Bez ohľadu na nezmyselnosť regulácií pri dobrovoľnom pracovnom vzťahu dvoch subjektov, by som chcel poukázať v prvom rade na to, že nie zákony, ale produktivita firiem a jednotlivcov na trhu je to, čo tvorí bohatstvo a to čo v konečnom dôsledku určuje aj výšku platov zamestnancov. Títo ľudia teda vychádzajú z úplne pomýleného (socialistického) ekonomického konceptu, kde predpokladajú, že zákonmi dokážu zvýšiť priemerné mzdy v hospodárstve.

Ďalším argumentom zástancov tohto zákona je to, že v inej krajine (Rakúsku) to tak majú, je to vyspelá krajina, vyspelejšia ako my, tak prečo si nezobrať príklad? Tu je to znovu o typickom zamieňaní si kauzality s koreláciou. Ak je Rakúsko úspešná krajina, kde ľudia zarábajú oveľa viac ako na Slovensku, tak to nie je vďaka reguláciám na pracovnom trhu, ale napriek nim.

Skúsim teraz uviesť vecné dôvody, prečo si myslím, že tento návrh nie len že nič neprinesie, ale je naopak pre pracovný trh škodlivý:

1. Potenciálne zníženie platov

Ak si niekto od uvedenej zmeny sľubuje nárast platov, tak je na omyle. Skôr opak bude pravdou. Firmy ktoré doteraz nezverejňovali platy, boli najmä tie, ktoré sa tým nechceli veľmi prezentovať – možno aj z dôvodu nižšieho ohodnotenia, ktoré chcú (aj keď len na začiatok) ponúknuť. Ak bude toto povinné, bude to znamenať, že firma pristúpi skôr k uverejneniu spodnej hranice.

Akonáhle sa účastník na pohovor dostaví, firme už bude jasné, že s uvedeným platom je stotožnený a nebude sa ani len snažiť ponúknuť viac. Tento faktor teda reálne zhorší vyjednávaciu pozíciu uchádzača o prácu.

Druhým a celkom reálnym spôsobom, ako to môže mať skôr negatívny dopad na mzdy, je platová konkurencia na pracovnom trhu, keďže väčšina firiem pozerá aj na to, koľko platí za danú prácu človeku konkurenčná firma. Toto môže byť najmä pri pozíciách s nižšou kvalifikáciou rizikovým faktorom, a firma si pri hľadaní uchádzača stanoví rovnaké alebo len o niečo vyššie platové podmienky, ako má konkurencia – ako by ináč ponúkla. Alebo rovno zníži platy aktuálnym zamestnancom, ak bude vidieť, že konkurent v regióne ponúka oveľa nižšie platy.

2. Zvýšenie nákladov pre firmy

No a v tejto súvislosti, ak je táto povinnosť, ako navrhovatelia deklarujú zaväzujúca aj po prijatí uchádzača do zamestnania a nie len informatívna, sa dostáva zamestnávateľ do rizika, že pri pohovore nebude môcť prijať človeka s nižšou kvalifikáciou či skúsenosťami, ktorý by ale bol ochotný pracovať aj za nižší plat.

Bude teda musieť vyhlásiť nové výberové konanie, ktoré bude musieť znovu zverejniť, a všetkým prejsť znovu. Toto sú hlavne z časového hľadiska obrovské potenciálne náklady pre firmy navyše.

No a keďže peniaze nepadajú firmám zo stromu, niekde budú chýbať – a to sa nakoniec paradoxne prejaví aj na platoch zamestnancov.

3. Trestanie produktívnych firiem na trhu

Bez ohľadu na nezmyselnosť návrhu, stále hovoríme v globále o novej regulácii, ktorá je z logiky veci vymáhaná pod hrozbou pokuty.

No a pri pracovných ponukách hovoríme o produktívnych firmách, kde pracujú šikovní ľudia, ktorým sa evidentne darí, rozrastajú sa, rozhodli sa zamestnávať ľudí – a v súvislosti s tým dodržiavať x nezmyselných regulácií, platiť obrovské dane a odvody.

Nový zákon by teda hovoril v podstate o tom, že bez ohľadu na to, či by to bola chyba alebo neznalosť zákona, alebo zámer – chýbajúca mzda na ponuke by pokutovala produktívnu úspešnú firmu.

Ak sa stotožníme s takýmto legislatívnym precedensom, tak Slovensko definitívne vstúpi na cestu socialistického marazmu.

4. Globálna konkurencieschopnosť krajiny

Z pohľadu globálnej konkurencieschopnosti a postavenia Slovenska ako konkurujúcej ekonomiky je veľmi dôležité, aby sme dlhodobo ponúkali pre investorov výhodné podmienky na podnikanie.

Investor sa okrem iných faktorov zaujíma samozrejme aj o byrokratickú záťaž a regulácie, ktoré sa následneautomaticky premietajú do nákladovej položky firmy.

Takéto kroky sa môžu zdať partikulárne veľmi zanedbateľné, no globále tvoria obrovskú záťaž a hlavne určujú trend, ktorým sa krajina uberá, a ktorý je sledovaný a je signálom pre investora, či krajina ide cestou deregulácie, teda skvalitňovania podnikateľského prostredia, alebo naopak zvyšovaním množstva regulácií, a teda aj priamych či potenciálnych nákladov (vo forme pokút).

Slovensko ako malá podkapitalizovaná postsocialistická krajina potrebuje kapitál a investorov ako soľ. Aktuálne sme v rebríčku ekonomickej slobody na 57. mieste s klesajúcou tendenciou, dokonca pod krajinami ako Bulharsko, Kosovo, či Rwanda. Týmito krokmi si čím ďalej tým viac pílime konár pod sebou.

Keď už nové povinnosti, tak také, ktoré otvoria ľuďom vo vzťahu ku štátu oči. Ako pekne navrhol kolega Tibor:

Navrhujem, aby sa uzákonilo, že v zmluve musia byť uvedené celé mzdové náklady, ktoré reálne zamestnávateľ za prácu zamestnávateľa zaplatí. A tiež, aby zamestnávateľ celú túto sumu posielal zamestnancovi na účet. Zamestnanec potom bude povinný odvody, dane a iné poplatky, ktorými je zaťažený jeho príjem odvádzať príkazom zo svojho účtu na tie rôzne účty štátnych úradov.

Som presvedčený, že by sa malo prestať zavádzať v tom, kto je zodpovedný za ten rozdiel medzi tým, čo platí zamestnávateľ a čo reálne dostane zamestnanec na účet.

(Článok vyšiel na portáli MenejStatu.sk ako analytický komentár autora)