münzenberg zhrnul úsilie frankfurtskej školy nasledovne: „Západ zkazíme tak, až bude smrdieť.“
Škola rozlišuje dva druhy revolúcie: politickú a kultúrnu. Kultúrna revolúciu, ktorá rozkladá poriadok zvnútra, považujú za dlhodobý plán zameraný najmä na rodinu, školstvo, médiá, oblasť pohlavného života a populárnu kultúru.
Rodina
Kritická teória frankfurtskej školy hlása, že „autoritárska osobnosť“ je plodom patriarchálnej rodiny, čím nadväzuje na Engelsovu myšlienku vyjadrenú v jeho diele Pôvod rodiny, súkromného vlastníctva a štátu. Ostatne už v Komunistickom manifeste sa píše o „porobe žien“ v rodine a Marx sa vo svojej Nemeckej ideológii vyjadruje o rodine ako základ spoločnosti len s pohŕdaním. Jednou z podstatných zásad spomenutej kritickej teórie je nutnosť rozložiť súčasnú rodinu. Stúpenci frankfurtskej školy učia, že „dokonca aj čiastočné zrútenie rodičovskej autority v rodine môže viesť k vzrastu pripravenosti nasledujúcich pokolení prijať spoločenskú zmenu“.
Súčasťou revolúcie je aj boj proti vedúcemu postaveniu mužov v mene „oslobodenia žien“, čo je myšlienka, ktorá sa neskôr rozšírila a získala na sile hlavne vďaka Marcusovi a novej ľavice v šesťdesiatych rokoch. Stúpenci frankfurtskej školy navrhujú premeniť našu kultúru z „mužskej“ na „ženskú“. Wilhelm Reich v roku 1933 v knihe Masová psychológia fašizmu napísal, že matriarchát je jediným pôvodným druhom „prirodzenej spoločnosti“. Nemalým obhajcom matriarchálnej teórie bol tiež Erich Fromm. Podľa neho „mužskosť“ a „ženskosť“ nie sú „podstatným“ odrazom pohlavných rozdielov, ako sa domnievali romantici, ale pramení z diverzifikácie životných rolí, ktoré sú sčasti spoločensky dané. Takéto dogmy sa stali podhubím pre krajné feministické myslenie, ktoré dnes môžeme pozorovať takmer vo všetkých novinách a televíziách.
Revolucionári vedeli presne, čo chcú dosiahnuť a ako to urobiť … a uspeli.
Vzdelávanie
Bertrand Russell býva spájaný s frankfurtskou školou v súvislosti so sociálnym inžinierstvom. Vo svojej knihe Vplyv vedy na spoločnosť píše: „Fyziológia a psychológia poskytujú pole pre vedecké postupy, ktoré stále čakajú na ďalší rozvoj. […] Význam toho [davovej psychológie] nesmierne vzrástol vďaka vývoju moderných propagandistických metód. A najvplyvnejšou z nich sa nazýva, vzdelávanie ‚. […] Sociálni psychológovia zajtrajška budú mať niekoľko školských tried, na ktorých budú skúšať rôzne metódy, ako navodiť neotrasiteľné presvedčenie, že sneh je čierny. Čoskoro sa dostaví rad výsledkov. Po prvé, že vplyv domova narúša želaný výsledok. Po druhé, že sa to nedá tak celkom dosiahnuť, ak indoktrinácia nezačne už pred vekom desiatich rokov. Po tretie, že veľmi účinné je opakované odriekanie veršov sprevádzaných hudbou. Po štvrté, že presvedčenie o bielej farbe snehu je nutné predstaviť ako chorobný sklon k výstrednosti. Teraz ale predbieham. Je na budúcich vedcoch tieto zásady upresniť a zistiť, na koľko príde, aby deti uverili, že sneh je čierny, a o koľko bude lacnejšie, uverili by, že je tmavo šedý. […] Keď sa tieto postupy podarí doviesť k dokonalosti, potom akákoľvek vláda, ktorá bude mať po generáciu na starosti vzdelávanie, bude schopná ovládať svojich občanov bez nutnosti armády či polície.“
Michael Minnicino vo svojom článku v časopise Fidelio poznamenáva, že dedičia Marcusa a Adorna teraz úplne ovládli univerzity, „vedú svojich študentov k tomu, aby nahradili rozum, politickou korektnosťou ‚. V Spojených štátoch a Európe je len málo odborných kníh o umení, literatúre alebo jazyku, ktoré by v súčasnosti otvorene nevychádzali z frankfurtskej školy. Hon na čarodejnice na dnešných univerzitách prebieha na základe Marcusovej zásady, represívnej tolerancie‘ (,tolerancia pre hnutie zľava, netolerancie pre hnutie sprava‘), ktorú presadzujú žiaci frankfurtskej školy.“