Portál MSN zverejnil článok založený na základe rozhovoru s vedkyňou Ira Flatow v relácii Science Friday rádia Public Radio International. V ňom varuje pred prílišnou dôverou v digitálne technológie. Podľa informácií jednak médiá strácajú životnosť a dnešné dáta nebudú vedieť pracovať softvéry budúcnosti. Podľa článku budeme vedieť o 21.storočí menej, než o 20.storočí.
Mnohí si myslia, že ak niečo zverejníte na Internete, bude to tam navždy. Ale v skutočnosti je veľká časť našich digitálnych informácií v budúcnosti vystavená riziku zmiznutia.
Na rozdiel od predchádzajúcich desaťročí dnes neexistuje žiadny fyzický záznam pre väčšinu informácií ktoré uschovávame na digitálnych materiáloch. Ich vek je časovo obmedzený, aj kvalitné CD majú garantovanú životnosť len pár desaťročí. To znepokojuje archivárov, archeológov a predstavuje zložitú technologickú výzvu.
„Jedného dňa môžeme o začiatku 21. storočia vedieť menej, než o začiatku 20. storočia,“ hovorí Rick West, ktorý spravuje údaje v spoločnosti Google. „Začiatok 20. storočia sa stále do veľkej miery zakladá na veciach, ako sú papier a filmové formáty, ktoré sú do značnej miery prístupné. zatiaľ čo veľa z toho, čo robíme teraz – veci, ktoré vkladáme do cloudu, náš digitálny obsah – sa rodí digitálne. Nie je to niečo, čo sme preložili z analógového kontajnera do digitálneho kontajnera, ale v skutočnosti sa rodí a teraz čoraz viac aj zomiera ako digitálny obsah bez akéhokoľvek analógového náprotivku.“
Počítačoví a dátoví špecialisti hovoria o tejto ére stratených dát ako na „digitálny temný vek„. Ďalší odborníci nazývajú 21. storočie „informačnou čiernou dierou„, pretože digitálne informácie, ktoré práve teraz vytvárame, nemusia byť čitateľné strojovými a počítačovými programami budúcnosti. Treba sa obávať, že všetky tieto údaje, – digitálna história nášho storočia – sú v nebezpečenstve, že nebudú nikdy obnoviteľné.
Prekvapivo, mnohé z najväčších svetových firiem a podnikov, založených na spracovaní dát sa stále spoliehajú na staré pamäťové médium: magnetickú pásku. V roku 1952 spoločnosť IBM predstavila prvý systém ukladanie dát na magnetickú pásku, čím uviedla do modernej doby elektronickú výpočtovú techniku.. Ranná pásková jednotka mohla mať na dvoch páskach asi 2,3 megabajtov na kotúč.
„Vlani v lete IBM zvýšila množstvo, ktoré môže pásková kazeta uchovať na 330 terabajtov, čo je 330 000 gigabajtov na kazetu. Veľké spoločnosti, ako je spoločnosť Google a laboratória fyziky častíc, ako je Fermilab, majú knižnice pások s tisíckami a tisíckami kaziet,“ hovorí Lauren Young zo Science Friday.
Väčšina spoločností používa na ukladanie dát v prvom rade rôzne digitálne technológie, magnetická páska je potom záložná kópia. Údaje na týchto kópiách čelia tzv „bitovej hnilobe„. Digitálne informácie na páske ale aj na iných digitálnych formátoch sa môžu časom rozpadnúť alebo degradovať, ak nie sú uložené správne alebo sú vystavené iným nepriaznivým podmienkam.
Kari Krausová, docentka vysokej školy informačných štúdií na University of Maryland v College Parku vie viac o bitovej hnilobe a jej blízkeho príbuzného „programovej hnilobe„. Ide o to, že staré súbory, hry a ďalšie dáta sa stávajú nepoužiteľnými, pretože neexistuje žiadny formát na čítanie a reprodukciu informácií. Kari pomáha spustiť projekt, ktorý zachraňuje a obnovuje digitálne pamiatky, vrátane videohier a virtuálnych svetov,
„Rôzne pamäťové médiá majú rôzne životnosti,“ hovorí Kraus. „V našom projekte sme pracovali s mnohými magnetickými médiami, ako sú diskety, a tie majú napríklad životnosť 10 až 14 rokov. Optické médiá ako DVD a CD-ROM, verím, že ešte menej. S ďalšími druhmi pamäťovými médiami to bude tiež problém.“
Lauren Young tvrdí, že niektorí vedci vidia nádej v jednej z najnovších technológií: ukladanie do DNA. „V podstate výskumníci našli spôsob, ako uchovávať údaje na DNA. Je to miliarda rokov stará molekula, ktorá môže uchovávať podstatu života,“ vysvetľuje Young. „Je neuveriteľné, že to dokážu. Je to všetko synteticky vyrobené; to nie je genómová DNA.“
V takom prípade sa kapacita pamäte meria v petabytoch; teda milióny gigabajtov. V Science Magazine sa píše : „Jeden gram DNA by v zásade mohol uchovávať každý bit informácie zaznamenanej človekom v kontajneri o veľkosti a hmotnosti nákladu dvoch pickupov.“
Kari Kraus chápe naliehavosť problému, ale nesúhlasí s „digitálnym pohľadom“ na uchovanie minulosti
„Máme architektonické zrúcaniny; máme obrazy v útržkoch. Minulosť vždy prežíva vo fragmentoch,“ hovorí. „Myslím, že mám tendenciu vidieť uchovanie ako binárne – buď je zachované, alebo nie. Existujú stupne zachovania. Môžeme často chrániť časti väčšieho celku.„