Posledná tragédia v Stredozemnom mori opäť zdôrazňuje, že migrácia je bezpochyby jedným z najťažších tém našej doby. Málokto spochybňuje, že by bolo zlým nápadom zatvoriť hranice úplne. Na druhej strane málokto podporuje kompletné otvorenie hraníc, ktoré má samozrejmé negatíva.
Debata sa väčšinovo sústredí na typ a počet imigrantov, ktorým dovolíme prísť do bohatších spoločností. Príliš sa nedebatuje o tom, čo robiť s tými, ktorí budú chcieť opustiť svoju krajinu, keď sa aj tie najštedrejšie kvóty naplnia.
Od roku 2011 už zo Sýrie utiekli tri milióny ľudí a šesť a pol milióna je mimo svoj domov vnútri Sýrie. Európska únia ich neprijala viac ako 200 tisíc, zatiaľ čo čelia čoraz väčšiemu počtu utečencov zo Sýrie a ďalších miest, ktorí sa snažia prísť nelegálne. Aj keby západné krajiny drasticky zvýšili svoju ochotu privítať utečencov, nemohli by v žiadnom prípade uspokojiť dopyt. Takmer každý súhlasí, že utečenci majú právo opustiť krajiny zasiahnuté vojnou, ale politicky neexistuje vôľa každého prijať, či už s tým niekto súhlasí, alebo nie.
Riešenie ponúkané nižšie je skromným pokusom o začatie tejto diskusie a o poskytnutí udržateľnejších riešení ako tých, ktoré boli navrhované v minulosti.
Jedným spôsobom, ako sa s touto výzvou vyrovnať, bolo ignorovať ju a nechať ľudí, nech si s tým poradia sami. Výsledkom je, že tí najzraniteľnejší sú doručení priekupníkom s ľuďmi a potom v najlepšom prípade dôjdu na západ ako ilegálni imigranti, v najhoršom potom nájdu v Stredozemnom mori svoj hrob.
Lepším riešením je poskytnúť im prístrešie v utečeneckých táboroch. To je určite chvályhodný pokus o zmenšenie ich utrpenia. Odhaduje sa, že v týchto táboroch je teraz až 50 miliónov utečencov. Úrad vysokého komisára OSN pre utečencov im ponúka ochranu a zabezpečenie základných životných potrieb v utečeneckých táboroch vo viac ako 125 krajinách. Tieto tábory často nie sú dočasné a podmienky v nich bývajú niekedy otrasné. Často sa utečencom zakazuje ekonomická aktivita. Thajsko napr. V roku 2014 zakázalo barmským utečencom žijúcim na thajsko-barmskej hranici opúšťať tábor.
Dvadsaťdvaročná Christine, jedna zo 120 tisíc barmských utečencov v Thajsku, opisuje, aké nechcené psychologické a sociálne dôsledky na utečencov má život v takomto tábore s cestovnými a pracovnými reštrikciami, zatiaľ čo sú utečenci nútení byť takmer kompletne závislí na pomoci zvonka, čo sa týka jedla, prístrešia, ochrany a ďalších základných potrieb:
„Život v tábore je podobný životu vo väzení, pretože nemôžem ísť von alebo robiť vlastné rozhodnutia. Môžem sa pohybovať iba v tábore. Tábor je ohraničený ostnatým drôtom. Ak by sme šli von z tábora, zatkne nás thajská polícia. Dlhodobo to ovplyvňuje nielen moje fyzické, ale aj psychické zdravie. „(Christine, 22 rokov, utečenkyňa, ktorá hovorila s reportérom z“ Burma Link „v tábore pre utečencov“ Mae La „v máji 2014)
470 tisíc utečencov z Palestíny, ktorí sú v Libanone a z ktorých 50 percent žije v 12 utečeneckých táboroch riadených konkurenčnými palestínskymi ozbrojenými skupinami, čelí reštrikciám voči praktizovaniu tridsiatich rozdielnych profesií. Nech má človek akékoľvek riešenie izraelsko-palestínskeho konfliktu, tak ponechávať palestínskych utečencov tomuto osudu určite nemôže byť jedným z nich.
Preferovaným riešením by bolo vytvoriť „slobodné útočisko“: utečeneckú zónu, ale so stabilnou vládou práva, ochranou a možnosťami pre ekonomické investície, kde si budú utečenci môcť vybudovať život a nebudú odsúdení len márniť svoj drahocenný čas.
To bolo vyskúšané síce v ojedinelých prípadoch, avšak s mimoriadnym úspechom. Najznámejší príklad sa odohral v minulom storočí v Hong Kongu. Ten bol vlastne utečeneckou zónou. Britská vláda práva, ktorá nad ním držala moc, privítala milióny Číňanov utekajúcich pred vojnou, totalitnou vládou a nepokojmi v pevninskej Číne. Utečenecké tábory utečencom prinajlepšom ponúkajú bezpečie, ale Hong Kong týmto Číňanom ponúkol niečo, čo ani tie najlepšie utečenecké tábory ponúknuť nemôžu: príležitosť k rozvoju.
Utečenci, široko definovaní ako ľudia utekajúci ako pred vojnou, tak ekonomickou mizériu, toho nežiadajú veľa. Chcú lepší život. Nie nevyhnutne o mnoho lepší. Len mierne lepší, ak nič iné nie je dostupné. Utečenci nechcú len prístrešie. Chcú sa rozvíjať. Prečo musia čakať na to, až sa ich krajina obráti k lepšiemu alebo až sa bohatšie krajiny rozhodnú, že sú ochotné ich prijať?
Len malé percento Zeme je urbanizované, možno okolo troch percent. Naozaj by bolo tak nemožné identifikovať miesto, kde nikto nežije, a privítať každého, kto tam bude chcieť ísť? Naozaj by bolo nemožné identifikovať miesto, kde by to nikomu nevadilo? Ak môže mesto veľkosti Las Vegas úspešne vyrásť uprostred púšte, nemali by byť ani žiadne nároky na priemernú teplotu alebo prístup k moru, hoci klímu ako v Kalifornii by určite bolo preferované.
Je veľmi pravdepodobné, že takéto miesto by bolo súčasťou teritória nejakého štátu. Ale prečo by tento štát nedovolil, aby na jeho území bolo „slobodné útočisko“? Trebárs v nejakej odľahlej časti, aby jeho občania nemohli ani teoreticky byť nejako obťažovaní, obzvlášť ak by ten štát za to bol finančne kompenzovaný – napr. Charitatívnymi spolky, ktoré utečencom chcú ponúknuť lepšiu perspektívu, alebo firmami, ktoré v týchto slobodných záchranných miestach chcú investovať, čo by mohlo nalákať mnoho schopných jedincov?
Prečo by firmy nemali záujem na investovanie do týchto slobodných útočísk, tak ako už teraz investujú v najchudobnejších krajinách sveta? Veď tie často neponúkajú ani taký štandard spravodlivosti a bezpečia, aký by poskytlo slobodné útočisko, pretože tieto slobodné útočiská by bola administrované úradníkmi z krajín s určitou úrovňou vlády práva.
Prečo by také slobodné útočisko ponúkalo štandard spravodlivosti a bezpečia dostatočne vysoký na to, aby takýto projekt uspel, takže ľudia by skutočne dobrovoľne chceli prísť a firmy by skutočne chceli investovať, čím by uvoľnili zdroje potrebné na kompenzáciu hostiteľského štátu, aby ten skutočne umožnil takému slobodnému útočisku existovať na jeho území?
Odpoveď je jednoduchá. Aby tento projekt uspel, musí byť bezpečnejší ako to najnebezpečnejšie miesto na svete a jeho investičnú klímu musí poraziť to najhrozivejšie miesto na svete, kde sa dá robiť biznis, aby prilákalo ľudské bytosti, ktoré v takých miestach teraz naozaj musia prežívať. To by naozaj nemal byť taký problém. Bolo by skutočne tak ťažké viesť si lepšie ako Severná Kórea, Sýria alebo Kongo?
Tento projekt, ktorý by mohol byť ťahaný súkromným sektorom, štátmi, nadnárodnými organizáciami alebo spoluprácou rôznych subjektov, nevylučuje nič z toho, čo sa už teraz deje: otváranie hraníc obchodu, pokusy o rozvoj chudobných krajín, pokusy o upokojenie násilných konfliktov, poskytovanie pomoci tým najbiednejšim, udeľovanie väčšieho počtu povolenému k presunu do bohatých krajín alebo stavanie utečeneckých táborov, keď nie je iná možnosť. Tento projekt jednoducho ponúka riešenie pre imigrantov, ktorým sa nedostáva dostatočnej pomoci už dnes. A takých je veľká väčšina. Ak je to tak jednoduché, prečo to neurobiť?
Tak ešte raz: čože to vlastne navrhujeme?
Vybudujme „slobodná útočisko“: utečenecké zóny, ale s vládou práva, ochranou a príležitosťami pre ekonomické investície, kde si môžu vysídlenci vybudovať svoj život a kde nie sú odsúdení k márneniu svojho cenného času.
Ktoré krajiny by povolili takéto zóny na svojom území?
To je problém, ktorému teraz čelí EÚ, aspoň ak bude pokračovať s nápadom na založenie centier zaoberajúcich žiadosti o azyl mimo územia EÚ. Tieto zámorské centrá môžu byť umiestnené v kľúčových tranzitných krajinách ako Niger, Egypt, Turecko alebo Libanon. Francúzsko, Nemecko a Malta by údajne mali o takúto myšlienku záujem. Kým by tu hľadali útočisko, dostali by žiadatelia o azyl šancu uviesť, v akej krajine EÚ by sa chceli uchádzať o azyl. Jedného dňa môže existovať aj systém „rozdelenie zaťaženia“ (prerozdeľovanie utečencov). Ten je však nepravdepodobný, pretože národní politici v EÚ si správne myslia, že takéto citlivé veci by mali byť rozhodované na národnej úrovni.
Aby sa nechali presvedčiť, museli by Niger, Egypt, Turecko, Libanon a možno aj Maroko logicky obdržať kompenzáciu za poskytnutie priestoru pre takéto strediská. Pretože v národných a európskych rozpočtoch na zahraničnú pomoc je obrovské množstvo peňazí, nemalo by byť nemožné dosiahnuť kompromis.
Jediný prvok, ktorý by Európska komisia musela zmeniť vo svojom súčasnom pláne, je skombinovať svoje vítanie utečencov v zámorí s misiou na udržanie vlády práva. EÚ má s podobnými misiami skúsenosti. Časť jej misie EULEX v Kosove spočívala v zabezpečovaní spravodlivosti v najcitlivejších oblastiach regiónu. Musím povedať, že tam boli veľké problémy s implementáciou, ale aspoň Kosovo spoznalo nejakú stabilitu. Každopádne hlavným rozdielom medzi slobodnými útočiskami a Kosovom by bolo to, že do slobodného útočiska by každý prišiel dobrovoľne.
Už sa niečo také skúšalo?
Ako sme vyjasňovali na začiatku: Áno, skúšalo. Hong Kong fakticky slúžil ako také slobodné útočisko pre čínskych utečencov. Pravdepodobne tiež prispel k tomu, že sa Čína nechala presvedčiť, aby sa vydala cestou medzinárodného obchodu.
Prečo by tam chceli firmy investovať?
Férová otázka. Firmy ako IKEA alebo Coca-Cola by si to určite museli starostlivo rozmyslieť, ale bezpečná investičná zóna, nad ktorou vládnu úradníci z krajín s relatívne vysokou úrovňou vlády práva, by určite dokázala súťažiť s krajinami, kde sú revolúcie a sociálne nepokoje stále za dverami.
Koľko by to stálo?
Belgická polícia a súdny systém stojí okolo troch miliárd eur ročne a slúži 11 miliónom ľuďom. S desiatimi miliardami eur ročne, čo nie je ani 10% zo 130mld. rozpočtu EÚ, by bolo možné prijať 20 miliónov utečencov. Sedem miliárd eur z týchto dvadsiatich by sa vyhradilo na základnú infraštruktúru. Tiež by bol záujem o kofinancovanie zo strany investorov. Aj keby sa na začiatku podarilo prijať iba jeden milión z päťdesiatich miliónov utečencov, bol by to významný krok vpred.
Každý, kto sa zaoberá rozpočtom EÚ, vie, že v ňom je priestor pre obrovské zlepšenie na výdavkovej strane. Viac ako 270 miliárd eur sa medzi rokmi 2014 a 2020 opäť pošle majiteľom poľnohospodárskych pozemkov vrátane anglickej kráľovnej. Keď vieme, ako poľnohospodárska politika EÚ škodí rozvíjajúcim sa krajinám po niekoľko desaťročí, nebola by táto rozpočtová kapitola zlým zdrojom financií.
Je to politicky dosiahnuteľné?
Bývalý premiér Veľkej Británie Tony Blair raz navrhol zámorské azylové centrá, Európska komisia o ne má záujem, niekoľko členských štátov je niečomu podobnému otvorené. Celá myšlienka sa vlastne dá zredukovať na to, že si priznáme dve skutočnosti: Raz skutočnosťou je, že veľa ľudí teraz uteká zo svojej zeme. Druhou skutočnosťou je, že veľká väčšina európskej populácie je ochotná prijať iba malú časť všetkých svetových utečencov. Takže prijať ich na bezpečnom mieste niekde inde nie je viac ako samozrejmé riešenie.
Čo keď sa to pokazí?
Amnesty International kritizovala návrh Európskej komisie externalizovať utečeneckú politiku a varovala, že by mohlo dochádzať k porušovaniu ľudských práv v mnohých krajinách mimo EÚ. To je férová pripomienka, ale to je riešené tým, že samotné krajiny EÚ by spravovali tieto zóny. Čo ak ich ale aj tak povedú zle a tietoo slobodné útočiská nebudú vôbec tak pekné? Aj v takom prípade, pretože utečenci by do nich chodili dobrovoľne, by ľudia prichádzali, iba ak by ich prijímacia zóna mala lepšie podmienky než utečenecké tábory alebo miesta, z ktorých utekajú. Predsa nemôže byť tak ťažké poraziť tieto štandardy?
Nepovedie to k odlivu mozgov?
V prípade, že sa tieto slobodné útočiská ukážu byť obrovským úspechom a začnú lákať nielen zúfalých utečencov, ale aj ľudí, ktorí sú na tom relatívne dobre, skutočne by sme potom museli viesť túto debatu. Nebudem zachádzať do detailov, ale existujú aj pozitíva, keď sa inteligentní ľudia presúvajú do bohatších krajín za prácou, pretože posielajú viac peňazí domov svojim rodinám, než keby zostali.
Nie je to „apartheid“?
Keď uznávate, že migrácia by mala byť obmedzená, už tým uznávate určitú formu „apartheidu“. Podporovať neobmedzenú migráciu je férovápozícia, ale má veľmi malú podporu. Prečo teda neskúsiť zlepšiť osud tých, ktorí nie sú v bohatších krajinách vítaní?
Článok pôvodne vyšiel na Fee.org