Na pozadí stretu dvoch globálnych veľmocí USA a Ruska, analytici prehliadajú ekonomickú veľmoc Nemecko, ktoré však stálo pri zrode dvoch svetových vojen v minulom storočí. Udalosti posledných desaťročí však umožňujú aj výklad, ktorý by viedol k obnoveniu politickej sily Nemecka.
Hovoriť o dlhodobých globálnych zámeroch Ameriky je nosením dreva do lesa. Samozrejme nie sú to nejaké ľudské práva alebo šírenie demokracie, ide vždy len u udržanie globálnej moci a kontrole nad ťažbou transportom a predajom strategických surovín. Nakoniec aj založenie NATO malo jasný účel, ktorý tak výstižne zadefinoval prvý Generálny sekretár Lord Ismay: „Účelom aliancie bolo ‚udržať Rusov von, Američanov vo vnútri a Nemcov pod kontrolou‘ ( the purpose of the alliance was ‚to keep the Russians out, the Americans in, and the Germans down,‘)“ Amerika si vzorne plní svoju úlohu pri kontrole sveta. Vytvára si priebežne nových spojencov, znepriateľuje starých, sledujúc vždy len vlastné záujmy. Presne ako to v 19.storočí vyjadril Lord Palmerston, premiér kráľovny Viktórie, vo svojej reči pred Snemovňou v roku 1848 „Anglicko je mocnosť dostatočne silná, dosť mocná na to, aby sa riadila svojim vlastným smerom a nie aby sa viazala ako zbytočný prívesok k politike akejkoľvek inej vlády. … hovorím, že je úzkoprsou politikou predpokladať, že táto krajina alebo niekto iný má byť označený ako večný spojenec alebo trvalý nepriateľ Anglicka. Nemáme žiadnych večných spojencov a nemáme trvalých nepriateľov. Naše záujmy sú trvalé a večné a tieto záujmy sme povinní nasledovať“
Rusko je samozrejme tŕňom v oku amerických dlhodobých záujmov. Príliš bohaté na suroviny, príliš mocné, príliš nezávislé a príliš veľké, takže umožňuje obchodnú komunikáciu a transport bez účasti Spojených štátoch. Čiže základným zámerom Ameriky musí byť nejaký spôsob neutralizácie Ruska. Opäť žiadna nová informácia.
Avšak zabúda sa na úlohu a možné plány, či ambície Nemecka. Pripomeňme si ešte raz jeden z dôvodov, prečo vzniklo NATO – držať Nemecko pod kontrolou. Je možné, že Nemecko s tisícročnou tradíciou neustálych výbojov a a kultúrou zameranou na nejaký druh expanzie sa navždy zmieri s podriadenou úlohou? Obhajcovia Nemecka tvrdia, že agresívne Nemecko bolo pochované a už nikdy viac nepovstane. Skúsme však predpokladať, že nič z toho nie je zabudnuté, že väčšina ideí a snov o svetovládnej, alebo aspoň kontinentálnej nadvláde krajiny Teutónov naďalej tlie v podvedomí ľudí a nedá pokoj elite, ktorá Nemecku vládne.
Zdalo by sa, že to nemôže byť pravda. Nemecko prešlo tak intenzívnou denacifikáciou a vymývaním mozgov, že boli zadusené akékoľvek spomienky na doby nemeckej slávy. Je to však veľký omyl, zato je to súčasť starostlivo pestovanej propagandy. Žiadna denacifikácia totiž neprebehla. Aspoň nie tak, ako ju naše médiá opisujú. V minulom článku sme popísali, že do nemeckej politiky a štátnej správy až na pár stovák najkrikľavejších prípadov kontinuálne prešla celá nacistická spoločnosť
V Bavorsku v roku 1951 tvorili exnacisti 94 percent sudcov a žalobcov, 77 percent zamestnancov ministerstva financií a 60 percent úradníkov regionálneho ministerstva poľnohospodárstva. V roku 1952 bol každý tretí úradník ministerstva zahraničia v Bonne bývalý člen nacistickej strany. V novo utvorenej diplomatickej službe bolo 43 percenta diplomatov bývalí príslušníci SS a ďalších 17 percent slúžilo v Sicherheitsdienst alebo v gestape. Hans Globke, Adenauerov hlavný pobočník v 50. rokoch, bol zodpovedný za oficiálne komentáre k Hitlerovým norimberským rasovým zákonom z roku 1935. Šéf polície v Porýní-Falcku, Wilhelm Hauser, bol Obersturmführer zodpovedný za vojnové masakry v Bielorusku.“
Predpokladajme teda, že Nemci sa poučili. Už vedia, že výboje pomocou armády v dnešnej informačnej a technologickej spoločnosti nemajú šancu. Ale sen o Štvrtej ríši stále pretrváva. Vhodnou metódou ako dosiahnuť ovládnutie celej Európy by sa mohla ukázať nová ideologická vlna kultúrneho marxizmu, ktorá tak výhodne presadzuje cesty a ciele ako stvorené pre naplnenie ideí pohrobkov Adolfa Hitlera. Čo je lepšie ako dlhý pochod inštitúciami? Umožňuje to nebadane infiltrovať všetky krajiny Európskej Únie myšlienkami o konci národných štátov a likvidácii národov. A cieľ vytvorenia jednotného európskeho národa je ako vystrihnutý z koncepcií a prejavov Josepha Goebbelsa. Príliš sa nepripomína, že každý takýto celok musí mať vedenie a očividný vplyv Berlína na ekonomické, politické a kultúrne dianie v Európe sa podivuhodne prehliada.
Skúsme ďalej predpokladať, že zjednotenie Nemecka malo svoj podtext, že jeho podhubím bola príprava na obnovenie geopolitickej role Nemecka. Je tu však veľké ALE. NATO je organizácia, ktorej cieľom je udržať Nemecko na uzde. Prvým krokom na svojej púti musí byť teda eliminácia Ameriky, aby nemohla Nemecko nástrojmi NATO potlačiť. Ako je to možné spraviť? Jednoducho – politici privedú Európu na pokraj chaosu, kde sa zničia všetky vnútropolitické a zahraničnopolitické vektory stability. Preto bolo Nemecko najaktívnejšou krajinou pri rozbití vtedajšej Juhoslávie a vytvorenie ohniska napätia na Balkáne. Preto bolo Nemecko najhorlivejším pomocníkom USA na Majdane pri uvrhnutí krajiny do chaosu občianskej vojny. A nakoniec majstrovské dielo skladačky, ktorá zavŕši babylonskú vežu chaosu – pozvanie miliónov migrantov do Európy.
Výsledkom rozbitia všetkého, čo umožňovalo kontrolovať Nemecko, resp. všetkého, čo pripomínalo možné nebezpečenstvo, budú dva následky.
Chaos je nutné potlačiť. Preto bude zavedená Európska armáda a schválené drakonické totalitné zákony všetko pod kontrolou Bruselu plniaceho zámery Berlína. Tým sa efektívne vytvorí pokračovanie Nemeckej ríše.
NATO sa stane zbytočným, keďže „obranu“ a mocenské ciele bude vykonávať Európska armáda. Nemecko a možno aj Francúzsko vyvolajú roztržku s USA pod nejakou zámienkou a ukončia členstvo v NATO. Nové dobrodružstvo môže začať.
V tomto kontexte slová Angely Merkelovej „My to dokážeme“ (Wir schaffen das) znejú veľmi temne.