Cez osobu Neila Gorsucha – „Trumpovho sudcu“ Najvyššieho súdu a zjavnú nervozitu ľavicových progresivistov prenikol aj do slovenského prostredia doktrinálny spor medzi prirodzeným právom a pozitívnym právom a výkladom Ústavy USA (tzv. otázke textualizmu).
Pre Slováka ide o akademický problém. Jednak vôbec samotný pojem prirodzené právo nie je veľkej časti verejnosti známy, a jednak aj právnikom sa táto téma zdá dosť abstraktná a vyrušuje ich z pohodlia jasných nôt zákona a rozhodnutí Štrasburgu.
[sociallocker][/sociallocker]
V USA ide o vec, ktorá bola priamo súčasťou volebného boja a jedným z rozhodujúcich momentov víťazstva Donalda Trumpa. Tým rozhodujúcim momentom bolo meno kandidáta na post sudcu Najvyššieho súdu USA Neila Groscuha. O čo v tomto súboji ide, a akú úlohu v ňom zohráva Neil Gorsuch sa pokúsim objasniť.
V podstate poznáme dve koncepcie práva. Prvou je pozitivistický prístup, ktorý hovorí o tom, že zákonodarca môže všetko. Hovorí totiž o tom, že právo je právom len ak je prijaté legálnou autoritou, napríklad vo forme zákona. V praxi to znamená fakt, že moc parlamentu je neobmedzená. Oproti tomu stojí koncepcia prirodzeného práva.
Už Aristoteles ho v Etike Nikomachovej pomenoval ako právo, ktoré existuje bez ohľadu na vôľu ľudí ako isté večné princípy. Tie môžu mať svoje zdôvodnenie v náboženstve, ako napríklad sociálna časť desatora „nepokradneš, nezabiješ…“ alebo menej metafyzicky v rozume. Jedno nevylučuje druhé, keďže apoštol Pavol v liste Rimanom poznamenal, že tento zákon je vpísaný do človeka bez ohľadu na to či verí, alebo nie. A logická symbióza medzi obidvoma prameňmi je ešte väčšia.
Racionálny prameň je napríklad známy z morálneho imperatívu Imanuela Kanta: „Konaj len podľa toho maxima, od ktorého môžeš zároveň chcieť, aby sa stalo všeobecným zákonom.„. Teda pri rozumovom hľadaní prirodzeného práva, či chceme alebo nie, sa musíme dostať minimálne k istej časti desatora. Poviem príklad; ak budeme zabíjať a bude to maximom, ktoré má byť istým vzorom pre všetkých, môžeme prežiť ako ľudstvo? A tak argumentom z opaku môžeme povedať, že príkaz nezabiješ je súčasťou večne platných princípov ľudstva. Pre pochopenie vzájomného stretu týchto právnych systémov je dobré uviesť príklad.
Vo fiktívnom kráľovstve sa rozhodol kráľ zabiť všetkých modrookých blondiakov. Jeho právnici argumentovali: „veď ale je v našom zákone definované práva každého na život“. Kráľ však odpovedal: „ale nie je výslovne definované, že každý je aj modrooký blondiak – naše kráľovstvo nemá zákon, ktorý by predpisoval, že modrooký blondiak je každý„. Teda ako pozitivista ad absurdum musím skonštatovať, že takýto zákon neexistuje. Nakoniec sa však kráľ zmiluje a prijme zákon, že aj modrooký blondiak je každý.
Ale základná otázka, ktorú si musíme položiť je: „Nadobudol modrooký blondiak právo na život momentom prijatia zákona?“ Pozitivista by povedal, že určite; ius naturalista by povedal, že predsa to, že je človek je zrejmé a toto právo mu patrilo od nepamäti. Nejde pri tom vôbec o bizarný príklad, spomeňme si na historickú skutočnosť Norimberských zákonov alebo ich ekvivalentov v rámci komunistického tábora, slávneho rozhodnutia vo veci otroka Dreda Scotta vs. USA z polovice predminulého storočia alebo rozhodnutia európskych justičných orgánov ohľadne potratov, Patton vs. UK a Vo. vs Francúzsko z osemdesiatich rokov. Všetky tieto príklady mali spoločný základ v slove, kto je osoba teda, kto je ten každý.
Ak ľudské práva parlament udeľuje (ako tvrdia niektorí pozitivisti), tak potom ich aj odoberá a napríklad osud židov počas nacizmu bol legálny. Prirodzené právo, ktoré ako argument často používa práve Gorsuch hovorí, že základné práva osoby vláda (a teda aj parlament) uznáva, lebo existuje stále z iného dôvodu, a tým je samotné bytie osoby ako človeka a naopak.
Doktrinálne ide o východisko, ktoré má ukotvenie v náuke Tomáša Akvinského a teórii osoby, ktorá vznikla v Španielsku. Pri objavení Ameriky vznikol na univerzitách vážny spor o tom, či indiáni sú osobami, a či majú rovnaké práva ako kresťania alebo im tieto práva vznikajú udelením. Len podčiarkujem, že tento spor bol najostrejší na španielskych univerzitách a mal logické zdôvodnenie. Podľa zásady rímskeho práva je nájdená vec bez vlastníka (osoby s právami) teda toho, kto ju nájde. Teda išlo hlavne o majetok indiánov.
Nakoniec, odvolávajúc sa na Tomáša Akvinského v roku 1532 Francesco Vittoria v spise o Indoch uviedol, že každá osoba je človekom a ako taký je slobodný od narodenia. Išlo o vôbec prvú doktrinálnu definíciu takéhoto postavenia osoby na základe rovnosti. Táto definícia sa stala vzorom pre známu vetu z Deklarácie nezávislosti USA: „všetci ľudia sú stvorení ako rovní…„, neskoršie bola táto konštatácia včlenená napríklad do encykliky Jána XXIII Pacem in Terris a mnoho iných právnych a filozofických dokumentov.
Progresivisti motivovaní okrem iného aj marxistickou filozofiou a vierou v to, že zákon môže meniť človeka, teda pokusmi sociálneho inžinierstva vrátane nejakého bizarného klonu eugeniky, tvrdia niečo iné. Tvrdia, že zákonodarca udeľuje práva, a to aj také, ktoré sú sociálnym experimentom – napríklad známy prípad istých ľudských práv ľudoopom v Španielsku, keďže ústavodarca môže všetko. Tak napríklad sú tézy, že nie každý nevinný človek má rovnaké právo na život. Ak nemá morálnu autonómiu, teda nevie hodnotiť dobro a zlo alebo je plne závislý na iných, jeho subjektivita, teda možnosť byť chránený právom – byť nositeľom práv by mala byť nižšia.
V podstate ako hovorí jeden z autorov tejto progresivistickej teórie Peter Signer: „život napr. novorodenca má nižšiu hodnotu ako dospelý človek, preto by malo byť v kompetencii rodičov ho ukončiť“ (alebo prerušiť, aby som bol politicky korektný). Ide o pokus legalizácie infanticídy, teda zabíjaniu batoliat. Iným rozmerom tejto teórie je obchod s novorodencami, kedy sa čerstvo narodené dieťa stáva predmetom kúpnopredajnej zmluvy ako ktorákoľvek iná vec v podobe surogačnej zmluvy.
Samozrejme, toto je len legálny výpočet teórií a praxe, ale k tomu treba prirátať aj zatiaľ kriminálnu prax známu z Kosova, a tým je obchod s orgánmi detí. Iné teórie hovoria o tom, že osoba, ktorá má napríklad alzheimera alebo je autista, má nižšiu hodnotu života. Tieto teórie majú spoločný základ v náhľade na osobu, teda odpovedi, kto je „full“ osobou. Jej najbizarnejším príkladom je legislatíva, ktorá bola praxou počas vlády Clintona a Obamu, a to tzv, pôrod v 9. mesiaci, ktorý z vyššie uvedených dôvodov umožňoval vysať mozog dieťaťa aj keď už bolo telíčko mimo tela matky a vnútri bola len hlava.
Neil Gorsuch nepripúšťa takýto bizarný „norimberský a sociálno-darwinistický“ výklad zásad amerického práva. Na príklade viacerých rozhodnutí amerických súdov a textualisticky priamo podľa doktríny obsiahnutej v Deklarácii nezávislosti hovorí o tom, že neexistuje osoba s menšou hodnotou života, lebo všetci ľudia sú osobami, a preto sú si rovní. Na rozdiel od progresivistov nepotrebuje k tomu žiadnu inú vlastnosť – intelekt, pohlavie, rasu alebo sexuálnu orientáciu. Na naplnenie ústavnej ochrany stačí fakt osoby.
Túto hodnotu života ani americká vláda (vrátane zákonodarného zboru) neudeľuje, ale uznáva. Vo svojej knihe o samovražde a eutanázii hovorí o príklade z americkej súdnej praxe – sporu, kedy bol zabitý človek, aby mohli prežiť ďalší dvaja ľudia, lebo ako stroskotanci by zrejme zomreli vyhladovaním. Vybrali si fyzicky slabšieho. Americký súd potvrdil v tomto rozhodnutí Regina vs. Dudley and Stepehns zásadu, že rovnosť osôb deklarovaná v ústave vylučuje to, že by jeden život bol menej hodnotný ako ten druhý. Vo svojej knihe sa Gorsuch pýta, kto určí kritéria porovnania hodnoty života? Bude to intelekt? Fyzická sila? Schopnosť morálnej autonómie? A samozrejme, túto komparáciu odmieta.
Pre progresivistov v práve, ktorí by radi udeľovali ľudské práva a vytvárali „nové“ je táto argumentácia neprijateľná. Hodnota života pre nich je priamo úmerná intelektu a schopnosti samostatného bytia alebo sebarealizácie. Mená ako Posner alebo Signer hovoria o možnosti ukončenia života, ak takéto kvality človeka chýbajú. Ak však priznáme relativizáciu hodnoty života osoby, priznávame aj rozsiahle dispozičné práva k osobe. Človek sa stáva res comercii vecou.
Treba asi byť úprimný a povedať aj prízemnú časť tohto príbehu. Nejde len o doktrinálny spor, ide aj o iné. O veľký balík peňazí, ktoré investovala vláda USA za Obamu a Clintovcov do potratovej ekonomiky, a to nie len v USA, ale aj v krajinách tretieho sveta, kde sa touto metódou „riešila chudoba“. Ďalej je to obchod s deťmi v podobe surogačných zmlúv. Možno špekulatívne položím otázku: „Ak je možné kúpiť si dieťa, kde bude vývoj pokračovať?“ Okrem bezdetných párov ochotných si objednať a zaplatiť za dieťa je tu stále aj veľký počet ľudí s degeneratívnymi chorobami, onkologickými diagnózami, ktorým by mohlo pomôcť nedotknuté ľudské tkanivo.
Ak už dnes napríklad Kalifornia, Veľká Británia, Ukrajina a iné pripúšťajú možnosť obchodu s deťmi, a Signer hovorí o možnosti ukončiť život dieťaťa, prečo by hrôzostrašná špekulácia obchodu s detskými orgánmi nebola úplne vylúčená? Preto predstava Neila Gorsucha ako sudcu Najvyššieho Súdu USA ktorý argumentuje Akvinským a Aristotelom uznáva rovnosť ľudí ako osôb a hodnotu života, musela byť nočnou morou pre sociálnych inžinierov ľavicového progresivizmu a ich herodesovský biznis.