(Miloš Zeman, Technický magazín, august 1989)

S prestavbou dnes býva spájané všeličo, vrátane ideí a osôb, majúcich s ňou len veľmi málo spoločného. Aj hľadanie súvislostí medzi prognostikou a prestavbou by sa mohlo zdať len podozrivým pokusom o zvýšenie renomé doposiaľ nevyhraneného vedného odboru. Dialóg o prestavbe je však dialógom o budúcnosti a bolo by absurdné, aby pri ňom prognostika a prognostici chýbali.

Stručne povedané, s prebiehajúcou prestavbou dostáva u nás skutočne prognostika prvýkrát normálne podmienky pre svoju existenciu. Miznú nadšené chválospevy na svetlú budúcnosť, ktorá nám bude darovaná vďaka múdremu a neomylnému vedenia. Začína triezvy rozbor budúcich príležitostí a rizík, pri ktorom často s hrôzou zisťujeme, že najvýraznejšie riziká môžu vzniknúť ako dôsledok nekvalifikovaných (či už uskutočnených alebo projektovaných) rozhodnutí tohto vedenia. Budúcnosť stráca sladkastý nádych utópie, ktorej je obetovaná prítomnosť a stáva sa znovu provokujúcou víziou.

Svetová prognostika vyznáva niekoľko prostých zásad, ktoré sú v príkrom rozpore s doteraz spracovávanými oficiálnymi prognostickými dokumentami v našej krajine. Aspoň dve z týchto zásad, pluralitu možných budúcností a podmienenosť každej z nich konkrétnou rozhodovacou aktivitou, sa pokúsime v našom príspevku stručne okomentovať.

Pluralita možných budúcností

Neexistuje jediná, predurčená budúcnosť spoločenských systémov, ale priestor možných budúcich svetov či možných budúcností. Mimochodom, Svetová prognostická spoločnosť má v origináli názov World Futures Studies Federation (Svetová federácia pre štúdium budúcností), obdobne s názvami v množnom čísle vychádzajú časopisy Futures, Futuribles, Futuribili atď. Ako sa z tohto hľadiska pluralita možných budúcností vyvíjala v našich doterajších podmienkach?

Stalinská vízia socializmu túto pluralitu jednoducho neuznávala. Pohľad na budúcnosť tu prešiel niekoľkými fázami. Prvou fázou, podobne ako v iných štruktúrach, môžeme charakterizovať ako monopolizáciu budúcnosti. Je len jedna platná vízia a akékoľvek jej alternatívy sú vopred nepriateľské. Druhou fázou je centralizácia budúcnosti. Miznú lokálne vízie čiastkových spoločenstiev (firiem, miest, regiónov, atď.) A na ich miesto nastupuje do detailov rozpísaný dokument centrálnej plánovacej autority. Konečne treťou fázou je faktická likvidácia budúcnosti jej stotožnením s prítomnosťou; budúcnosť voči prítomnosti nevystupuje ako často radikálna zmena, ale len ako „ešte hlbšie prehĺbenie“ existujúcich štruktúr.

Sme dnes svedkami kritiky úmyselného zabúdania a prepisovania našich dejín. Úmerne strate historickej pamäte sme však strácali aj schopnosť očakávania a nádeje, náš život sa stále tesnejšie zmršťoval do prítomnej dimenzie. S výnimkou plánu Goelro, spracovaného ešte za Leninovho života, nevznikol v socialistických krajinách jediný dlhodobý a komplexný, celospoločenský plán. Plánovacia prax sa sústredila na päťročné, prevažne ekonomické plány, ktoré sa však rozpadali už v prvých rokoch svojej existencie. Skutočným ťažiskom plánovania sa stal ročný plán, nehľadiac na to, že pred niekoľkými rokmi u nás centrálny výskumný ústav dostal príkaz podrobnejšie prepracovať metodiku mesačného plánovanie so zdôvodnením, že aj ročný plán je príliš dlhodobý.

Odcudzená budúcnosť nebola zdieľaná spoločnosťou, ktorá si neplánovala, ale ktorej sa plánovalo. Nemohla teda ani vystupovať ako reálny stimul. Nielen to: najmä v nastupujúcich generáciách bola oficiálna vízia prijímaná ako komická a to je to najhoršie, čo sa môže vízii stať. Úplne boli odstránené varovné prognózy, hoci sú užitočným signálom spätnej väzby. Už Norbert Wiener upozornil, že niektoré spoločenské systémy na tieto signály reagujú likvidáciou ich nositeľov. Namiesto mapy meniacich sa možností bola predpísaná jediná prípustná cesta inak neznámou krajinou. Na konci tejto cesty nebol vysnívaný raj, ale stagnácia.

Akákoľvek vízia potrebuje k životu trvalú konfrontáciu s alternatívnymi víziami, aby sa mohla vyvíjať, korigovať a prehlbovať. Pluralitu možných budúcností teda nepotrebujeme len pre zisťovanie ušlých ziskov, ale aj pre udržovanie príťažlivej sily tej vízie, ktorej veríme a ktorá nás preto motivuje. Strata kritickej viery v budúcnosť je jedným z najhlbších prejavov morálnej devastácie spoločnosti. Smrťou vízie je to, že sa namiesto vnútornej motivačnej sily stáva posmešne komentovanou oficiálnou utópiou. Akákoľvek vízia však začína umierať už v okamihu, keď vypáli svojim prvým cenzúrnym, nie argumentačným, výstrelom voči alternatívnym víziám. Ako kedysi poznamenal Marx, ku obušku siaha ten, komu došli idey.

podmienená budúcnosť

Ak sa môžeme rozhodnúť medzi viacerými možnými budúcnosťami, potom je to práve naša rozhodovacia aktivita, ktorá tieto budúcnosti podmieňuje. Čím je neschopnejší tej, kto sa rozhoduje, tým viac spolieha na objektívne vývojové zákonitosti a tým viac zamlčuje podiel svojho vlastného subjektívneho faktora. Možná budúcnosť však vzniká práve ako súhra objektívneho a subjektívneho pôsobenia, kde zákonitou je odozva na určitú politiku, nie však sama táto politika. Aj dnes napríklad záleží do značnej miery na riaditeľovi podniku, či prijme taký systém riadenia, také investičné, odbytové a ďalšie stratégie, že jeho budúci podnik sa bude podobať skôr JZD Slušovice alebo naopak AZNP Mladá Boleslav.

Nemôžeme pritom v prípade reálnych alebo fiktívnych úspechov dojato ďakovať múdremu vedeniu za jeho brilantný výkon a v prípade dlhodobých neúspechov považovať to isté vedenie za nevinné. Formulácia vlastnej politiky a tiež vlastnej zodpovednosti za túto politiku je integrálnou súčasťou každej spoločenskej prognózy. Je iste nebezpečná a riskantná, avšak predstierať, že budúcnosť vyjde zhruba narovnako, nech je vedenie spoločnosti kompetentné alebo nekvalifikované, znamená vykastrovať prognózu na utópiu. Ako obvykle sa potom predpoveď síce podarí, len dejiny uhnú inam.

Československo, kedysi jedna z vyspelých európskych krajín, sa v posledných desaťročiach čoraz rýchlejšie pretvára na krajinu zaostalú podľa európskych merítok. Do čela Európy sme sa prepracovali len v úmrtnosti obyvateľov a v znečistenia životného prostredia, každým rokom sa však v európskom aj svetovom meradle prepadáme v oblasti produktivity práce, životnej úrovne, kvalifikácie, objemu a štruktúry voľného času, sociálnej štruktúry a kultúry. Naše zaostávanie v niektorých smeroch vedecko-technického rozvoja je už tak výrazné, že si ich prestávame uvedomovať. Podobáme sa maratónskemu bežcovi, ktorému súperi už zmizli za horizontom, takže sa môže optimisticky domnievať, že je na čele pretekov. Nie je dobré gratulovať si, že sme o niečo popobehli, zvlášť keď si nie sme istí, či sme ešte na trati. Dôležitejšie je, o koľko a kam popobehli tí druhí.

Tieto skutočnosti sú dnes už uznávané dokonca aj v oficiálnych prognózach. Takmer každá z nich začína takzvanými analytickými východiskami, kde na desiatkach strán chmúrne opisuje zrýchľujúce sa tempo nášho zaostávanie. Popis však ešte nie je analýzou, analýza je hľadanie príčin. A tu je potrebné prekročiť dosiaľ tabuizované hranice, čo si vyžaduje nielen profesionálnu, ale aj občiansku odvahu. Miesto trápneho mlčania, zakladajúceho prognostickú prostitúciu, musíme konštatovať, že centrálnou príčinou nášho dlhodobého a zrýchľujúceho sa zaostávania je zlyhanie rozhodovacej a riadiacej sféry spoločnosti, teda nevýkonnosť spoločenskej decize (= rozhodovanie). Alternatívnym vysvetleniam, ktoré sa alibisticky odvolávajú na zhoršujúce sa vonkajšie podmienky, napríklad na náročnejšiu situáciu na svetových trhoch, zvýšenie cien ropy a pod., dnes už neveria ani ich autori. Iní sa zmeneným vonkajším podmienkam pružne prispôsobili a priania, aby nás zlá konkurencia nevytláčala zo svetového trhu, je len ilustráciou myšlienkovej úrovne tých, kto ich vyslovujú.

Nevýkonnosť riadenia spoločnosti nemôžeme stotožňovať iba s neschopnosťou jednotlivých rozhodovateľov, aj keď aj tu by sa našli krásne príklady. Nemožno zabudnúť na vysokého funkcionára jedného ministerstva, ktorý kedysi zabrzdil rozvoj nášho elektrotechnického priemyslu so zdôvodnením, že nepôjdeme predčasne do výroby polovodičov, ale počkáme si, až budú celovodiče. Intelektuálna degenerácia alebo degeneratívny výber osôb sú však v podstatnej miere dôsledkom degenerácie celého systému riadenia, jeho pravidiel hry.

Za hlavnú príčinu úpadku systému riadenia možno pritom považovať postupné odumretie kontrolných mechanizmov, stratu spätných väzieb. Bola tak takmer zlikvidovaná prirodzená autoregulácia spoločenského systému, opierajúca sa o zásadu, že kontrolujúci musí byť nezávislý na kontrolovanom. Zmizli alebo boli vážne narušené spätnoväzobné okruhy od spotrebiteľa k výrobcovi, od verejnosti k inštitúciám, od médií k moci, od nezávislých súdov k spoločenskej exekutíve. Bola zabudnutá klasická kybernetická poučka o zákonitej degenerácii systémov s vyradenými spätnými väzbami.

Podstata prestavby je oproti tomu práve vo znovuzavedení týchto spätných väzieb radikálnou ekonomickou reformou, politickou demokratizáciou, verejnou informovanosťou. S postupom prestavby mizne priestor pre iracionálne rozhodovanie a prognostika, ktorá doteraz iba varovala pred jeho dôsledkami, môže znovu ožiť. Veď ona je súčasťou spätnoväzobnej štruktúry práve tým, že vytvára informácie o množných budúcnostiach. Podľa charakteru rozhodnutia a stratégií, podmieňujúcich tieto budúcnosti, môže byť poslom dobrých aj zlých správ. Stínanie poslov zlých správ však neprispeje k tomu, aby tieto správy boli lepšie, vyvolá len to, že budú falošnejšie.

V posledných pätnástich rokoch u nás bolo rozohnaných niekoľko prognostických pracovísk za spracovanie varovných prognóz, hoci varovné prognózy sa na rozdiel od plánov plnia. Uveďme aspoň dva príklady, ktoré nedávno prešli našou tlačou. V roku 1974 prognóza v oblasti práce predpokladala, že bez zmien systému riadenia dôjde začiatkom osemdesiatych rokov k stagnácii produktivity práce a tým aj národného dôchodku. Tieto výsledky vznikli na základe počítačového modelu, tým spracovateľov bol pre neprístojný pesimizmus, narušujúci naše tvorivé úsilie, rozohnaný. V roku 1976 iný počítačový model simuloval dôsledky prijatých makroekonomických rozhodnutí pre vývoj životnej úrovne. Výsledkom simulácia bola prognóza asi desaťročnej stagnácie reálnych miezd; táto stagnácia potom tiež skutočne nastala. V čase svojho spracovania však bola táto prognóza vyhlásená za prísne tajnú a tým ich spracovateľov začal byť preverovaný, či má oprávnenie na prácu s tajnými dátami. Nemal a bol takisto rozohnaný.

Osud nášho prognostika stále ešte nie je ľahký. Buď môže lichotiť mocným tohto sveta a vidieť príčiny stále hrozivejších budúcich rizík v čomkoľvek inom ako v nich. Alebo môže byť hlasom volajúceho na púšti, ktorému navyše občas nasadzujú náhubok. Hroziace varovná budúcnosť však nie je zavinená prognostikmi, rovnako ako nie je vinou našich historikov, že sme ešte stále krajinou s nepredvídateľnou minulosťou. Je iste nepríjemné, ak reflektory automobilu, idúceho v noci neznámou krajinou, ožiaria prekážku na ceste. Situáciu však nevyriešime tým, že si na čelné sklo nalepíme optimistický plagát.

tri scenáre

Jedným z takýchto plagátov sú súčasné predstavy o „štrukturálnych manévroch“ našej ekonomiky, ktoré by mali spočívať v jej zameraní na elektronizáciu, robotizáciu, biotechnológie a ďalšie vyspelé smery technického rozvoja. Zoznam priorít je pritom v podstate opísaný od ekonomickej štruktúry vyspelých krajín, ktorá má však úplne iný makrospolečenský kontext a teda aj zázemie. Možno tvrdiť, že uplatnenie týchto smerov bez kvalitatívnej zmeny systému riadenia by nás poslalo do pekla ešte rýchlejším tempom. Špičkové technológie sú náročné na efektívne rozhodovacie mechanizmy, koordináciu medzi radom čiastkových aktivít, na celkovú vyspelosť spoločenskej klímy. Nevyrastajú z centrálnych úradov, hoci sú nimi podporované, ale zdola, nerealizujú sa dinosaurími monopolistami, ale tisíckami malých firiem. Prehĺbený rozpor medzi nevýkonnými riadením a novými, citlivými a ľahko zraniteľnými orientáciami by teda mohol mať ešte tragickejšie následky ako železná koncepcia. Aj neskúsený ale o to ambicióznejší vodič by napáchal podstatne viac škôd s formulou 1 než s mopedom.

Namiesto týchto opiátov, predstavujúcich únik od centrálneho problému hlavného poľa nutných zmien, sa pokúsime ponúknuť tri scenáre. Každý z nich stručne charakterizuje jednu možnú budúcnosť a priebeh jej prípadného vývoja. Nie je to iste zďaleka úplný repertoár, sú to však miesta na mape, o ktorých je dobré vedieť, niekedy aj preto, aby sme k nim nedošli.

katastrofický scenár

simuluje vývoj, podmienečný uchovaním súčasného spôsobu riadenia našej spoločnosti (v prognostickej terminológii sa tu všeobecne hovorí o pasívnej prognóze). Jeho podstatou nie je ďalšie predlžovanie a zvýrazňovanie doterajších degeneratívnych tendencií, ale pôsobenie týchto vzájomne prepojených tendencií na prechod spoločnosti od stagnácie ako predkrízového obdobia do otvorenej krízy.

Ako je známe, do tejto situácie sa už niektoré socialistické krajiny bohužiaľ dostali, takže zďaleka nejde o falošnú špekuláciu. Centrálnou otázkou je, pri akej strate tempa dochádza k havárii, k neúnosnému rastu spoločenského napätia, k rozsiahlym konfliktom, ktoré ďalej znižujú výkonnosť spoločnosti a tým spätne prehlbujú nespokojnosť. V spoločnosti sa presadzuje zosilňovacia spätná väzba pracujúca v režime „čím menej, tým menej„, resp. „čím horšie, tým horšie„.

Za tejto situácie môže nevýkonná, konzervatívna sféra spoločenského riadenia a rozhodovania fungovať ako permanentný politický Černobyľ, intoxikující ekonomické, ekologické, technické, sociálne, kultúrne, predovšetkým však morálne štruktúry spoločnosti. Z tohto hľadiska môže byť aj najvýznamnejším retardačným faktorom budúceho vývoja, bez toho, aby sama mala vlastnú perspektívu. Možnú katastrofu približuje aj to, že umenie odísť, ako súčasť politickej kultúry, je tým nižšia, čím nižšia je táto kultúra. Výsledkom by v každom prípade boli rozsiahle spoločenské straty, o to rozsiahlejšie, čím neskôr by k uvedeným výbušným procesom došlo, pri akom stupni úpadku by s odohrávali. Prestavba je možná, je možné aj uchovanie súčasnej spoločenskej decize, nie je však možné oboje súčasne.

exogénny scenár

simuluje vývoj, podmienený zmenou vonkajšieho prostredia. Bolo by ilúziou predpokladať, že sa táto zmena automaticky premietne do vnútorných zmien, jej najväčší význam spočíva v tom, že vonkajšie prostredie prestáva byť brzdou a stáva sa naopak spúšťačom možných vnútorných vývojových procesov. Zložito štruktúrovaný spoločenský systém nie je gulečníková guľa, mechanicky sa podriaďujúca tlaku vonkajšieho prostredia. Zmeny, ktoré nevyplývajú z jej vnútorných vývojových potrieb a sú násilne vnášané zvonku, môžu naopak spoločnosť traumatizovať, viesť k strate vlastnej identity. Degeneratívne procesy sa nimi len urýchľujú a ich kompenzácia ďalšími vonkajšími zásahmi, napríklad poskytovaním zahraničných úverov, iba odkladá nástup katastrofického scenára do doby, než sa za ne bude musieť platiť. Zmenou prostredia nemožno obísť zmenu riadenia. Z týchto dôvodov pokladáme exogénny scenár, akokoľvek lákavo z nás zdanlivo sníma zodpovednosť za svoj vlastný vývoj, za nestabilnú možnú budúcnosť, ktorá sa v závislosti od charakteru spoločenského riadenia pretvára z dočasnej rovnováhy do podoby katastrofického alebo evolučného scenára.

evolučný scenár

simuluje vývoj, podmienečný takou zmenou systému spoločenského riadenia, ktorá je založená na postupnom obnovovaní kontrolných mechanizmov spätnej väzby. Zdá sa, že významnú úlohu by tu mohol zohrať jav označovaný ako ostrovy pozitívnej deviácie. Ide o lokálne spoločenstvá, ktoré majú výrazne vyššie výkonnostné parametre, ako je celospoločenský priemer, ktorých členovia ešte nestratili vnútorný záujem o svoju prácu a prijímajú často dnes neúnosné riziko, či už ide o nové formy podnikateľských činností, kultúrnych aktivít, občianskych iniciatív, spotrebiteľských alebo ekologických hnutí a pod.

Postupný vznik horizontálnej informačnej siete medzi týmito ostrovmi by viedol k urýchleniu ich difúzie, ku vzniku širokého celospoločenského hnutia na podporu prestavby. Spočiatku aj drobné zmeny by mohli uvoľniť zosilňovaciu spätnú väzbu, pracujúcu tentoraz v režime „čím viac, tým viac„. resp. „čím lepšie, tým lepšie„. Za tejto situácie, vyžadujúcej aj širšie uplatnenie samosprávnych prvkov, vrátane vlastnej alternatívnej voľby riadiacich pracovníkov, by bolo funkčné otvorenie sa vonkajšiemu prostrediu a využitie jeho podnetov bez pasívneho a nedôstojného čakanie na vonkajšieho spasiteľa.

Sme si vedomí, že rozpracovanie týchto alternatív popiera niektoré deklarované istoty. Nemôžeme priznať akejkoľvek skupine riadiacich pracovníkov, tým menej v socializme, právo na neomylnosť a nekontrolovateľnosť. Nemôžeme vidieť ani budúcnosť socialistickej vízie ako bezrozpornú a bezkonfliktnú, ak to má byť vízia živá a skutočne strhujúca.

Možno pochopiť, ak sa niektorí riadiaci pracovníci sami pokladajú za symbol tejto vízie, dôležitejšie však je, či ich za taký symbol pokladajú iní. Dnes už plne preukázané dlhodobé zaostávanie rozhodne neprispelo k prestíži socializmu a neprispieva k nemu ani trvalá neochota priznať za toto zaostávanie vlastnú zodpovednosť. Aj spôsob riadenia spoločnosti môže byť legitímnym predmetom záujmu prognostiky, ak uvažujeme o jeho budúcich alternatívach. Prognostik bude rozhodne užitočnejší plnokrvným socialstickým politikom, než šedivým a nudným funkcionárom bez schopnosti imaginácie. Nie je nič antisocialistického na kritike neschopnosti nekontrolovateľnej moci. A naopak, nie je nič socialistického na tom, túto neschopnosť tolerovať alebo dokonca podporovať.

Miloš Zeman

Príspevok Miloša Zemana bol publikovaný v Technickom magazíne v auguste roku 1989, ktorý vydalo Vydavateľstvo technickej literatúry, n p. Praha. Šéfredaktor: PhDr. Vladimír Petřík, zástupca šéfredaktora: Jozef Braun, redakcie: PhDr. Benjamin Fragner, Ing. Bořek Otava, Michal Rollo, PhDr. Vladimír Železný, grafická úprava: Milan Hladký, sekretariát: Daniela Sladká, stáli spolupracovníci: Josef Kroupa, PhDr. Luboš Horčic (elektronika), Ing. Jiří Rada, Ing. Lubor Vítek (matematické rekreácie).

Redakčná rada: Ing. I. Fučík, RNDr. J. Grygar, CSc., Ing. S. Haniš, Ing. I. Kišš, prof. Ing. V. Kubánek,, CSc. (Predseda), RNDr. B. Moldan, CSc., RNDr. J. Mráz, Ing. arch. J. Novák, CSc., Ing. T. Salava, CSc., PhDr. B. Sowa, CSc., Ing. S. Stibor, MUDr. V. Stich, Ing. P. Švec, CSc., J. Veis, PhDr. T. Vlček.

Miloš Zeman svoje názory rozviedol v rozhovore pre Československú televíziu