Stephen F. Cohen, bývalý profesor ruských štúdií a politiky (NYU a Princeton) a John Batchelor pokračujú v pravidelných diskusiách o novej americko-ruskej studenej vojne. (Predchádzajúce časti sú na TheNation.com .)
Cohen sa vracia k téme, o ktorú sa zaujimal opakovane od deväťdesiatych rokov minulého storočia, hlavným prúdom mediálnych praktík v pokrytí Ruska, ale aj s novým a veľmi orientačným príkladom, ktorý je tak historický, ako aj hlboko súčasný.
Vyskytli sa tri dôležité epizódy takýchto podvodných postupov. Prvý bol vtedy, keď americké noviny, najmä The New York Times (NYT), zavádzali čitateľov do omylu, že komunisti nemohli vyhrať ruskú občiansku vojnu v rokoch 1918-20. To bolo podrobne uvedené v štúdii Waltera Lippmanena a Charlesa Merza, publikovanej ako príloha The New Republic 4. augusta 1920. (Po mnoho rokov to bolo označené za základné čítanie na žurnalistických školách, ale zdá sa, že dnes to už neplatí.)
Druhá epizóda bola v deväťdesiatych rokoch minulého storočia. Vtedy prakticky všetky hlavné americké printové a vysielacie médiá písali rovnako o „reformách“ ruského prezidenta Borisa Jeľcina, ktoré boli podporované USA. Reformy boli popisované ako dobrotivý „prechod k demokracii a kapitalizmu“ a „ten druh Ruska, ktorý chceme,“ hoci viedli k okradnutiu a k zbedačeniu ruského ľudu (Pre túto epizódu pozri Cohenovu knihu Zlyhanie križiackej výpravy: Američania a tragédia postkomunistického Ruska.)
Tretia a súčasná epizóda vyrastala z druhej, ale rýchlo sa rozšírila prostredníctvom médií na začiatku tretieho tisícročia démonizáciou Vladimíra Putina, následníka Jeľcina. To je dodnes hlavným prúdom novej studenej vojny, o čom dostatočne svedčí pokrytie mainstreamu tvrdeniami o novej Studenej vojne, že „Rusko zaútočilo na americkú demokraciu“ v roku 2016 a veľa ďalších, čo súviselo s Ruskom. Tento naratív je možno najhorší, určite je však najnebezpečnejší.
Praktiky mediálneho zneužívania majú rôzne prvky – medzi nimi selektívne využívanie faktov, niektoré neoverené, veľmi pochybné príbehy alebo podávanie správ založené na týchto „faktoch„, ktoré sú zmiešané s redakčným komentárom, ktoré sa odovzdávali ako „analýza“ podporované starostlivo vybranými „odbornými zdrojmi“ anonymné a zosilnené starostlivo vybranými prispievateľmi na stránke. Všade je systematická prax vylúčenia vývoja (a názoru), ktoré nie je v súlade s čestným heslom Times , „Všetky správy, ktoré sa hodia tlačiť„. Čo sa týka Ruska, Times často politicky rozhoduje o tom, čo je vhodné a čo je nie. A teda najnovší, ale mimoriadne dôležitý príklad.
V roku 1990 sovietsky ruský vodca Michail Gorbačov odsúhlasil nielen znovuzjednotenie Nemecka, ktorého rozdelenie bolo epicentrom tejto studenej vojny, ale tiež na základe výzvy západných mocností, najmä USA, súhlasil aby nové Nemecko bolo členom NATO. (Gorbačov bol ešte viac oslabený svojim rozhodnutím, čo pravdepodobne prispelo k pokusu o prevrat proti nemu v auguste 1991.)
Gorbačov urobil rozhodnutie založené na ubezpečení jeho západných „partnerov“, že NATO by sa nikdy nerozšírilo „ani o jeden palec smerom na východ“ k Rusku. (Dnes sa takmer zdvojnásobil počet jeho členských krajín, najsilnejšia vojenská aliancia na svete kontroluje západné hranice Ruska.) Vtedy bolo známe, že prezident George HW Bush opakovane presviedčal Gorbačova prostredníctvom ministra zahraničných vecí Jamesa Bakera „ani jeden centimeter“ a ďalších rovnako dôrazných záruk. Odkedy Bushov nástupca prezident Bill Clinton začal stále prebiehajúci proces rozširovania NATO, jeho promotéri a apologisti opakovane trvali na tom, že neexistuje takýto sľub, že to bol „mýtus“ alebo „nedorozumenie„, a navyše rozsiahla expanzia NATO bola potrebné a bol to veľký úspech, skutočné mýty, o ktorých Cohen tiež hovorí.
Všetko sa zmenilo vlani 12. decembra, kedy Národný bezpečnostný archív pri univerzite Georga Washingtona nakoniec prišiel s „historickou spravodlivosťou„. Archív zverejnil nielen podrobné informácie o tom, čo sľúbili Gorbačovovi na začiatku deväťdesiatych rokov, ale aj príslušné dokumenty, pokračoval Cohen.
Pravda bola ešte závažnejšia: ukázalo sa, že podobné uistenie sovietsky prezident dostal od všetkých západných síl zapojených do rokovaní – to znamená Spojených štátov, Veľkej Británie, Francúzska a Nemecka. „Ak by sme si položili otázku, kedy Západ, a najmä Washington stratil Moskvu ako potenciálneho strategického partnera, tak práve týmito okolnosťami sa musí začať zodpovedať,“ poukázal autor vo vysielaní.
Čo vysvetľuje odmietnutie NYT a WP písať o tejto udalosti, alebo to dokonca nejako komentovať? Profesor sa domnieva, že určite nie kvôli nedostatku priestoru alebo záujmu o Rusko, avšak „preklamať“ sa touto informáciu nemohli, pretože mnoho menších publikácií, vrátane The National Interest, Bloomberg a The American Conservative, ju už vydali v decembri. Možno, hovorí Cohen, oba denníky veria, že si história rozšírenie NATO nezaslúži pozornosť – ale je to jej expanzia, ktorá „bola a zostáva hlavným ťahúňom novej studenej vojny medzi USA a Ruska„.
„Už prispela k dvom horúcim zástupným vojnám (v Gruzínsku v roku 2008 a na Ukrajine od roku 2014), vyprovokovala odvetné kroky Ruska, ktoré sa po určitú dobu nazývali“ vážnymi hrozbami“, prakticky zničila politicky silnú proamerické lobby v politike Moskvy a premárnila proamerické nálady rozšírené medzi ruskými občanmi; a konečne „usadila v mysli aspoň jednej generácie ruskej politickej elity vieru, že nesplnenie sľubov Gorbačovovi je typická americká politika“ zrady a podvodu„.
Rusi môžu samozrejme uviesť aj iné príklady podvodu zo strany Spojených štátov (napríklad jednostranné odmietnutie Georgea W. Busha dodržiavania Zmluvy ABM z roku 2002, alebo nenaplnený prísľub Baracka Obamu, že neuplatnia rezolúciu BR OSN k zvrhnutiu líbyjského vodcu Muammara Kaddáfího v roku 2011), avšak je to porušenie sľubu daného Gorbačovovi, ktoré bolo v očiach Moskvy „prvotným hriechom“ USA, a to predovšetkým preto, že v dôsledku toho bola polovica Ruska obkľúčená „západnou vojenskou organizáciou pod vedením USA„, ktorá pokračuje v ďalšom rozširovaním, zdôraznil Cohen.
S ohľadom na vyššie uvedené je zrejmé, že odmietnutie NYT a The Washigton Post (WP) zverejniť uvedené dokumenty je s najväčšou pravdepodobnosťou spojené s tým, že tieto dokumenty „podkopávajú hlavnú, najväčšiu celosvetovú mýtickú legendu, že zodpovednosť za novú studenú vojnu leží výhradne na Putinovom Rusku„. Z doho dôvodu podľa Cohena nie je možné prehodnotiť politický smer k Rusku žiadnym spôsobom, najmä ak to chce urobiť Donald Trump.
Cohen je presvedčený, že v tom spočíva hlavný (ale v uplynulých rokoch zďaleka nie jediný ) prípad porušovania a ignorovania vlastných novinárskych princípov zo strany médií v USA, novinárov The New York Times a The Washington Post, ktoré inak sami tak velebia. Rovnako je tu porušovaná zásada, ktorú tieto dva denníky tak milujú, že demokracia vyžaduje úplne informovaných občanov
Ak sa Američania nemôžu spoliehať na Times a Post , prinajmenšom pokiaľ ide o vzťahy medzi USA a Ruskom, kde môžu hľadať informácie a analýzy, ktoré potrebujú? Existuje mnoho cenných alternatívnych médií, ale len málo pracujúcich občanov má čas hľadať a vytvoriť si úsudok podľa nich. Cohen odporúča, aby sa obrátili na dve webové stránky, ktoré takmer denne zhromažďujú správy, analýzy a názory, ktoré sa nenachádzajú v NYT, WP a ani vo väčšine ostatných hlavných médiách. Jednou z nich je Johnsonov Russia List. Druhá je internetová stránka Amerického výboru pre dohodu Východu a Západu, (ACEWA), kde je Cohen členom predstavenstva. Na požiadanie obaja prídu do vášho počítača. Prvý žiada formálny dar, ale netrvá na tom. Druhá je zadarmo. Pre čitateľov, ktorí sa zaujímajú o medzinárodné záležitosti, novú americko-ruskú studenú vojnu a samotnú Ameriku, sú informácie a perspektívy, ktoré získajú z týchto stránok, podľa Cohena neoceniteľné.