Petr Žantovský zverejnil na portáli TV Prima zaujímavý text o bývalom prezidentovi Václavovi Klausovi a mimovládkach. Stojí za to, si ho prečítať.

[sociallocker] [/sociallocker]

KOMENTÁR PETRA ŽANTOVSKÉHO: ngoizmus a Václav Klaus

Je to už viac ako jednu dekádu, presne jedenásť rokov a štyri mesiace, čo do svojho druhého prezidentského obdobia nastúpil Václav Klaus. Prečo to dnes pripomínať, keď nejde o výročie nijako okrúhle ?

Dôvodov by sa našiel celý rad, ale tým prvým nech je aspoň formálne jeho dnešné (19. júna) narodeniny a to sa sluší blahoželať. Zásadnejšie ale je pripomenutie faktu, že Klaus ako jeden z mála českých politikov našej doby nielenže nikdy v priebehu svojej politickej činnosti zásadne nemenil svoje názory, ale navyše v mnohých z nich sa ukázal ako na mnoho ťahov dopredu premýšľajúci a predvídajúci muž.

Dnešné zamyslenie by som chcel venovať fenoménu, ktorý zrejme opäť Václav Klaus ako prvý nazval súhrnným pojmom ngoizmus a polemikou, s ktorou začal práve ono spomínané druhé prezidentské obdobie. Kto by sa vtedy nazdal, že uplynie jedenásť rokov a problémy, ktoré Klaus vtedy kládol na stôl za nechápavého údivu mnohých prizerajúcich, nám teraz na všetkých frontoch podrážajú nohy a škodia tomu najcennejšiemu, čo človek dneška má, totiž jeho slobode.

Klaus vtedy na kongrese amerického Heartland Institute vystúpil so zásadnou analýzou faktických prejavov a politických konotácií globálneho otepľovania a pri žiadnej príležitosti si neodpustil kritiku osôb a záujmových skupín, ktoré (v rámci vtedy toľko spomínanej „občianskej spoločnosti“ a prostredníctvom viac či menej expertných tém, ako je práve global warming) sa usilujú o politické ciele.

Trvalá „nezmena“ Klausovho myslenia a vystupovania, aby sme užili klausovský pojem s predponou ne-, má určite minimálne tri objektívne dôvody. Klaus vytýka štruktúram zahrnutých do pojmu NGO, teda non-government organisations, nasledujúce: Po prvé nedostatočnú faktickú oboznámenosť s problémom a zamieňaniu časti za celok, vonkajších detailov za vnútornú podstatu. Po druhé kolektívne spoliehanie sa na verejný sektor a prerozdeľovanie verejných prostriedkov na ciele, ktoré však určia samotné štruktúry NGO. A nakoniec po tretie snahu práve diktovať verejnému sektoru a všeobecne verejnosti, čo NGO považuje za ultimatívne jediné prípustné všeobecné blaho, na ktoré sa majú vynakladať prostriedky. Najmä to posledné potom nutne vedie k ideologizácii snaženia sa takých organizácií, ako aj ich snahe o vstup do priameho politického zápolenia o vplyv a moc v spoločnosti.

Rozoberme si jednotlivé body. Václav Klaus je človek, ktorý je odjakživa zvyknutý študovať , načítat si podklady, veľmi detailne sa zoznamovať s prolematikou, ktorou sa má zaoberať. Je vybavený obdivuhodnou schopnosťou selektívneho rýchločítania. Za niekoľko desiatok minút dokáže preštudovať stostránkový text a vyznačiť v ňom tie pasáže, ktoré sú z hľadiska témy podstatné a tie potom fixovať. Preto je Klaus nepríjemným protivníkom do diskusie, pretože spravidla má o veci načítané viac, ako väčšina jeho protivníkov. Môžeme to ironicky považovať za isté školometstvo, ale skôr je to prejav vysokej profesionality. Nemožno sa potom čudovať, že je Klaus priamo alergický na to, keď proti nemu niekto vystúpi s názorom, ktorý nie je podložený faktami, len domnienkami, všeobecnými frázami a apelmi, s ktorými nemožno racionálne polemizovať. Považuje to jednak za nezodpovedné voči danej téme a diskusii samotnej a pre seba za stratu času. Ak vezmeme za príklad onú kedysi (a dnes opäť) módnu diskusiu o globálnom otepľovaní, musíme dať exprezidentovi za pravdu v tom, že väčšina z verejných diskutérov boli a sú dobrovoľníci, laici, ktorí prezentujú skôr svoje presvedčenie a svoje emócie, než fakty a argumenty. S emóciami ale Klaus nikdy zo zásady nebojoval.

Druhý okruh sa týka vzťahu NGO a štátu. Klaus dlhodobo vyčíta týmto organizáciám, že celý zmysel svojho bytia viažu na verejné zdroje, že sú odkázané na verejné zdroje a že si tieto zdroje nárokujú. Je potrebné povedať, že Klaus nie je odporcom občianskych iniciatív, ako sa mu tu a tam podsúva. Len si myslí, že občianska iniciatíva sa preto volá občianska, že ju vykonávajú občania zo svojej slobodnej vôle, ako istý prejav svojho občianstva a tým pádom aj tak trochu na svoj úkor, alebo na úkor iných privátnych donátorov, ktorých takí aktivisti dokážu presvedčiť o zmysle svoje aktivity. Stanoviť si bohumilý cieľ, napríklad ochranu práv zvierat, boj proti klimatickým zmenám či čokoľvek podobne obyčajného, ​​je ľahké, schová sa pod to čokoľvek. A v mene tejto peknej obálky potom nárokovať od štátu verejné prostriedky, dokonca často aj s veľkou mierou arogancie a agresivity, vyvoláva pochybnosti, či príslušnej aktivite ide skutočne o deklarované ciele, či proste o dobré príjmy a individuálne prospech. Len predstava tej druhej možnosti naháňa Klausovi husiu kožu, a úplne oprávnene.

A sme pri treťom okruhu, a tým je nárokovanie verejných prostriedkov ako súčasť politizácie tzv. občianskej spoločnosti. Ak sa časť neštátneho sektoru chová ako sektor štátny, tj. nadobúdajúci prostriedky z verejných zdrojov, ale podľa svojich vlastných, nie verejných priorít, nutne narazí na bod zlomu, v ktorom sa naskytne lákavá úvaha: Nebolo by potom lepšie veľkú časť spoločenského rozhodovania sňať z bedier štandardného parlamentarizmu a presunúť do rúk onoho občianskeho sektora? Občania by sa sami starali o svoje dobro, to znie príťažlivo. Je to ale zákerné, lebo to život spoločnosti zbavuje dobrovoľne prijatých pravidiel a noriem a nahradzuje to vôľou či svojvôľou jednotlivcov a záujmových skupín. Takéto nápady väčšinou pochádzajú z intelektuálnych kruhov, ktoré všeobecne majú bližšie k individuálnej kreativite a intuitívnym spôsobom riešenia a predovšetkým emotívne podmieneným voľbám svojich priorít. Neobhliadajú sa príliš na to, či sa jedná o témy skutočne všeobecne zásadné, alebo len krátkodobo záujmové, ale presadzujú ho so všetkou vervou a vďaka tomu, že ide spravidla o spoločenské celebrity, umelcov atď., potom samozrejme dostávajú veľký priestor v médiách a ich slová, aj keď vecne sú často trúchlivo prázdne, majú neúmernú váhu. Pokušenie uchopiť túto mediálnu silu a pretaviť ju do politickej moci a príležitosti rozhodovať, je veľké a prepadajú mu často ľudia bez rozdielu inteligencie alebo sociálneho pôvodu. .

Lenže tieto vlny posúvajú a deformujú spoločenský diskurz, vytvárajú virtuálnu realitu, kde skutočné problémy sú nahradzované parciálnymi záujmami a posúvajú spoločnosť k prijatiu mnohých neslobôd v mene dosiahnutia deklarovaných bohumilých cieľov. To je to, čomu Václav Klaus dlhé roky (citujúc Havlove slová) hovorí nepolitická politika a proti čomu celou svojou váhou vystupuje.

Názory publikované v tejto sekcii nemožno stotožňovať s postojmi redakcie Spravodajstvo FTV Prima

Zdroj: Prima