Úvaha Markéty Šichtařové má obecný charakter. Ak ktokoľvek obhajuje právo súkromníka niečo zakázať, nesmie to mať selektívny charakter. To sa mimochodom týka aj sociálnych sietí.
[sociallocker][/sociallocker]
Bolo – nebolo, prihodila sa taká zaujímavá vec. V Nemecku odmietla súkromná Waldorfská škola prijať dievčatko kvôli tomu, že jej otec je poslancom za stranu AFD v berlínskom parlamente.
Prípad následne preskúmala školská správa, ktorá na rozhodnutie školy nezistila nič zlé: Podľa školskej správy vraj súkromné školy majú právo zohľadniť pri výbere žiakov aj politické zmýšľanie ich rodičov…
Medzi nami: Pre dievčatko to zjavne dopadlo dobre. Chodiť do školy, kde vás nikto nechce, nie je žiadny med. Tým to dobré ale končí.
Nech si o AFD myslí kto chce, čo chce. Sme (zatiaľ) ešte stále demokratická krajina, teda jednak si každý môže voliť, koho sa mu zapáči, ak nejde o stranu stojacu mimo zákon a rovnako tak tí ostatní si zasa o takej voľbe môžu myslieť, čo sa im zapáči. Ja napríklad nemám rada komunistov, ale nestoja u nás mimo zákon, Európska komisia je nimi prelezená, dokonca v EK svojho času sedel estónsky komisár pre dopravu Siim Kallas – člen bývalého Najvyššieho sovietu ZSSR (!). Teda mi nezostáva než rešpektovať, že komunisti jednoducho boli, sú a budú v politike. Bodka. Ale nikdy by ma nenapadlo pľuvať na nejaké dieťa za to, že jeho otec je postsovietsky aparátnik.
Sú mi to vôbec čudné staronové vecičky. Ako keď deti kulakov nesmeli študovať. Ako keď židovské deti museli do koncentráku, pretože sa narodili rodičom označkovaných hviezdou. Takže zapíšte si novú poučku súčasných európskych hodnôt: Deti rodičov, ktorí dostatočne nehýkajú nadšením pre „liberálnu demokraciu“, sú dnes ostrakizované. (Mimochodom – nie je zaujímavé, že to je vždy Nemecko, ktoré ide od steny k stene?)
Keď som si v tomto duchu vzdychla na Facebooku, kde som jednak zverejnila odkaz na článok popisujúci tento nemecký prípad a jednak ho aj stručne oglosovala, stalo sa, čo sa dalo čakať. A čo sa tiež stane vždy, keď sa niekto napríklad rozčuľuje napríklad nad cenzúrou na sociálnych sieťach. Totiž strhla sa lavína komentárov s tvrdením, že ide o súkromnú školu, preto si môže robiť, čo chce. Áno, súhlasím. Môže si robiť, čo v medziach zákona chce. Ale má to niekoľko ALE.
Takže za prvé:
Nejde o to, čo súkromná škola zo zákona môže alebo nesmie. Iste, že súkromná škola smie sama rozhodnúť, koho chce prijať. Jedna vec je zákon. Druhá vec je mravnosť. Viete – politické procesy v ČSSR mnohokrát tiež boli v súlade so zákonom. Prenasledovanie Židov tiež bolo v súlade s Norimberskými zákonmi. Otázkou ale je, či tieto zákony nefungovali len ako barličkou, ako okecať a „ospravedlniť“ to hnusné, čo sa v ľuďoch prebudilo.
Nejde o to, čo súkromná škola môže alebo nesmie. Ide o to, že sa mi hnusí spoločnosť, ktorá vyvrhuje na okraj deti podľa ich pôvodov. To nie je otázka zákona alebo práva; to je otázka toho, že niekto – či už súkromný alebo štátny subjekt – je schopný niečo také vymyslieť. Že niekto sa neštíti za „previnenie“ rodičov, či už domnelé alebo skutočné, trestať dieťa. To v histórii vždy vymysleli len tie najodpornejšie režimy. Ako by deti mohli za to, komu sa narodili (nehovoriac o tom, že samo údajné „previnenie“ rodičov bolo demonštráciou zvrhlosti systému).
A za druhé:
Iste možno súhlasiť s tvrdením, že ak majiteľ súkromnej školy, krčmy, firmy, bytu a neviem, čoho všetkého ešte, vyslovene niekomu neubližuje, mal by mať právo poskytnúť službu, komu chce. Fajn, takéto tvrdenie podpisujem.
Tak ako mi v tom prípade vysvetlíte, že krčmár nemá právo zo súkromnej krčmy vyhodiť podľa svojej úvahy kohokoľvek len na základe rasy, náboženského či politického presvedčenia? A naopak má povinnosť vyhodiť fajčiara?
Ako mi vysvetlíte, že majiteľ domu nemá právo neubytovať v súkromnom bytu podľa svojej úvahy kohokoľvek len na základe rasy, náboženského či politického presvedčenia a súčasne to svoje rozhodnutie tiež podľa pravdy verejne zdôvodniť?
Ako mi vysvetlíte, bojovníci za súkromné práva, že súkromná klinika nemá právo prijať na ošetrenie podľa svojej úvahy kohokoľvek len na základe rasy, náboženského či politického presvedčenia?
A ako vám do toho pasuje fakt, že škola právo odmietnuť dieťa na základe politického presvedčenia rodičov má…? Hovoríte tomu rovnaký prístup?
A po tretie:
Nie je v mojom chápaní veľký rozdiel medzi politickým presvedčením na jednej strane a napriklad náboženským presvedčením na strane druhej. A ako mi teda vysvetlíte, že na základe politického presvedčenia rodičov je možné dieťa vytesniť, ale na základe náboženského presvedčenia nie a to ani zo súkromnej školy?
Skrátka, milí rádoby-zástancovia súkromného majetku a súkromných práv, ktorí tak vehementne hájite túto zvláštnu školu: Ťažko hľadať väčšieho bojovníka za súkromné práva, ako som ja; lenže tu sa to trochu pomiešalo. Toto totiž NIE JE otázka súkromných práv – to je v skutočnosti otázka etiky a dvojitého metra. A to takého dvojakého metra, aby bol „správne“ nastavený voči všetkým milovníkov našej novej skvelej „liberálnej demokracie„, ktorá je dnes v Európe tá jediná povolená a správna.
Akonáhle totiž niekto chce náhodou chrániť súkromné vlastníctvo a dostatočne neadoruje túto novú doktrínu, je súkromné právo okamžite s gustom pošliapané. Ak chce niekto tvrdiť, že krčmár má právo nechať vo svojej krčme klienta fajčiť, je opľutý. Ak chce niekto tvrdiť, že majiteľ bytu má možnosť odmietnuť z nájmu niekoho na základe príslušnosti k akejkoľvek minorite, je popoťahováný ombudsmankou. Takéto súkromné právo totiž nepasuje do poňatie onej „liberálnej demokracie„.
Alebo mi snáď niekto chce tvrdiť, že rovnako hladko by to onej nemeckej Waldorfskej škole prešlo, keby vylúčila dieťa za to, že jeho rodičia sú voliči zelených ekoteroristov …?
Zdroj: Markéta Šichtařová