Štát Massachusetts si zvykol vysielať výpravy, ktoré pravidelne drancovali prosperujúcu francúzsku kolóniu v Quebecu. Väčšina týchto expedícií bola úspešná – vrátili sa do Bostonu, predali svoju korisť a z výnosov vyplatili vojakov. Tentoraz však bola expedícia porazená a vojaci sa vrátili do Bostonu v zlej nálade, chceli však svoju odmenu. Nespokojní vojaci sú zrelí na vzburu a tak vláda v Massachusetts hľadala v obavách spôsob, ako vojakov zaplatiť. Snažila sa požičať si 3 až 4 tisíc libier od obchodníkov z Bostonu, ale očividne nebolo kreditné hodnotenie Massachusetts najlepší.
Nakoniec sa Massachusetts v decembri 1690 rozhodlo vytlačiť 7 tisíc libier v papierových bankovkách a použiť ich na zaplatenie vojakov. Vláda predpokladala, že verejnosť nebude akceptovať nezameniteľné papiere a tak pri vydávaní bankoviek dala dvojitý sľub: že ich vymení o pár rokov za zlato alebo striebro z daňových príjmov a že nebude vydávať žiadne nové papierové bankovky.
Charakteristicky, vláda rýchlo porušila oba sľuby: problém limitu tlačenia bankoviek zmizol za niekoľko mesiacov a všetky bankovky boli počas takmer štyridsiatich rokov aj naďalej nezameniteľné. Už vo februári 1691 vláda Massachusetts vyhlásila, že doterajšia tlač bankoviek bola veľmi „nedostatočná“ a tak pokračovala vo vydaní ďalších 40 tisíc libier novej meny na splatenie všetkých svojich nesplatených dlhov, a opäť falošne sľubuje, že toto bude absolútne posledné navýšenie.
Ale Massachusetts zistil, že zvýšenie ponuky peňazí spojené s poklesom dopytu po papieri kvôli rastúcej nedôvere v budúcej konvertibilite tejto meny, viedlo v porovnaní s kovom k rýchlemu poklesu hodnoty nových peňazí. Veru, v priebehu roka po vydaní, mala nová papierová libra oproti kovu o 40 percent nižšiu trhovú hodnotu.
Od roku 1692 sa vláda snažila bojovať proti klesajúcej trhovej hodnote papierovej libry použitím sily tým, že urobila papierové peniaze povinným zákonným platidlom pre všetky dlhy v rovnakom pomere s kovom, a tým, že udelí prémiu vo výške 5 percent na všetky platby dlhov vláde vykonaných v papierových bankovkách. Tento zákon o štátnom platidle mal nežiaduci účinok, ktorý opisuje Greshamov zákon: zmiznutie kovových peňazí z obehu v kolóniách. Navyše, expandujúce množstvo papierových bankoviek zvýšilo ceny a bránilo vývozu z kolónií.
Týmto spôsobom sa „nedostatok“ kovových peňazí stal dôsledkom štátnych papierových fiat peňazí a nie príčinou pre ich vznik. V roku 1690, pred tým než orgie s vydávaním papiera začali, bolo v Novom Anglicku k dispozícii 200 tisíc libier striebra; do roku 1711, aj vďaka tomu že Connecticut a Rhode Island nasledovali vo vydávaní papierových peňazí, bolo v Novom Anglicku vydaných 240 tisíc libier papierových bankoviek, ale striebro takmer zmizlo z obehu.
Je teda iróniou, že Massachusetts a jeho sesterské kolónie vydávaním papierových peňazí vytvorili a nie riešili akýkoľvek „nedostatok peňazí“. Nový papier vyhnal staré, dobré kovové peniaze. Následný rast cien a znehodnotenie papiera sotva pomohlo verejnosti od údajného nedostatku peňazí. Ale pretože bol tento papier vydaný na financovanie vládnych výdavkov a platenie verejných dlhov, prostredníctvom fiat papierov získavala vláda, nie verejnosť.
Potom, čo Massachusetts emitoval v roku 1711 ďalších 500 tisíc libier na zaplatenie ďalšej nevydarenej lúpežnej expedície proti Quebecu, nielenže bol týmto odstránený z obehu zvyšok striebra, ale aj napriek zákonu o štátnom platidle papierová libra devalvovala v porovnaní so striebrom o 30 percent. Massachusettská libra, oficiálne sedem šilingov za uncu striebra, na trhu klesla až na deväť šilingov za uncu striebra. Strata hodnoty ďalej postupovala v tejto aj v ďalších kolóniách aj napriek zúrivým vládnym pokusom zakázať to, hrozbám pokút, uväzneniu či úplnej konfiškácii majetku pre „najvyšší zločin“ neprijímanie papiera v stanovenom pomere.
Tvárou v tvár ďalšiemu „nedostatku peňazí“ kvôli tlačeniu papierových bankoviek, sa Massachusetts rozhodol znovu tlačiť; v roku 1716 vláda zostavila „pozemkovú banku“ a vydala ďalších 100 tisíc libier v bankovkách, ktoré mali byť vypožičané na nehnuteľnosti v rôznych okresoch provincie.
Ceny rástli tak dramaticky, že sa verejná mienka v Massachusetts začala obracať proti papieru. Ako zapisovatelia zdôrazňovali, výsledkom papierových peňazí bolo zdvojnásobenie cien za posledných dvadsať rokov, znehodnotenie papiera a prostredníctvom Greshamovho zákona únik dobrých španielskych strieborných mincí. Od tej doby sa Massachusetts, nútený Britským panovníkom, snažil prerušovane znižovať množstvo papiera v obehu a vrátiť sa ku kovovým peniazom, ale bol brzdený povinnosťou ctiť papierové bankovky svojich sesterských kolónií v pomere ku kovu.
V roku 1744 viedla ďalšia neúspešná výprava proti Francúzom v najbližších rokoch Massachusetts k vydaniu obrovskému množstvu papierových peňazí. Od roku 1744 do roku 1748 vláda rozšírila papierové peniaze v obehu z 300 tisíc libier na 2,5 milióna libier, a znehodnotenie papierovej meny bolo až také, že striebro stúplo na trhu na šesťdesiat šilingov za uncu, desaťkrát viac ako na začiatku éry papierových peňazí v roku 1690.
Každá kolónia (okrem Virgínie) od roku 1740 nasledovala vo vydávaní papierových fiat mien, v neskorých päťdesiatych rokoch 18. storočia v snahe financovať časť francúzskej a indickej vojny proti Francúzom podľahla aj Virgínia. Podobné dôsledky nasledovali v každej kolónii: dramatický nárast cien, nedostatok kovových peňazí a masívne znehodnotenie papiera aj napriek povinný predpis dodržiavať pomer ku kovu.
Preto spolu so znehodnotením meny z Massachusetts v pomere 11 ku 1 z jej pôvodného pomeru ku kovu, klesli v roku 1740 bankovky Connecticute na 9 ku 1 a Karolíny na 10 ku 1, a papier prudko inflačného Rhode Islandu na 23 ku 1 oproti kovu. Dokonca aj najmenej nafúknutá papierová mena v Pensylvánii utrpela znehodnotenia v porovnaní s kovom až o 80 percent.
Podrobná štúdia účinkov papierových peňazí v New Jersey poukazuje, ako táto papierová mena v priebehu koloniálneho obdobia vytvorila ekonomický cyklus. Keď boli nové papierové peniaze uvedené do ekonomiky, výsledkom bol inflačný rast, ktorý, keď sa ponuka papierových peňazí znížila, bol nasledovaný deflačnou depresiou.
Na konci vojny kráľa Juraja s Francúzskom v roku 1748 začal parlamentný tlak na kolónie, aby opustili množstvo papierových mien a vrátili sa ku kovovým peniazom. V roku 1751 Veľká Británia zakázala v Novom Anglicku ďalšie emitovanie zákonných platidiel a nariadila konvertibilitu existujúcich papierových bankoviek za kov. A nakoniec, parlament v roku 1764 rozšíril zákaz nových emisií papierových peňazí na zvyšok kolónií a požadoval postupný zánik papierových mien.
Kolónie Nového Anglicka, okrem Rhode Islande, poslúchli rozhodnutie parlamentu, rozhodli sa obnoviť konvertibilitu papierových bankoviek za kovové mince a postupne zrušiť papierové platidlá podľa aktuálneho trhového kurzu. Oponenti kovových peňazí a menovej kontrakcie robili v takejto situácii svoje tradičné predpovede: že výsledkom bude takmer úplná absencia peňazí v Novom Anglicku a následný zánik všetkého obchodu.
Namiesto toho však viedlo obnovenie kovových peňazí a zánik papierových po krátkej prechodnej dobe k viac prosperujúcemu obchodu a výrobe – tvrdé peniaze a nižšie ceny priťahujú príliv kovových peňazí. Nakoniec bol Massachusetts na kovových a Rhode Island na papierových peniazoch, výsledkom bolo, že Newport, ktorý bol prekvitajúcim dovozným centrom pre západné Massachusetts, stratil svoj obchod v prospech Bostonu a upadol do depresie.
Ako jeden študent koloniálneho Massachusetts uviedol, návrat kovových peňazí spôsobil pozoruhodne málo narušenie trhu, recesie či poklesu cien. V skutočnosti ceny pšenice klesli menej v Bostone ako vo Filadelfii, ktorá v 50. rokoch 18. storočia taký návrat ku kovovým peniazom nezažila. Výmenný kurz voči zahraničným menám bol po obnovení kovových peňazí veľmi stabilný, a „obnovený systém kovových peňazí fungoval po roku 1750 s pozoruhodnou stabilitou počas sedemročnej vojny a počas narušenia medzinárodných platieb v posledných rokoch pred revolúciou.“
Bez vládneho zákazu zostali kovové peniaze v obehu počas celého koloniálneho obdobia, a to aj počas prevádzky papierových peňazí. Napriek inflácii, ekonomickým cyklom, a nedostatku kovových peňazí, ktorý bol spôsobený vydávaním papierových, systém kovových peňazí fungoval dobre:
Bol tu strieborný štandard … pri absencii inštitúcií centrálnej vlády, ktoré zasahovali na trhu so striebrom, a počas absencie buď verejnej, alebo súkromnej centrálnej banky, ktorá by upravovala národný kredit alebo spravovala rezervy, alebo bez devízovej burzy, ktorá by stabilizovala výmenné kurzy. Trh … udržiaval výmenné kurzy pozoruhodne blízko k legislatívnemu kurzu …. Čo je v tejto súvislosti najviac pozoruhodné je nadväznosť systému kovových peňazí počas sedemnásteho a osemnásteho storočia.
Bankovky súkromných bánk
Na rozdiel od štátnej papierovej meny, súkromné bankovky a vklady zameniteľné za kov, začali v západnej Európe v 14. storočí v Benátkach. Firmy poskytujúce úvery spotrebiteľom a podnikom existovali aj v antike a v stredovekej Európe, ale tieto firmy boli „požičiavatelia peňazí“, ktorí požičiavali svoje vlastné úspory.
„Bankovníctvo“ v zmysle poskytovania úverov z úspor ostatných začali na začiatku 17. storočia v Anglicku tzv. „Pisári“. Pisári boli úradníci, ktorí písali zmluvy a dlhopisy, a boli preto schopní učiť sa o obchodných transakciách a zapojiť sa do požičiavania peňazí.
V Anglicku však až do občianskej vojny v polovici 17. storočia neexistovali žiadne depozitné banky. Obchodníci mali vo zvyku ukladať svoje prebytočné zlato kvôli bezpečnosti do kráľovskej mincovne. Tento zvyk sa ukázal byť nešťastným, pretože keď kráľ Charles I. potreboval krátko pred vypuknutím občianskej vojny v roku 1638 peniaze, zabavil obrovskú sumu 200 tisíc libier zlata a nazval to „pôžičkou“ od vlastníkov.
Hoci obchodníci nakoniec dostali svoje zlato späť, boli pochopiteľne otrasení touto skúsenosťou, a opustili kráľovskú mincovňu. Namiesto toho začali ukladať svoje zlato v pokladniach súkromných zlatníkov, ktorí rovnako ako mincovňa, boli zvyknutí na ukladanie cenných kovov. Doklady o úschove zlata od zlatníkov sa čoskoro stali náhradou zlata samotného. Do konca občianskej vojny v 60. rokoch 17. storočia ale zlatníci podľahli pokušeniu tlačiť pseudo potvrdenia o úschove, ktoré neboli kryté uloženým zlatom, a požičiavať ich; týmto spôsobom sa dostalo do Anglického bankovníctva frakčných rezerv.
V koloniálnej Amerike existovalo len veľmi málo súkromných bánk a vždy prežili len krátko. Najprominentnejšou bola Massachusetts Land Bank (ďalej len pozemková banka) z roku 1740, ktorá vydávala bankovky a požičiavala ich na nehnuteľnosti. Pozemková banka bola založená ako inflačná alternatíva k štátnej papierové mene, ktorú sa kráľovský guvernér snažil obmedziť. Pozemková banka vydala nekonvertibilné bankovky, a strach z jej nespoľahlivého vydávania dal podnet k vzniku konkurenčných súkromných strieborných bánk, ktorých bankovky boli zameniteľné za striebro.
Pozemková banka okamžite vydala viac ako 49 tisíc libier v nezameniteľných bankovkách, ktoré veľmi rýchlo stratili na hodnote. V priebehu šiestich mesiacov takmer celá verejnosť odmietala prijať bankovky tejto banky a stúpenci pozemkovej banky prijímali tieto bankovky márne. Posledný úder prišiel v roku 1741, kedy parlament na žiadosť viacerých obchodníkov z Massachusetts a kráľovského guvernéra pozemkovú banku a konkurujúce strieborné banky zakázal.
Jeden zo zaujímavých aspektov Massachusettskej pozemkovej banky a ďalších inflačných koloniálnych schém je, že boli obhajované a v ich prospech lobovali niektorí z najbohatších obchodníkov a pozemkových špekulantov jednotlivých kolónií. Dlžníci prostredníctvom inflácie vždy získavajú a veritelia strácajú; vedomí si tejto skutočnosti, starší historici predpokladali, že dlžníci boli veľmi chudobní agrárnici a veritelia boli bohatí obchodníci, a že teda chudobní ľudia boli hlavnými sponzormi inflačných systémov.
Ale samozrejme neexistujú žiadne pevné „triedy“ dlžníkov a veriteľov; v skutočnosti sú často najväčšími dlžníkmi bohatí obchodníci a špekulanti s pozemkami. Neskôr historici dokázali, že to boli práve členovia druhej skupiny, ktorí boli v kolóniách hlavnými sponzormi inflačných papierových peňazí.
Tento článok je úryvkom z Murray Rothbard: A History of Money and Banking in the United States (História peňazí a bankovníctva v Spojených štátoch).