V roku 1936 boli noviny sveta plné oslavných ód na nacistov – ako dokázali urobiť poriadok a zatočiť s boľševikmi. Nasledujúce roky si nacisti získali mnoho obdivovateľov a aj na území Slovenska si našli ich zvrátené myšlienky dosť priaznivcov. Obsadením sudetského pohraničia po Mníchovskom diktáte 29.9.1938 začal rozpad 1.ČSR.
[sociallocker][/sociallocker]
Vznik Slovenskej republiky
Rok 1939 bol začiatkom zmien. 14.3.1939 došlo k slávnostnému vyhláseniu Slovenskej republiky, budúceho verného spojenca Veľkonemeckej ríše, 15.3.1939 Nemci vtrhli do Česka a vyhlásili Protektorát Čechy a Morava. 1.ČSR, napriek všetkým možným výhradám ojedinelý projekt v Strednej Európe, krajina ktorá pomohla zachrániť slovenský národ pred hrozbou odnárodňovania a pomohla založiť základy slovenskej inteligencie a kultúry, zanikla.
Historik Zemko, sa vyslovil pre agentúru SITA „Sám vznik Slovenského štátu 14. marca 1939 bol za daných mocensko-politických okolností v strednej Európe, ktoré nezáviseli od Slovákov, najlepším z vtedajších možných rozhodnutí. Iná vec je, ako tento štát vnútropoliticky fungoval a či mohol inak fungovať.“
A skutočná tvár tohto režimu sa prejavila o pár mesiacov, keď Nemci začali svoju vojnovú púť v druhej svetovej vojne a Slováci sa ako jediný štát pripojili k Nemecku a Rusku pri likvidácii Poľska. Na Slovensku bolo dosť ľudí ktorí s porozumením pozerali na na nemecký „Drang nach Osten“ – túžba po východe, keďže to bolo leitmotívom nemeckej politiky od čias teutónskych rytierov.Preto bolo len prirodzené, keď Slovenská republika vyhlásila 22.6.1941 vojnu Sovietskemu zväzu a pripojila sa ku „krížovej výprave proti boľševickému diablovi„.
Židovská genocída – začiatok šoa na Slovensku
Okrem nadšenia z toho, ako krásne sa bratáme s fašistami, začala sa prejavovať aj dlhoročná zášť voči židovskej časti obyvateľstva. Táto sa v súlade s fašistickou ideológiou o rase, zodpovednej za utrpenie kresťanstva, pretavila do systému rôznych nariadení, ktoré viedli k ustanoveniu Židovského kódexu 9.9.1941, ktorým sa Židia prehlásili za menejcennú rasu.
Rozhovor s historikom Zemkom pre časopis .týždeň
Židom boli upreté občianske práva, boli ukradnuté majetky, boli zbavení zdrojov živobytia, boli vylúčení z ekonomického procesu, koncentrovaní do pracovných táborov (Sereď, Oremov Laz, Nováky), nesmeli študovať a boli v podstate na obtiaž Slovenskému štátu.
Keďže Nemcom sa nepáčila ani fyzická existencia Židov na Slovensku, slovenská vláda schválila 17.marca 1942 návrh o odsune slovenských občanov do zahraničia, do tzv. Generálneho gubernátu (územie porazeného Poľska). Začali transporty židovských občanov trvajúce až do októbra 1942, počas ktorých bolo na popravu odsunutých viac ako 57000 ľudí. Ironické bolo, že za každého z nich Slovenský štát dokonca musel zaplatiť Nemecku 500 ríšskych mariek…
Hrôzostrašné odhalenie
Keď prišli prvé správy o vyvražďovaní Židov, nik im neveril. V roku 1944 sa ešte stále našli politici, ktorí II.svetovú vojnu chápali v prvom rade ako boj kultúrnej Európy voči barbarským hordám východu. To by predsa tí kultúrni Nemci reprezentujúci moralitu a kultúrnu vyspelosť Európy nikdy neurobili. Bolo nemysliteľné aby jeden kultúrny národ, za aký boli Nemci považovaní, vôbec prišiel na myšlienku plánovite zdecimovať celú populáciu židovstva v Európe a to dokonca priemyselným spôsobom v továrňach na smrť.
Až keď Alfred Wetzler s Rudolfom Vrbom ušli 7. apríla 1944 na tretí pokus z Osvienčimu odhalili pravdu o utajovanom „konečnom riešení židovskej otázky„. Po dlhých strastiplných dňoch úteku obaja väzni prekročili poľsko-slovenské hranice a objavili sa v Žiline. Následne na to svoje desivé tajomstvo odhalili na stretnutí s predsedom „Ústredne Židov“ v Bratislave a spísali 28-strán čistej hrôzy o zverstvách, aké svet ešte nevidel. Tento dokument bol rozoslaný koncom apríla do celého sveta a úplné znenie správy bolo publikované v novembri 1944.
Memento
Je dobré si podobné udalosti pripomínať. Hovoria nám, že zlo aj dobro sú univerzálne kategórie, že nemôžeme abstrahovať blaho jedných na úkor druhých. Takisto zatváranie očí pred utrpením ľudí ako to bolo počas holokaustu, je zločinom.
Dnes sa v Európe ľudia nezabíjajú kvôli rase, či náboženstvu, ale v jemnejšej forme je tento princíp ubližovania jedným na úkor druhých prítomný stále. Čo iné sú sociálne multikultúrne experimenty, čo iné je vláda jednej ideológie, ktorá v zmysle ideálneho dobra hlása nutnosť potlačenia a postihnutia vlastného obyvateľstva, obmedzenie slobôd, likvidáciu celej kultúry jej výmenou za nejakú inú a v konečnom dôsledku aj genocídu celej populácie jej výmenou za inú, kompatibilnejšiu? Ľudia, ktorí si nevšímajú utrpenie pôvodných obyvateľov, pretože im oči zaslepuje žiarivý multikultúrny cieľ, sú rovnaký druh ľudí, ako tí, čo si nevšímali holokaust kvôli konečnému riešeniu, žiarivému cieľu rasovo čistej Európy.
Študovať minulosť je užitočné. Ten kto ju nepozná, je totiž nútený si ju zopakovať…