Poslanec Národnej rady Martin Poliačik (Progresívne Slovensko) vo svojom komentári na Denníku N obhajuje zaujímavú nesúrodú zmes myšlienok. úprimen povedané, zmysel to nedáva…
[sociallocker][/sociallocker]
Poliačik sa snaží „zmieriť“ kapitalizmus voľnej súťaže a zároveň vyrovnávať „nejako“ rozdiely .
Tvrdí, že v politike sa už nejedná o pravicu a ľavicu, ale treba ísť „progresívnym stredom„.
Odkazuje na prejav Baracka Obamu v Johanesburgu, kde použil pojem inkluzívny kapitalizmus a myslí si, že francúzsky prezident Emmanuel Macron je inkluzívny kapitalista.
Na jednej strane podporuje kapitalizmus, ako systém, ktorý „tvorí zdroje“ a „podporuje inovácie“
Myslí si, že inkluzívny kapitalizmus popiera myšlienku umelého a neadresného socialistického prerozdeľovania prostriedkov.
Zároveň však Inkluzívny rozmer má „regulovať“ všetko, čo prináša nejaký rozdiel alebo problém
Na základe toho potom cieľom nie je ekonomický rast, to je zlé, lebo pritom niekto vždy prehráva, treba vraj poskytovať „možnosti sebarealizácie pre čo najviac členov spoločnosti„. Poliačik chce, aby ľudia „zachovali osobnú česť a hrdosť v rýchlo sa meniacej spoločnosti“ – napríklad celoživotným vzdelávaním.
Definuje liberálnu demokraciu ako jediný možný systém vlády a oproti nej kladie „putinovský autoritatívny spôsob riadenia štátu„. Sme vraj v ohrození, lebo niektorí ľudia sa neprikláňajú k jeho jedinej možnej vízii. Z toho vyvodzuje, že sa automaticky zrejme budú prikláňať k Putinovi. To vraj rozdeľuje neúnosne spoločnosť.
Prevenciou „nezvratného rozdelenia spoločnosti,“ má byť práve inkluzívny kapitalizmus.
Rozdiely sa podľa Poliačika nepotrú jednorazovým sociálnym balíčkom, ktorý neprimerane zaťaží jednu časť obyvateľstva na úkor tej druhej. Navrhuje, aby spoločenské skupiny spolupracovali. Nechce „populisticky rozdeľovať peniaze,“ ale presvedčiť ľudí aby „spoločnosť budovali spoločne„.
Inkluzívny kapitalizmus má tiež ukončiť rozbroje medzi európskym resp. globálnym videním sveta a lokálnym. Podľa Poliačika človek bude hrdý Lipták, aj presvedčený Európan.
Nakoniec sa dostáva k jadru.
Poliačik volá po tolerancii ako základu inklúzie. Podľa neho sme sebavedomý národ, preto by nám nemalo robiť problém prijať iných ľudí z inej kultúry. Vraj nás to nijako neohrozí.
„Nikto nám nezakazuje byť Slovákmi a ani nás nenúti byť nikým iným ako Slovákmi. Len to budú Slováci 21., nie 19. storočia. Teda Slováci a Slovensky s vedomím, že na Slovensku nežijeme sami a že Slovensko nie je ostrovom, ale integrálnou súčasťou Európy,“ tvrdí poslanec.
Inkluzívny kapitalizmus vraj spoločnosť nerozdeľuje, ale ani nespája proti spoločnému nepriateľovi. Všetci vraj máme jeden rovnaký cieľ a k nemu máme ísť spoločne.
Toto je teda predstava progresu: „Vzýva vlastenectvo, ale zároveň volá po tolerancii. Podporuje súťaž, ale zároveň dáva možnosť vyniknúť a uplatniť sa všetkým členom spoločnosti.“
Komentár
Martin Poliačik priniesol víziu kde nie sú žiadne prostriedky a nástroje. V skutočnosti by naplnenie takejto politiky znamenalo socializáciu spoločnosti. O „rovnakých cieľoch“ spoločnosti by rozhodoval Ústredný výbor Progresívnej strany Slovenska a spoločnosť by sa inkluzívne musela venovať plneniu spoločného cieľa.
Deklarácia týchto myšlienok až nápadne pripomína časy minulé, Radostné zajtrajšky, dôraz na osobnosť človeka (dnes už nie socialistického, ale progresívne inkluzívneho) sú termíny a formulácie ako vystrihnuté zo Záverov XIII. zjazdu Komunistickej strany Československa. On je ešte mladý, nepamätá si to, ľudia, ktorí socializmus zažili, pri podobných myšlienkach okamžite spozornejú.
Ako chce Progresívne Slovensko naplniť rôzne vízie? Komu chce zobrať peniaze, akú slobodu obmedzí? Pretože tak život funguje. Dobrovoľne sa nikto nevzdá svojho majetku, nehnuteľnosti, benefitov a výdobytkov. Bude musieť na to ísť silou. To už s dobrovoľnosťou nemá nič spoločné.
Čo je však najhoršie – aj keď neustále prízvukuje, že sa treba venovať rozvíjaniu Slovenska, zároveň chce, aby slovenská spoločnosť nemala právo ovplyvňovať, kto sem príde. O tom je bezpodmienečná tolerancia a dôraz ma inklúziu. Európanstvo a pocit svetoobčana by mal byť potom dostrtočnou náhradou, že územie Slovenska sa v budúcnosti zmení na ďalšie geto a no go zónu, ako sme zvyknutí pri pohľade na západ.
Chyba týchto konceptov je v tom, že idealizuje, nekonkretizuje, nestará sa o podmienky, nedomýšľa. Globalizácia v tomto ponímaní neznamená miešanie rovnocenných ekvivalentných kultúr, ktoré sa „vzájomne tolerujú“ a „inkluzívne premiešavajú„. Je to okupácia Európy kultúrami, ktoré o toleranciu a inklúziu záujem nemajú.
V skutočnosti Poliačik a Progresívne Slovensko volajú po inej inklúzii – po prijatí kultúry tých, ktorí prídu. Možno si to nemyslia. Verím, že v ich predstavách funguje krásny multikultúrny vzájomne sa obohacujúci svet. Lenže pri rasizme a intolerancii islamu, neschopnosti ľudí zo stredoafrických kultúr väčšinovo akceptovať morálne a kultúrne normy Európy, záver pri masovom importe je jednoznačný. Nakoniec, horiace veľkomestá Záapdnej Európy sú toho dôkazom.
Riešením nie je viac inklúzie a strkanie si hlavu do piesku pred rizikami sveta. Naopak treba si priznať realitu a toleranciu vyžadovať obojsmerne od každého. Kto nebude schopní sa začleniť do súčasnej spoločnosti, nemá právo tu existovať. Za obohatenie nemožno považovať centrum miest plné odpadkov, strach žien prechádzať sa ulicami rodného mesta osamote, či horiace autá v dovtedy kľudných štvrtiach. O takúto inklúziu nikto nestojí. Ale práve toto je dôsledkom progresívnych úvah