Ako milióny gramov „bieleho“ takmer zničili demokratický svet. Feťák Hitler, III. Ríša ako jeden veľký drogový rauš.

Keď sa dívame na historické dokumenty o hrôzach II. svetovej vojny, o hrôzach holokaustu, iste si položíme otázku ako mohli mnohí radoví občania uveriť ideológii nacizmu až do takej miery, že sa na niečom takomto osobne podieľali.

To im tak propaganda dokázala vymyť mozgy? Odpoveď je možno jednoduchšia ako by sme čakali – boli to proste v mnohých prípadoch feťáci a závisláci.

Situácia v Nemecku po prvej svetovej vojne bola veľmi ťažká. Zároveň šlo o dobu, kedy sa v chémii robil jeden veľký objav za druhým. A tak bolo len otázkou času, kedy sa tabletky  na zlepšenie výkonu a nálady stanú bežnou súčasťou nemeckého dňa.

Užívali ich nielen elity III. Ríše ale zázračné tabletky sa  podávali ma zvýšenie výkonu jednotkám Wehrmachtu, SS i nemeckýcm civilistom. Šlo o milióny piluliek vyrábaných spoločnosťou Temmler. V roku 1940 bolo „biele“ dostať v každej lekárni a bolo propagované v reklamách.

A tak chemicky čistý metamfetamín sprevádzal vojakov Wehrmachtu počas celej druhej svetovej vojny. Mysleli si, že je jeho užívanie sa nelíši od pitia kávy, že je to niečo ako koncentrovaná káva.

Dnes metamfetamín osobne poznajú už len poniektorí a to pod názvom pervitín, péčko, piko, biele, štiko, piknik alebo perie (zdroj).

Najnovšie pojem  biele  „spopularizoval“ predseda politickej strany Progresívne Slovensko Michal Truban hláškou o 5 gramoch bieleho, ktoré musí ešte predať.

Používanie pervitínu nemeckými vojskami sa podieľalo na ich úspechoch na poľskom či francúzskom fronte. Lenže už aj nacisti začali tušiť tieň tejto zázračnej látky. V roku 1941 už nebola dostupná pre radových civilistov.

V roku 1941 do vnútrozemia Sovietskeho zväzu už v mnohých prípadoch  pochodovali fetácke trosky neschopné efektívneho boja, poniektorí už neboli schopní do boja nastúpiť vôbec.  Množstvo veteránov  francúzskeho ťaženia sa už bojov u Moskvy nedožilo a tak v rokou 1942 a neskorších bol vo Wehrmachte absolútny nedostatok skúsených vojakov.

V ohľade fetu bol Adolf Hitler vodcom bez všetkých pochybností. To čo všetko užíval a či bol vôbec v dňoch II. svetovej vojny nejaký deň čistý vedel len jeho osobný doktor Theodor Morell.  

Ten svojim „liečením“ spravil z vodcu feťácku trosku a to napriek tomu, že bol vodcovi bezvýhradne oddaný. Je pravdepodobne, že triašky Adolfa Hitlera viditeľné ku koncu vojny nespôsoboval Parkinson ale bol to obyčajný „absťák“.

O nič moc lepšie na tom neboli ani ďalší  príslušníci nacistickej elity, za všetkých tu spomeniem Hermanna Göringa, ktorý sa stal feťákom vďaka liečeniu zranenia silnými dávkami morfia.

Feťáctvo nacistických elít sa prejavovalo na nekoncepčných rozkazoch a zásahoch do velenia bojových operácií čo malo pre nemeckú brannú moc veľmi negatívny vplyv na konečný výsledok bojov.

A tak sa drogy nakoniec paradoxne stali jedným z dôležitých faktorov konečného víťazstva spojeneckých síl.

Všetko to utrpenie spôsobené Nemeckou ríšou nech je nám výstrahou pre dnešné dni – už nikdy žiaden takýto „rauš“, minimálne nie vo vedení štátu.