Die Welt vyspovedal somálskeho piráta, ktorý si v Nemecku odsedel trest – a potom sa tu usadil.
[sociallocker][/sociallocker]
Desaťčlenná skupina somálskych pirátov prepadla na jar roku 2010 vo vzdialenosti 900 kilometrov od afrického pobrežia nemeckú nákladnú loď Taipan. Posádka lode sa zavrela do chránenej miestnosti a privolala na pomoc neďaleké holandské vojenské plavidlo. Holandská námorná pechota na obsadenú loď zaútočila a po krátkom boji sa Somálčania, vyzbrojení raketometmi a samopalmi, radšej vzdali.
Trochu chaotické video z akcie, nahovorené holandsky, nájdete tu:
Zajatí piráti boli prevezení do Hamburgu, kde ich nemecký súd v roku 2012 uznal vinnými. Traja najmladší dostali „Jugendstrafe„, ľahšie tresty do dvoch rokov väzenia, pretože v čase spáchania činu nemali ešte 21 rokov. (Ich vek však nebol zistený z nejakej profesijnej karty piráta; tento článok zmieňuje, že bol len odhadnutý. Večne sa opakujúca téma nemeckej justície.) Zvyšok si odniesol medzi šiestimi a siedmimi rokmi odňatia slobody. Mimochodom, bol to prvý hamburský proces proti pirátom po 600 rokoch.
Píše sa rok 2018. Čo sa s odsúdenými pirátmi medzitým stalo? Na to odpovedá dnešný článok v Die Welt „Prišiel ako pirát, zostal ako utečenec„. Stručne:
- všetci už majú svoje tresty za sebou,
- štyri sa vrátili do Somálska a nemecký štát im prispel na letenku,
- jeden sa presťahoval do Švédska,
- päť ich požiadalo v Nemecku o azyl a hoci im nebol udelený, dostali tzv. Duldung, periodicky obnovovaný prísľub, že ich nemecké úrady nedeportujú, ak nemu aj primerané sociálne dávky.
Celú záležitosť rozvírila v hamburskom senátu opozičná AFD. Problém je jednoduchý: somálsky zastupiteľský úrad nechce svojim nepodareným krajanom vystaviť nové pasy, teda ich Nemecko v súlade so svojím právom musí trpieť na svojom území a živiť ich. Somálsko akceptuje staré pasy iba tých občanov, ktorí požiadajú o návrat dobrovoľne. Dá sa teda čakať, že oných päť bude v Hamburgu ešte nejakú dobu doma.
Novinári z Die Welt jedného z nich našli a vyspovedali. Nie je prekvapením, že nechcel byť uvedený v novinách plným menom, v článku teda vystupuje pod prezývkou Abdi. „Abdi“ sa v Nemecku oženil podľa islamského práva a narodila sa mu tu dcéra. To mu dáva šancu, že nebude odsunutý vôbec, pretože právne povedané, má rodinný vzťah k osobám, ktoré sú na nemeckom území legálne. (Žena má povolenie na pobyt.)
„Vo väzení sa mi žilo, ako ešte nikdy,“ rozpráva Abdi novinárom z Welt . „Žiadne granáty, nikto na mňa nestrieľal. Chodili ma navštevovať ľudia z organizácie Kein Mensch ist illegal.“
Rozčuľuje ho však skutočnosť, že sa na neho AFD v senáte vypytovala. „Naučil som sa nemecky, založil rodinu, a stále ma redukujú len na to, že som pirát.“
Keďže o piráta s malým p predsa len zamestnávatelia veľmi nestoja, žije Abdi zo sociálnych dávok vo výške zhruba 1000 eur mesačne. Časť z týchto peňazí ide rovno na nájom a zdravotné poistenie, do ruky dostane 416 euro. Vlastný príjem podľa úradných papierov, ktoré dostali novinári z Welt k nahliadnutiu: 0.
Komentár Mariána Kechlibara
Nie, tento systém nie je dobrý, ak umožňuje takéto excesy. A je jedno, akými veľkými ideálmi sa pritom zašťituje a akými vznešenými vavrínmi (oceneniami a vyznamenaniami v iných prípadoch) sa pritom sám ovenčuje.
Pirátstvo za použitia zbraní bývalo hrdelným zločinom. Aj dnes by som za neho čakal – vzhľadom k tomu, aký závažný čin to je – plus mínus doživotie, ako je tomu vo Veľkej Británii alebo Spojených štátoch amerických.
Celý ten koncept, že priveziete posádku pirátskej lodi z jednej z najprimitívnejších krajín sveta do jednej z tých najbohatších, uložíte im potom tresty porovnateľné s niečím, čo by dostal bežný Hans za daňový únik strednej veľkosti a potom im na dobu neurčitú zaistíte zo štátnej kasy kvalitu života, o ktorej ich mierumilovnejší krajania v Afrike môžu len snívať, to je … šialenstvo.
[treba dodať, že podobné príbehy priamo núkajú cestu pre podnikavých Afričanov. Stačí trocha drzosti a bezohľadnosti, nechať sa za nejaký zločin zavrieť a nechať súdiť nemeckou justíciou a potom požiadať o azyl – pozn.ed.]
Zdroj: Stránka Mariána Kechlibara