Americký priemysel má jednu smiešnu vlastnosť – dobré správy o dianí v amerických továrňach politikom často pripadajú zlé.

Americké továrne sú jedným z divov sveta a darí sa im skvele – napriek tomu, čo tvrdí prezident Trump, senátor Bernie Sanders a ďalší chabo informovaní populisti. Americká výrobná produkcia je dnes v reálnych hodnotách (teda očistených od inflácie) o 68 percent vyššia ako pred uzavretím Severoamerickej dohody o voľnom obchode (NAFTA); v reálnych hodnotách je produkcia spracovateľského priemyslu v porovnaní s 80. rokmi 20. storočia dvojnásobná a viac než trojnásobná oproti 50. rokom. S nárastom efektivity tovární vzrástla aj produkcia na človeko-hodinu, čo populistov a demagógov trápi najviac – americké továrne zamestnávajú menší podiel americkej pracovnej sily ako v minulosti.

Je ale dôležité mať na pamäti, že rast produkcie nenastal napriek poklesu počtu pracovných miest v továrňach, ale sčasti vďaka nemu. Automatizácia zefektívňuje súčasnú výrobu, ale zároveň tiež uľahčuje ďalšie zvyšovanie efektivity v budúcnosti. Silnejšie automatizované továrenské procesy sa dajú lepšie inovovať než procesy, ktoré vo vysokej miere závisia na ľudskej práci.

Súvisiaca výčitka najčastejšie znie takto: „Na čo je dobrá vyššia výrobná produkcia, keď vznikla na úkor dobrých pracovných miest?“ Spolu s touto otázkou idú často nepodložené tvrdenia o Henrym Fordovi, ktorý svojím robotníkom dával väčšie mzdy, aby si mohli kúpiť jeho vozy. Ide o úplne vymyslený a obľúbený mýtus populistických ekonómov ľavice aj pravice.

V tomto prípade potrebujeme o niečo menej Miltona Friedmana a o niečo viac Marka Aurelia: „Aká je podstata tejto veci? Aký je jej účel? Čo robí? „

Účelom automobilky nie je „vyrábať pracovné miesta“, ako radi tvrdia politici. Jej funkcia nespočíva v zabezpečovaní dobrých miezd a benefitov z fondu automobilových odborov, obohacovanie lokálneho základu dane a podpora miestnej komunity – hoci ide o žiadúce veci. Účelom automobilky nie je vyrábať pracovné miesta, ale automobily. Pracovné miesta sú prostriedkom, nie cieľom. Ľudská práca má hodnotu do tej miery, kým prispieva k prosperite a rozkvetu spoločnosti, ale nie sama o sebe ako určitá abstrakcia.

Existujú prípady, v ktorých je táto skutočnosť tak zrejmá, že ju chápe takmer každý. Keď hovoríme o stavaní nových ropovodov (a je dobre, že sa do neho Trumpov kabinet nepustil), naši progresívne zmýšľajúci priatelia občas ohŕňajú nos a tvrdia, že nové pracovné miesta spojené s takou prácou sú z veľkej časti „dočasné“. (Frázu „dočasné pracovné miesta“ ľudia vyslovujú obvykle s opovrhnutím a ohrnutým nosom.) Vezmite do zreteľ nasledujúcu drobnú úvahu – ak zrovna nestaviate metro pod Second Avenue v New Yorku, všetky miesta v stavebníctve sú dočasné – budovy sa nakoniec postavia (autor naráža na to, že metro pod Second Avenue sa „stavia“ už od roku 1919, takže skeptici predpokladajú, že ide o projekt s nekonečnou perspektívou). Projekty sa nakoniec splnia a práce dokončia. Práca v stavebníctve má už vo svojej podstate zabudované to, že raz skončí. A to sa netýka len stavebníctva – kamarát pôsobiaci v technologickom priemysle sa zúčastnil nedávneho National Review Ideas Summit (Národného summitu pre hodnotenie nápadov) vo Washingtone a  podelil sa o pohľad človeka zo Silicon Valley: „Všetky pracovné miesta sú dočasné.“

 

Zvážte nasledujúci myšlienkový experiment. Dajme tomu, že sa fanúšikovi Star Treku podarí vynájsť stroj podobný replikátoru, ktorý v Star Treku používajú. Znamenalo by to, že všetky čisto materiálne túžby by sa dali do určitej miery naplniť okamžite: „Čaj, Earl Grey, horúci!“ A už by stál pred vami. Takýto vynález by o vyhliadku na zamestnanie pripravil miliardy ľudí, takmer kohokoľvek, kto nepracuje výlučne v službách alebo v duševnom zamestnaní. O prácu by ale prišlo aj mnoho ľudí pracujúcich v službách – na Enterprise nie sú žiadni čajoví majstri.

V skutočnosti by sme sa ale mali oveľa lepšie. Neexistovali by žiadne drahé lieky na predpis, nebol by nedostatok bourbonu Pappy Van Winkle ani bežného spotrebného tovaru. Na dvore by ste mohli mať Michelangelovu pietu – pravdepodobne doteraz najkrajšie dielo stvorené človekom – za predpokladu, že by ste ho tam nejako dokázali dopraviť. (Príležitosť pre nové pracovné miesta!) Keby ste chceli, mohli by ste mať napríklad dve, alebo aj tri tucty. Mohli by ste si cereálie zalievať dobrým Bordeaux z roku 1982, keby sa vám zachcelo. Hneď po vytriezvení by ste sa mohli prejsť v jednom z vašich Ferrari Dino z roku 1968.

Zvážte ďalší, obmedzenejší druh stroje – čarovnú predstavu Bryana Caplana o stroji, ktorý mení kukuricu na autá: „Len hľaďte! Dovnútra ide kukurica, von vychádzajú autá. „Snáď nič nepokazíme, keď prezradíme nečakaný zvrat na konci príbehu profesora Caplana: ten stroj totiž existuje a hovorí sa mu obchod. „Záleží snáď na tom, čo je vo vnútri továrne?“ Pýta sa profesor Caplan. „Obchod funguje ako určitý druh technológie pre všetky účely, ako kreatívny spôsob znižovania nákladov na živobytie a zvyšovanie životnej úrovne.“

Obchod – a kapitalizmus – je v skutočnosti iný druh stroja: sociálne stroj.

Globálny kapitalizmus v roku 2017 nefunguje zrovna ako replikátor zo Star Treku, ale približuje sa mu. Čo by ste robili s replikátorom? Väčšina z nás by pravdepodobne najprv zabezpečila, aby sme navždy pokryli svoje základné potreby – prístrešie, potravu, lieky a zdravotnícke pomôcky – a potom by sme si najskôr dlho užívali veci, ktoré boli predtým vyhradené len pre veľmi bohatých ľudí. Bolo by zaujímavé vidieť podobu spoločnosti potom, čo by nás táto inovácia omrzela, z päťkilogramového diamantu by sa stal len ďalší kameň a spotrebný tovar by prestal fungovať ako odznak spoločenského postavenia.

Bol by to ale oproti našej súčasnosti až taký rozdiel? Veci, ktoré sa donedávna považovali za „výstrelky milionárov“, sú tak bežné a široko dostupné, že už nám to tak ani nepríde. Čo dnes vlastne funguje ako symbol statusu? Mercedes, výborný fyzický stav, naplňujúce a kreatívne zamestnanie, alebo exkluzívne zážitky, ktoré sa nedajú za peniaze zaobstarať? Mercedes máte na lízing za menej ako sto dolárov týždenne.

Keby som bol republikánsky politik, alebo niekto, platený riadiť také stvorenia, možno by som podotkol, že najviac spoločenských rozporov dnes pramení v niekoľkých oblastiach, v ktorých nebolo dostatku dovolené vzniknúť. Máme jeden ekonomický model na výrobu potravín, mobilných telefónov a automobilov, a úplne iný model na poskytovanie zdravotnej starostlivosti a vzdelania a do určitej miery aj bývanie (v niektorých oblastiach USA výraznejšie ako v iných). Bežný Američan si dnes môže dovoliť bývanie, ktoré je oveľa lepšie (väčšie, lepšie postavené i vybavené), ako mal bežný Američan z generácie jeho prarodičov. Môže si dovoliť lepšie auto a jedlo ako milionár z generácie prarodičov. Má navyše prístup k lepšej zdravotnej starostlivosti a možnostiam vzdelávania, tieto dve veci sa ale nezlepšili v rovnakej miere ako všetky ostatné aspekty jeho života a možnosti ich financovania sa stali zdrojom neistoty a stresu.

Ľudia, ktorých zákon oprávňuje konať nie v náš prospech, ale v prospech svojich akcionárov, nám pomerne úspešne dávajú to, čo chceme. Oproti tomu ľudia, ktorí prisahajú, že budú konať v našom záujme, tak úspešní nie sú. Ide o paradox, ale iba ak sa nad celou vecou nezamýšľame hlbšie. Hlavnou náplňou práce politikov ale z veľkej časti je nezamyslieť sa nad vecami hlbšie.

Ak je kapitalizmus – ktorý sa vďaka ľudskej vynaliezavosti môže sám prirodzene vyvíjať – istým druhom sociálneho stroja, politici sú v podstate deti, ktorí rozoberajú zložité stroje, bez toho aby tušili, čo robia a ako ich zložia naspäť. (V najhorších prípadoch sa jedná o prostých sabotérov.) Keď zbroja proti kapitalizmu, automatizácii, obchodu a podobným témam, pripomínajú zo všetkého najviac hominidov na začiatku filmu 2001: Vesmírna odysea, ktorí hystericky vreštia na niečo, čo sa úplne vymyká ich chápaniu.

Sociálny stroj je niečo iné ako bežný mechanický stroj, ale aj do jeho súkolia sa dá sypať piesok.

 

Článok pôvodne vyšiel na NATIONAL REVIEW.