Aj keď máme nevedeckú astrológiu vpečatenú do kalendára, a aj do merania času, minimálne cirkaseptálne (sedem stupňové) rytmy už chronobiológia objavila. Zrejme osvedčené prežíva, kým kalendár francúzskej revolúcie zanikol, alebo Stalinove zrušenie sedemdňového týždňa sa neujalo.
Kým sa v európskych jazykoch sa ozývalo pre siedmy deň slnko a niekde sa aj dodnes ozýva, románske národy siedmy deň zmenili na deň pána, Rusi si dokonca trúfli na vzkriesenie. U nás sa hlavne len „nedelá“. Ja viem, sú aj iné národy, ktorým týždeň vrcholí v sobotu, v pánovi času Saturnovi, alebo v piatok v bohyni Venuši, atď.
Takže asi nič nie je ľubovoľné, preto deň odpočinku nie je napr. streda, ale práve nedeľa, pretože prv naši predkovia uctievali slnko ako pána života, ale hlavne ako stvoriteľa ducha a neskôr ako deň, kedy jedna vysoká bytosť, ak chcete Boh, prekonala smrť tela, bola vzkriesená.
Kristus bol vzkriesený, ale v duchovnom tele, ostal po ňom len prázdny hrob, dal sa vidieť len niekoľkým, ale nie každý ho spoznal.
Zakladateľ logoterapie Viktor Frankl dával zmysel života do psycho-duchovej roviny, a teda kto týmto nežije, máva rôzne psychické problémy.
Povedzme celý týždeň pracujeme, sme nútení zaoberať sa vonkajškom, pričom celý čas hrajú dôležitú úlohu mentálne schémy, rutina a určite aj pudy. A môžme ísť ďalej, človek môže nájsť v telesných pohyboch potešenie, pretože sa pritom vylučujú hormóny šťastia a v extrémnejších prípadoch, aj keď je práca aj ubíjajúca, môže sa dostaviť niečo ako „štokholmský syndróm“.
A potom po dňoch naplnených prácou príde nedeľa, alebo hoci aj nejaký sviatok. Odrazu sme postavení zoči -voči existenciálnej prázdnote, nastáva stav úzkosti z prázdnoty života, ktorý postráda zmysel. Príde nuda, apatia. To je nedeľná neuróza.
Dni voľna sú svojim spôsobom skúškou našej slobody, pretože vtedy sa ukáže, že hoci aj keď sme celý týždeň čakali na víkend, nedokážeme ho stráviť, nedokážeme mať v sebe slobodu k tvorivému využitiu času. Vidíme, že dosiaľ sme žili len tak, ako nás k tomu nútili okolnosti, ako nás hnal šéf, zisk, či rovno dopamín, ale teraz.? Stojíme tu vo svojej nahote a prázdnote, neschopní vlastných myšlienok, bez slnka ducha, nedokážeme ho vzkriesiť. Čo tak ísť nakupovať a tým utiecť sám pred sebou? Od svojej prázdnoty, a neschopnosti?
Ono v skutočnosti nedeľa je nie len posledným dňom týždňa opticky, ale vlastne prvým, je hlavou týždňa. V nedeľu, či v iný sviatok sa od nás žiada, aby sme sa ponorili do sveta myšlienok, do sveta duše a ducha, aby sme si urobili prípravu k pondelku. Ťažké, že? Zo slnečnej žltej nedele prejsť do modrého mesačného pondelka je naozaj často šok a niekedy naozaj vtedy až zasyčí …
Ukrižovanie spasiteľa si kresťania pripomínajú v piatok po prvom splne od jarnej rovnodennosti. Zaujímavé je, že symbolom pre umučeného nie je v tomto prípade len krv baránka, ktorou Židia potierali zárubne dverí pred útekom z Egypta, ale aj to, že jarnou rovnodennosťou slnko vstupuje do znamenia barana. Pre niektoré národy sa aj doteraz Nový rok začína práve Baranom, čiže 21. Marca. Mesiac sa ale odjakživa bral ako umocňovateľ kozmických síl a Baran vplýva na čelo, teda na myseľ.
Veru každému činu predchádza myšlienka, hoci pravda je aj tá, že neživým mechanizmom myslieť netreba, tie pracujú na základe prírodných síl a ani zvieratá nemajú veľkú schopnosť myslieť. Hoci dá sa pripustiť, že myslenie je v niektorých prípadoch na prekážku, pretože kým sa človek skrz svoju slobodnú vôľu rozhodne, že čo chce, mŕtvy stroj už dávno zaňho prácu urobí. Tu je jeden z dôvodov, prečo niekto nechce, aby boli ľudia slobodní, odmieta im pripísať ducha, lebo chce z nich otrokov pre svoje sebecké plány.
Ľudia teda zažívajú nedeľnú neurózu a pocit prázdnoty vo sviatkoch, lebo nie sú slobodní a nie sú slobodní, lebo ešte nedali v sebe vzkriesiť ducha. Ducha, ktorý vládne nad telom, a určuje smer ich života, dáva mu zmysel aspoň v psychickom rozmere. K tomu je deň pánov, či deň vzkriesenia, či po starom deň slnka, alebo po našom „deň fyzického ničnerobenia“, aby sme si vytvorili priestor pre život mysle, duše, či ducha.
Kristus vstal z mŕtvych! A to presne tak, ako je možné, že duch sa dokáže oslobodiť od determinácie hmoty …. Kto to nedokáže, zažíva existenciálnu úzkosť v podstate vtedy, keď je ponechaný len sám na seba, keď sa od neho očakáva tvorivosť mysle a ducha.