Musím povedať, že tak dobre, ako som sa bavila posledný týždeň, som sa nebavila už dlho. Snáď som sa mohla aj hnevať. Snáď som mohla byť pobúrená. Snáď som mohla byť otrávená.
[sociallocker][/sociallocker]
Celkom iste by na mojom mieste hocikto tieto pocity zažíval. Ale ja sa priznám: Nemôžem sa prinútiť vidieť to inak, než ako dokonalý fór fórov, majstrovský vtip, ktorý sa nedá vymyslieť, ktorý sa môže prihodiť len ako kúzlo nechceného.
Prvýkrát som sa chichotala, keď môj manžel Vladimír Pikora napísal pre webový Reflex článok, v ktorom uvádzal, že istá menšia časť ľudí začala šikanovať väčšinu. Ide o cyklistov, ale nie všetkých – len o tých, ktorí na bicykli jazdia nie preto, že ich baví športovať, ale preto, že veria, že tým zachránia planétu. A hoci ich je len malý počet proti motoristom, pasujú sa do úlohy intelektuálne nadradených ľudí, ktorí majú dojem, že majú morálne právo diktovať ostatným, čo najviac rôznymi zámernými dopravnými uzávierkami strpčovať život motoristom a sú pri tom veľmi agresívni.
Príčinou môjho pobavenie sa nestal Pikorov článok sám o sebe, ale jedna z (mnohých) reakcií na neho. Manželovi totiž vzápätí dorazila správa, v ktorej jedna z týchto spomínaných osôb sa Pikorovi vyhráža rozbitím huby. No nie je to vtipné ?! Osoba, ktorú naštvalo, že je označovaná za agresívnu, sa ohradzuje vyhrážkou? Možno si priať lepšie usvedčenie z agresie?
No a neuplynuli ani tri dni a situácia sa v bledo modrom opakovala, tentoraz však v mojom prípade. Na Facebooku som okomentovala správu, podľa ktorej Trump zvažuje zrušenie mnohých genderov. Nabudúce by podľa neho malo byť pohlavia len dvojaké a to na základe DNA. V reakcii na to som vyzvala, nech sa každý cíti, kým sa cítiť chce, ale súčasne som sa pozastavila nad tým, či náhodou nie je slovne devalvovaný výraz „právo“ – za skutočné práva by sme mali považovať prirodzené ľudské práva (ako právo na život a iné) a nešermovat s týmto pojmom vtedy, pokiaľ ide o výdobytky sociálneho štátu, ktoré sú skôr „spoločensky odsúhlasenou zvyklosťou„.
No aj v tomto druhom prípade sa príčinou môjho nesmierneho pobavenie stal fakt, že trafená hus zagágala. Môj veľmi slobodomyseľný príspevok vyzýval, aby sa každý cítil, ako chce. Možno si predstaviť väčšiu liberálnosť a slobodu?! Lenže niekoho sa to dotklo. Niekoho, kto mal pocit, že ak má sexuálna menšina rovnaké práva ako všetci ostatní, je tým sexuálne „diskriminovaná„. Teda v preklade niekto, kto mal pocit, že svet je v poriadku len vtedy, ak má sexuálna menšina VIAC práv než ktorékoľvek ostatné a to nie na základe schopností, vzdelania, svojho zamestnania, prínosu pre svet … a tak ďalej, ale len na základe toho, že sa niekto narodil s nejakou orientáciou. Ten niekto predmetný sa ohradil, Facebook jeho námietku považoval za vecne správnu, a môj príspevok zablokoval.
No nie je to vtipné? Osobu, ktorú naštvalo, že sa ja vymedzuje proti diskriminácii a vyzývam k tomu, aby každý mal právo cítiť sa, obliekať sa, správať sa, ako chce, sa proti mne vymedzuje mojou blokáciou, teda moju diskrimináciou, teda mi odopiera slobodu slova? Možno si predstaviť lepšie usvedčenie z diskriminačných praktík?
Niečo vám poviem. Politická korektnosť je snaha prinútiť ľudí, aby sa naučili klamať – teda aby hovorili niečo iné, než si myslí. Politická korektnosť ma už dneska vlastne ani neštve. Kdeže. Zlosť je zbytočne silná emócia, ktorú si tento konštrukt nezaslúži. Moja niekdajšia zlosť sa zmenila na niečo oveľa jednoduchšieho. Dnes už politickou korektnosťou len úplne obyčajne hlboko opovrhujem.
Zdroj: Markéta Šichtařová