Médiá sú plné príbehov utrpenia ľudí v Afrike. To je dôvodom, prečo máme tomuto kontinentu pomíáhať – a to aj podporou migrácie. Samozrejme, je to falošná propaganda úplne od základu. Netrpí len pôvodné obyvyteľstvo Európy, ale aj samotnej Afriky. Hana Hindráková, cestovateľka, spisovateľka a charitatívna aktivistka mapuje vo svojom článku premenu z nadšenej aktivistky a podporovateľky pomoci na skeptičku, ktorá volá po jej zastavení.
[sociallocker][/sociallocker]
Prečo nepomáhať Afrike
Jedenásť rokov života som strávila pomocou Afrike. V dvadsiatich dvoch rokoch som bola nadšeným dobrovoľníkom, ktorý si myslel, že spasí aspoň Keňu, keď nie celú Afriku. Teraz, v tridsiatich piatich rokoch však patrím takmer medzi odporcov rozvojovej pomoci. A ako sa to vlastne stalo?
Moja prvá cesta v roku 2005
Keby ste mi povedali, že niekedy v živote budem písať taký článok, odpovedala by som, že sa to nikdy nestane. Ale človek mieni, život mení. Dobrovoľníctvu v Afrike som venovala tretinu svojho života a väčšinu voľného času aj peňazí. Dokonca som neskôr založila neziskovú organizáciu Fair, ktorá sa sústreďovala na rozvojovú spoluprácu.
Nebolo to vôbec nič ľahké. Pol roka pred plánovaným založením som sa venovala štúdiu rôznych zákonov, aby všetko bolo tak, ako má byť. Založiť partnerskú neziskovú organizáciu v Keni bolo ešte ďaleko zložitejšie a časovo náročnejšie. Rozvojová pomoc bola však môj život a bola som jej ochotná obetovať takmer všetko.
Čím viac som však do toho prenikala, tým som si zrazu prestávala byť istá, či má pomoc Afrike nejaký zmysel. Či je to pre ňu cesta, ktorá jej pomôže z chudoby.
Precitnutie
Keď sa tá myšlienka objavila prvýkrát, vydesila ma.
„Preboha, veď som riaditeľka neziskovej organizácie špecializujúcej sa na rozvojovú pomoc, tak ako môžem vôbec premýšľať nad tým, či to má zmysel!„, preletelo mi vtedy hlavou.
Otravnú myšlienku som zatlačila kamsi hlboko do mozgu s tým, že sa ňou predsa nebudem zaoberať. Lenže ona sa tam objavila znovu a znovu. A donútila ma nad tým premýšľať.
Do Afriky prúdi množstvo takejto pomoci a mnoho krajín je stále rovnako chudobných, ak nie chudobnejších. V Keni som stretla veľa ľudí, ktorí si pomôcť príliš nevážia a automaticky ju očakávajú ako akýsi odpustok za dobu kolonializácie. Proste keď ste beloch, tak sa čaká, že tam budete pomáhať.
Nikdy ma neprestalo udivovať, ako miestni ľudia bravúrne ovládajú terminológiu vzťahujúcu sa k rozvojovej pomoci. Keď som v roku 2014, kedy som bola zatiaľ v Keni naposledy, prechádzala slumom Kibera (jedná sa o najväčší slum v Nairobi s rozlohou „len“ 2,5 kilometrov štvorcových), spomenula som si na rok 2005, kedy som ho navštívila prvýkrát. Hoci v ňom podľa štatistík pôsobí viac ako tristo neziskových organizácií, vyzeralo to tam po deviatich rokoch bohužiaľ úplne rovnako.
Neziskové organizácie z globálneho pohľadu škodia
Nechcem tým povedať, že neziskové organizácie nepomáhajú. To nie. Nedokážu však pomôcť z globálneho hľadiska. Pomôžu niekoľkým málo ľuďom, ale problém Afriky to nevyrieši. A pomoc, ktorá sa do Afriky posiela vláde, sa väčšinou k potrebným ani nedostane. Buď ju politici rozdajú svojmu kmeňu, alebo skončí rozpredaná na čiernom trhu.
Začala som si k téme hľadať ďalšie a ďalšie informácie a narazila som na veľmi zaujímavý rozhovor s kenským ekonómom Shikwatim, ktorý volal po zastavení rozvojovej pomoci. A keď už to hovorí sám Keňan, rozhodne na tom musí niečo byť.
Nakoniec som došla na to, že pre Afriku by bolo najlepšie, keby sa rozvojová pomoc úplne zastavila (nemám však na mysli humanitárnu lekársku pomoc v oblastiach bez zdravotnej starostlivosti). Myslím si, že to však nie je v záujme západných krajín, ktorým svojím spôsobom vyhovuje, že touto „pomocou“ držia Afriku v závislosti. Som presvedčená o tom, že západné krajiny nechcú, aby sa Afrika postavila na vlastné nohy. Nikto predsa nechce, aby sa stala konkurencieschopným partnerom.
Skutočná pomoc Afrike je zastavenie pomoci
A preto som sa rozhodla, že ja už sa rozvojovej pomoci zúčastňovať nebudem. Musím povedať, že to pre mňa bolo jedno z najťažších rozhodnutí v živote, ktoré som zvažovala celé štyri roky. V tom čase som mala fungujúcu neziskovú organizáciu, ktorá sa sústreďovala práve na rozvojovú pomoc.
Akonáhle som si ujasnila, že podľa môjho názoru pomoc Afrike skôr škodí ako pomáha, odstúpila som z miesta riaditeľky. Musím povedať, že poznám vcelku dosť ľudí, ktorí došli k podobnému názoru. A tiež to boli najprv zapálení dobrovoľníci, ktorí by dali za Afriku život.
Teraz robím besedy, kde vysvetľujem, ako sa z nadšeného dobrovoľníka stal odporca rozvojovej pomoci.
Áno, milujem Afriku, a preto jej nechcem škodiť. Som presvedčená o tom, že Afrika sa dokáže na vlastné nohy postaviť sama.
A ak by západný svet chcel Afrike naozaj pomôcť, urobil by to prostredníctvom obchodu. Zjednodušil by podmienky pre afrických výrobcov, aby mohli dovážať svoje výrobky bez toho, aby museli prekonať dvadsať rôznych bariér (na čo samozrejme nemajú finančné prostriedky).
Vlastne neviem, kde sme my Európania vzali názor, že je potrebné naučiť Afričanov, ako sa majú o seba postarať. Veď oni to vedia, keď chcú. Ako príklad by som uviedla tzv. self-help groups (svojpomocné skupiny) v chudobných štvrtiach, v ktorých sa ľudia združujú, venujú sa určitej aktivite (napríklad výrobe šperkov, mydla, chovu sliepok) a vzájomne sa podporujú. A takéto skupiny chcem podporovať aj ja. A to jedinou cestou, o ktorej si myslím, že má zmysel. Obchodom. Budem od nich nakupovať šperky a predávať ich počas besied a autorských čítaní v Českej republike.
A čo si o tom myslíte vy?
Zdroj: Blog Hany Hindrákovej