Takto sa to robí
„Dobrý deň, uverejníme, že vašeho zamestnanca pravidelne citujú dezinformačné weby, chcete sa k tomu vyjadriť?“ – Ako prípad aktuálnej lustrácie docenta Chmelára na novej vysokej škole ukazuje, takéto „zaklopanie“ u zamestnávateľa sa zdá redaktorovi Denníka N Vladimírovi Šnídlovi úplne korektné a samozrejmé. Pán Šnídl si vôbec nepripúšťa, že ide o novodobé kádrovanie. Naopak nechápe, prečo sa nad tým Eduard Chmelár rozčuľuje a zverejňuje to na Facebooku, ani „ako môže ľuďom hrabnúť z Facebooku„, keď sa tam nad tým rozhorčujú.
Vyplýva to z veľmi poučnej a stav žurnalistiky frustrujúco obnažujúcej výmeny názorov pod spomínaným príspevkom pána Chmelára, kde sa pán Šnídl dostavil a vyjadril (čo je žiaľ asi jediné, čo mu slúži ku cti). Dalo by sa o tom napísať viac, napr. vyfabrikovanie nálepky „dezinformačný”, jednostranne negatívne vykreslenie osobnosti, kritizovanie Andreja Kisku, či zodpovednosť za externé citácie. Vyextrahujem však len podstatu – zaklopanie u zamestnávateľa.
[sociallocker][/sociallocker]
„Normalizátori vyhadzovali ľudí z práce a ich deťom znemožňovali študovať. My napíšeme krátky spravodajský text, kde zhrnieme nejaké fakty” a ľudia sa z toho idú zblázniť,“ vysvetľuje redaktor Denníka N hájac si svoj prístup. Vladimír Šnídl sa nechápavo tvári alebo naozaj nechápe (pri novinárovi v mienkotvornom denníku jedno desivejšie ako druhé), čo má uverejnenie pár odstavcov spoločné s vyhadzovaním ľudí. Nechápe, že nejde o pár odstavcov, čo napísal (hoci aj to je hrubá manipulácia), ale o to, čo sa spýtal.
Analógia s komunizmom nezabrala
Analógia s komunizmom od účastníčky diskusie Evy Zezulovej mu nepomohla:
„Viete za režimu, ak bol niekto nepohodlný…, tak sa zavolalo jeho najnovšiemu zamestnávateľovi, kde sa povedalo, že dotyčný počúva Slobodnú Európu, (označenú ako nepriateľskú stanicu, ktorá púšťala nepravdivé a vymyslené konšpiračné teórie o socializme…), že si doviezol a čítal nesprávne knihy a časopisy, v ktorých sa vraj píšu nepravdivé veci, ako sa žije na západe a že sa na verejnosti vyjadril, že súdruh Biľak hovorí nesprávne veci a dokonca si dovolil ho aj očierniť. Po takomto skádrovaní, išiel vysokoškolský pedagóg robiť kuriča…„.
Poznám akademické prostredie dostatočne dlhý čas. Skúsim teda pridať holú súčasnosť, keď už analógia z minulosti nezabrala. Nebudem ale vynášať na svoju Alma mater. Nie zo strachu, ale z princípu – bridí sa mi to. Avšak aj zo všeobecného popisu si môže čitateľ utvoriť názor, ako blízko sa normalizácia opäť priblížila. Lebo všimnite si, novodobí normalizátori opäť označujú veľkú skupinu ľudí za pomýlených a vymýšľajú čoraz reštriktívnejšie metódy, ako ich priviesť späť do súdneho a teda „normálneho” stavu. Inými slovami normalizovať.
Takže aktuálna súčasnosť
Dekan i rektor verejnej alebo štátnej vysokej školy, či univerzity sú periodicky volené funkcie. Pôda akademická neakademická, v dôsledku to znamená politiku – tlaky, vôľu, podporu, popularitu, záujmové skupiny a všetko to, na čo sme zvyknutí v politike. Hoci po akademicky, ale predsa. Vždy vám vo funkciách niekto hádže polená pod nohy, či ide rovno po krku, alebo na presadenie svojich sľubov potrebujete niečiu podporu. Politika.
Už tak má dekan/rektor dosť vlastných problémov, musí robiť nepopulárne opatrenia, večne mu totiž financie okresáva a byrokraciu pridáva ministerstvo školstva. Čo on samozrejme musí nepopulárne premietať do života akademikov – svojich voličov. A do toho negatívna publicita v médiách? Ako voda na mlyn agilným a na chodbové reči vždy pripraveným protikandidátom či ohundrávačom? No má zapotreby nejaké prepieranie školy v mienkotvorných médiách? Len kvôli niekomu koho „pravidelne citujú dezinformačné weby“?
Ale to by ešte na neonormalizáciu nestačilo. Nezabúdajme tiež, že školy sú dnes plné poberateľov grantov. Aj tých mimovládkových (zvlášť na spoločenskovedných odboroch), čo produkuje zanietencov ako vystrihnutých z brožúr mimovládok. Ale hlavne tých eurofondových, pre ktorých zasa platí jednoduchý sylogizmus: Brusel dnes bojuje proti dezinformáciám. Brusel sponzoruje eurofondy. Vedci potrebujú granty z eurofondov… Už sa to črtá?
Väčšina akademikov sú vedci, akých si stereotypne predstavíte. Zaujíma ich veda a/alebo chcú učiť. Politika ich väčšinovo zaujíma okrajovo, spia si sladkým spánkom. Až na pár zahundraní sa aktívne neozývajú. Ale sú tiež nútení chcieť granty, zvlášť eurofondové. Bolo by čudné, keby v eurofondových komisiách sedeli euroskeptici. Tak sa to poistí. Ešte to nie je tak cítiť, ale prichádza to.
Zato tí vystrihnutí z brožúr sú progresívni, angažovaní, zosieťovaní. Progresívni, lebo sú korektne hodnotovo orientovaní. Angažovaní, lebo sú vždy k iniciatíve vo veciach verejných rozumej na politiku pripravení. A zosieťovaní, lebo o sebe vedia, informujú sa, synchronizovane konajú vo veci svojich hodnôt. Túto v skutočnosti malú, ale organizovanú skupinu počuť. O čo viac podľa slovníka humanisti, o to menej sa dopátrate, kto proti vám niečo povedal, ak náhodou stojíte v ceste alebo len vybočujete z radu. Vymýšľajú všakovaké iniciatívy za zodpovednú spoločenskú angažovanosť, budúcnosť školstva, najradšej však proti niečomu/niekomu. Alebo zmeny etických kódexov univerzít, kde sa samozrejmé veci nahradia rozvitými módnymi sloganmi, že rozmýšľate, či ešte robíte vo výskumno-vzdelávaciej alebo ľudsko-právnej organizácii. Ale vždy sa práve podľa ich nápadov majú riadiť všetci.
Ak ste pamätníci, viete o čom hovorím. Ani normalizátori vlastne ľudí nevyhadzovali. To sa len zatelefonovalo a položila sa otázka. Nadriadený už sám pochopil, či mu vzápätí pôjde o vlastnú budúcnosť, alebo slobodne zaprie svedomie a pre hodnoty, budúcnosť spoločnosti a svoj kľud urobí, čo má. Dnes sa vedecko-pedagogické miesta podľa vysokoškolského zákona prideľujú až na výnimky maximálne na 5 rokov. Najneskôr po takejto dobe musí ísť každý bežný pedagóg opäť na konkurz na „svoje” miesto. Komisiu vymenováva dekan. Zväčša v spolupráci s vedúcim katedry. Prihlásiť sa naň môže hocikto. Elegantné. Nikomu netreba nič vysvetľovať. V konkurenčnej súťaži vyhrá ten demokratickejší.
Deľba práce
Je to deľba práce. Najnezávislejšie mienkotvorné médiá definujú ciele spoločenského prerodu, predpripravené vzorové myšlienky, názory a postoje. Prichádzajú s nimi ešte nezávislejší analytici z módne znejúcich think-tankov. Svojbytní šikovní žurnalisti a iné strážne psy kontrolujú ich plnenie. A keď treba, publikujú tabule hanby. Vlastne vždy treba. Tých pár grantovaných progresívne hodnotovo orientovaných akademikov to už potom vo svojom košiari ponaháňa. Nie nadarmo sú angažovaní, zväčša sa šplhajú na funkcie.
Všetko sú to samozrejme slobodné individuality budúcnosti. Len to je čudné, akoby ich jedna mater mala – ak poznáte názor jedného, poznáte názor všetkých. Nepohádajú sa ani tam, kde by mali. Napr. keď feministiky, homofilovia, xenofilovia ochotne stíchnu pri protichodných prejavoch nezanedbateľnej časti migrantov. To by len bola škandalózna konšpirácia, keby ste spýtali, či takáto harmonická súhra náhodou nesúvisí s rovnakými zahraničnými sponzorskými peniazmi. Aké peniaze, osoby a úmysly sú v pozadí, je v tomto konkrétnom prípade smrteľné tabu, hoci všade inde to watch dogovia zisťujú ako prvé.
Ešte nie sme tak ďaleko, že väčšina sa už bojí. Ani všetci ľudia z etalónových mimovládok nejdú po obyčajných ľuďoch s iným názorom. Ale nebezpečne sme sa priblížili. Tí nepohodlní to už zažívajú. Eduard Chmelár ani poriadne nenastúpil na nové pôsobisko a zriaďovateľ, rektorka, škola, vedúci katedry a iní potrební ľudia dostali kádrové upozornenie. Pozor, docent Chmelár je na verejnej tabuli hanby. Má neortodoxné názory, ktoré ho vedú pochybnými spoločensky neželanými cestami. Nebolo by potrebné ho normalizovať, lebo čo ak svojim dialógom bude kaziť mládež?