Dejiny majú sklon pohybovať sa ako kyvadlo od steny k stene. Keď to občas v nejakom smere tak trocha preženú, zvyčajne proti tomu ľudkovia skôr či neskôr zrebelujú a otočí kormidlom zase na druhú stranu.
Lenže obyčajne pritom neodhadnú tú pravú mieru. Tí, ktorí sú práve na koni, si nenechajú svoje dosiahnuté úspechy len tak ľahko vziať a tlačia na pílu, čo to ide. Až to zase preženú do druhého extrému. A môžeme si dať repete od začiatku; zas je tým zamiesené na novú rebéliu.
[sociallocker][/sociallocker]
Od januára tohto roku platí na Islande nový zákon. Podľa neho nesmie muž dostať vyšší plat než žena v rovnakej pracovnej pozícii. Ak by tomu tak nebolo, žena má podľa zákona právo žiadať plat vyšší, nehovoriac o pokute pre zamestnávateľov. Islandský minister pre rovnosť a sociálne veci (áno, také pofidérne meno to ministerstvo má) k tomu dokonca uviedol, že „právo rovnosti je ľudské právo„.
Znie to, ako keby Island čelil veľkej diskriminácii žien, a teda zákon bol nutný na odstránenie ich diskriminácie. Ale blbosť, je tomu presne naopak. Island je naopak tradične veľmi rovnostársky, napríklad v islandskom parlamente je žien takmer polovica. Pokojne môžeme Island vystaviť ako vlajkovú loď v dnešnom ťažení za rodovú rovnosť.
Zdá sa vám to ako ojedinelá lastovička? Zdá sa vám, že sa o rodovej rovnosti viac hovorí, než sa realizuje? Tak vedzte, že nie. Na práve uplynulom ekonomickom fóre v Davose prvýkrát v histórii boli v predsedníctve výhradne ženy. A to v reakcii na fakt, že až doteraz naopak na fóre predsedali výhradne muži. Čo je za tých 48 rokov konania dosť „prechlapované„.
Takže asi takto: Boli časy, keď ženy boli diskriminované. Nemali volebné právo, nemohli sa stať lekárkou, nemohli byť političkou. Nie tak dnes. Dnes u nás žiadna diskriminácia žien neexistuje, všetka diskriminácia je len domnelá. Je diskrimináciou to, že tento rok žiadna žena nekandidovala na prezidenta? Nie. Je to predovšetkým výrazom toho, že ženské obyčajne majú lepšie veci na práci, než si naháňať ego niekde na Hrade alebo vykecávať sa v Davose.
Islandskému ministrovi pre rovnosť by pristalo uvedomiť si, že nič ako právo rovnosti medzi ľudské práva nepatrí. Medzi skutočné ľudské práva patrí právo na život. Alebo právo na integritu tela. Alebo právo na vlastníctvo majetku. Ale nie niečo tak hlúpeho, ako rovnosť, pokiaľ ide o majetok, príjmy a zaobchádzanie. Úplná rovnosť totiž môže existovať len v komunizme. A ten, ako vieme, existovať nemôže, pretože nefunguje. A nefunguje, svätá prostota, práve preto, že ľudia sú principiálne nastavení tak, že vynútená rovnosť ich ubíja. Pretože kde je rovnosť, tam nie je motivácia. Kde nie je motivácia, tak je úpadok. Ekonomický, mentálny, morálny.
Keď bude islandská deva svoju prácu flákať, pretože bude mať doma deti a myšlienkami bude mimo, keď bude kvôli tomu firme užitočná len z polovice než jej kolega – bude vedieť, že dostane rovnaký plat ako on, hoci by si zaslúžila polovičný. Tak prečo by to neflákala? A jej kolega bude vedieť, že aj keby sa pretrhol, nemôže dostať viac ako jeho kolegyňa. Tak prečo by sa trhal? Odflákne to tiež. A všetci vospolok sa tak budú poflakovať a hospodárstvo zájde na suchoty. [viď. dodatok – pozn. editora]
Keď až doteraz na ekonomickom fóre v Davose mohli predsedať len muži, bola to diskriminácia žien. Je totiž zrejmé, že štatistická pravdepodobnosť, aby sa za celú tú dobu nevyskytla ani jediná žena, ktorá sa vyrovná mužom, sa blíži nule. Ak ale tento rok boli v predsedníctve len ženy, opäť to znamená, že bolo predsedníctvo vybrané chybne. Pretože opäť sa nule blíži pravdepodobnosť toho, že by sa nenašiel lepší ekonóm – muž. Keď v predsedníctve vidím napríklad nórsku premiérku Ernu Solberg, len v údive dvíham obočie, čo má asi tak spoločného s ekonómiou. Čiže muži sú diskriminovaní.
Odpoveďou na diskrimináciu nie je diskriminácia naruby, odpoveďou nie sú ani kvóty.
KAŽDÁ, absolútne KAŽDÁ kvóta je principiálne zlo, pretože zasahuje do prirodzeného výberu a umelo preferuje ľudí – alebo tovaru – alebo služby – alebo si dosaďte čokoľvek – ktorí by sami nikdy neuspeli. Ja som nikdy v živote žiadnej profesijnej diskriminácii nečelila a kvóty ma len ponižujú, pretože mi podsúvajú, že bez nich by som sa nepresadila.
Kvóty znižujú efektivitu fungovania. Keby západné mocnosti v druhej svetovej vojne uvalili päťdesiatpercentné kvóty na počet žien v armáde, vojna by pre nich skončila katastrofou a totálnou porážkou. Od čias, kedy ženy nemali volebné právo, sa kyvadlo odchýlilo do druhého extrému. A nemôžem sa zbaviť dojmu, že sa to za čas obráti proti ženám.
Zdroj: Blog Markéty Šichtařovej
P.S. Dodatok k fungovaniu motivácie
Po internete koluje jeden príbeh. Je síce vymyslený, ale dostatočne názorný a ilustratívny
Učiteľ, ktorý nechal prepadnúť celú triedu
Študenti tvrdili, že socializmus funguje, pretože nikto nebude chudobný a ani bohatý. Dobre teda, profesor navrhol, že si spravia malý sociologický experiment.
„Všetky známky všetkých študentov budú vždy spriemerované. To znamená, že každý z triedy dostane vždy rovnakú známku.„
Všetci študenti nadšene súhlasili. Bolo to predsa tak jasné a tak lákavé. Presne podľa hesiel, ktoré hlásali a za ktoré tak urputne bojovali
Po prvom teste, niektorí prepadli, niektorí mali jednotky, avšak celková priemerná známka bola dvojka.
Študenti sa potešili, ako super ten socializmus funguje. Je však pravda, že usilovní študenti, čo sa tvrdo učili, boli trocha naštvaní.
Prišiel druhý test. Jednotkári sa už tak tvrdo neučili. Priemerní sa učili ešte menej a leniví žiaci už vôbec. Priemerná známka klesla o stupeň. Všetci dostali trojku.
Všeobecné nadšenie a radosť už postupne utíchavalo. Štastní boli už len tí, čo sa neučili vôbec. Jednotkári začínali zúriť.
Keď prišiel tretí test, priemerná známka bola už štvorka.
Študenti boli naštvaní, nadávali si, obviňovali sa. Nikto však nechcel študovať za niekoho druhého.
Prišli ďalšie testy a jeden za druhým končili katastrofou. Všetci dostávali päťky.
Na konci ročníka všetci študenti prepadli.
Profesor im povedal, že rovnako by prepadol aj socializmus. Pretože ak je odmena veľká, aj motivácia dosiahnuť túto odmenu je veľká – to je kapitalizmus. Ak si ale vláda privlastní všetky zdroje a všetok prospech, nikto nebude skúšať uspieť – a to je socializmus.