V poslednej dobe sa ma ľudia pýtajú, čo znamená tá podivná ťahanica Seehofera a Merkelovej na tému „islam (ne) patrí k Nemecku„. Nedá sa na to odpovedať jednou vetou. Vyžaduje to určitý kontext nemeckej histórie a súčasnosti.
Nemecká spoločnosť si so sebou ťahá bremeno svojej minulosti, rovnako ako každá iná. V prípade Nemecka ide o skutočnosť, že jeho zjednotenie v druhej polovici 19. storočia nebol spontánny proces. Bolo vykonané zhora, z pruskej iniciatívy a výsledná ríša tým bola duchovne sformovaná.
[sociallocker][/sociallocker]
Pruský štát bol oficiálne zrušený rozhodnutím spojeneckej kontrolnej komisie z 25. februára 1947 a od tej doby už znovu nevznikol. Jeho bývalé územia patria čiastočne Poľsku, čiastočne Rusku a zvyšok v SRN je rozdelený do niekoľkých spolkových štátov. Malý kúsok je dokonca súčasťou ČR, ide o Hlučínsko, pripojené k Česku roku 1920.
Prušiactvo ako duševný stav však dekrétom cudzích mocností zlikvidovať nešlo. Niektoré jeho rysy pretrvávajú dodnes, najmä však komplex rôznych spoločenských príkazov a zákazov. „Slušný človek“ je akosi povinný zastávať určité konkrétne názory a hovoriť určité veci (a iné zasa nikdy nehovoriť).
Spojencom sa podarilo prevychovať bývalých Prusov aspoň v tom, že ich predchádzajúci militarizmus je minulosťou. Bundeswehr je dnes v zúfalom stave, nedôstojnom tak bohatej krajiny. Nevsadil by som na nemecké víťazstvo ani keby sa rozhodli viesť vojnu s Dánmi, nieto ešte napríklad s Poliakmi.
(Oni by sa nerozhodli, tam sa na ministerstve obrany riešia iné veci, napr. nákup uniforiem pre tehotné vojačky. Čo by bola roztomilá správa, dobre sa hodiaca k začiatku apríla, nebyť napríklad skutočnosti, že žiadna nemecká ponorka nie je aktuálne schopná nasadenia. Letectvo, tanky a pechota riešia podobné problémy spôsobené chronickým podfinancovaním. Aj zadĺžené Grécko je na tom vo vojenských veciach podstatne lepšie. Koniec odbočky.)
Militantnosti sa však stále darí dobre. Všimnite si tej zaťatej zanovitosti, s ktorou nemecká vláda presadzuje kvótový systém na rozdeľovanie migrantov, hoci každému vonkajšiemu pozorovateľovi je zrejmé, že je to slepá ulička: chabé pokusy o realizáciu tohto princípu viedli len k vážnemu rozhádaniu sa Európy, pričom výsledky „nič moc„.
Iná politická štruktúra by túto nepriechodnú tému dávno vzdala. Aby ste dokázali vytrvalo bojovať za beznádejnú vec, potrebujete práve toho pruského kolektívneho ducha, ktorý úplne nezomrel ani v Berlíne roku 1945. Takisto potrebujete tento duch k tomu, aby ste nemali žiadne výčitky svedomia, že k niečomu nútite menšie a chudobnejšie susedné štáty na východe.
Tým sa dostávame k ďalšej vlastnosti ex-pruského ducha. Politika je chápaná ako mravný zápas medzi Dobrom a Zlom, pričom na strane správnych Prusov je samozrejme Dobro. Toto sa do českého jazyka nedá ani preložiť, my sme veľkí pragmatici. Do tohto stavu nás sformovala skutočnosť, že sme v posledných storočiach slúžili rôznym mocnostiam ako lopta na okopávanie. Každá z mocností k tomu kopaniu mala nejaké vzletné zdôvodnenie.
Predstava, že by sme mali budovať Českú republiku ako žiariace morálne impérium, obdivované svetom za jeho čistotu a bezhriešnosť, vyvolá v bežnom českom voličovi otázku, z ktorej višne ten človek spadol. Nemci sú však takejto predstave podstatne otvorenejší, aj kvôli trvajúcemu komplexu zo zapríčinenia druhej svetovej vojny.
Pozn. edit. – v skutočnosti aj v Česku pretrváva predstava krajiny ako územia Dobra, čo je následok politiky havlizmu z minulosti. Strany, ktoré tento koncept presadzujú majú minimálnu voličskú podporu.
Tento post-pruský komplex asi najlepšie napĺňa nemecká strana Zelených. Ak dnes chcete v Nemecku hľadať skutočných fanatikov, môžete navštíviť buď lokálnu pobočku Moslimského bratstva, alebo Zelených. Keby jedného dňa Zelení nebodaj vyhrali voľby a mali možnosť usporiadať celé Nemecko podľa predstáv svojich ideológov, výsledkom by bol zošnurovaný, paranoidný štát s normami, kvótami a reguláciami na všetko. Napríklad v minulej predvolebnej kampani roku 2013 navrhovali úplne vážne zavedenie povinného vegetariánskeho dňa.
Aktivisti, ktorí tvoria myšlienkovú bázu strany, sú schopní vymyslieť jedno nové tabu týždenne. V bizarnom svete identitárnej politiky nie je nič príliš absurdné či banálne na to, aby to nemohlo byť problematické, prípadne zakázané, pričom medzi týmito dvoma fázami je odstup nanajvýš pol roka. Koridor povolených myšlienok a slov by sa v zelenom Nemecku zúžil na zanedbateľnú šírku. (Ich americkí kolegovia považujú za rasistickú urážku aj otázku „Odkiaľ si?„) Z tohto hľadiska je aj vláda veriacich bradáčov stabilnejšia, pretože zoznam haram vecí sa podstatne nezmenil už nejakých tisíc rokov.
A teraz vezmite do úvahy, že 42% nemeckých novinárov (aspoň tých, kto sa nehlásia k apolitičnosti) volí Zelených. Potom vám začne celá tá duchovná klíma v krajine dávať trocha zmysel.
Keď vrcholila prvá fáza migračnej krízy v roku 2015, prejavilo sa toto vyladenie v nemeckých médiách úplnou explóziou kolektívnej morálnej hystérie.
Predstava, že Nemci otvorením svojich hraníc, sŕdc, domov a peňaženiek arabskému svetu plnia hlbokú morálnu povinnosť, bola vo vtedajšej tlači všadeprítomná. S tým šla zároveň aj myšlienka, že ostatné krajiny Európy musia byť privedené k tomu istému osvieteniu. Ak je nemecký postup Samozrejmé Dobro, nemôže predsa Nemecko zanedbať svoju povinnosť pozdvihnúť Maďarov alebo Čechov z ich Sebeckého Zla do mravných výšin, kde vanie svieži vietor a žiari jasné slnko Neodvratnej Budúcnosti.
Nie všetky noviny boli vtedy rovnako šialené – napríklad Die Welt sa po väčšinu času dal čítať, aj keď niekedy so škrípaním zubov. Ale celkovo bolo leto a jeseň 2015 obdobím, kedy mal český čitateľ dojem, že do nemeckých redakcií zasadlo tisíc klonov pátera Halíka.
(Ilustračné video: vítanie prichádzajúcich utečencov na stanici.)
Politická sféra to adekvátne reflektovala.
Angela Merkelová má legendárny strach pred negatívnymi komentármi v médiách. Kniha Robina Alexandera Die Getriebenen (Hnanci) mapuje udalosti v úrade spolkovej kancelárky počas kritických dní a ukazuje, že kancelárka cúvla od už pripraveného zatvorenia hranice práve z toho dôvodu. Obávala sa „škaredých scén“ podobných tým, ktoré sa odohrávali na maďarsko-srbskej hranici po maďarskom zablokovaním cesty migračnému prúdu.
(Ďalšie ilustračné video pre pripomienku.)
Realita má prostriedky, ako sa presadí sama, bez ohľadu na zbožné priania ideológov.
Počas zhruba pol roka začalo byť zrejmé, že novo prichádzajúci utečenci nie sú žiadnymi morálnymi žetónmi, zoslanými z nebies na to, aby s ich pomocou Nemci navždy splatili svoju kolektívnu vojnovú vinu, tzv. Kriegsschuld (stojí za zmienku, že po nemecky sa vina a dlh povedia rovnako). Miliónová vlna mladých, nie príliš kvalifikovaných mužov zo zaostalých krajín, musela nutne priniesť veľké problémy. Ukázalo sa, že ich priniesla. Pseudonáboženský zápal v médiách pozvoľna utíchal úmerne tomu, ako sa na denné svetlo dostávalo čoraz viac zlých správ.
Symbolickým zlomom bola asi silvestrovská noc v Kolíne nad Rýnom na prelome roku 2015/2016, kedy došlo k masívnemu obťažovaniu prítomných žien zo strany prevažne severoafrickej mládeže. Po tejto epizóde už bolo nemožné sa kolektívne uisťovať, že nová situácia je pre Nemecko požehnaním (nie že by sa niektorí nesnažili). Flám morálneho gýča skončil a po fláme nasleduje so železnou pravidelnosťou opilecká opica. V tejto opici sa Nemecko nachádza dodnes.
S tým, ako mladší vysídlenci začali chodiť do škôl a učiť sa po nemecky, vyvreli na povrch aj rozpory, ktorých existencia bola predtým zakrytá jazykovou bariérou. Veľkou témou posledných dní sa napríklad stala skutočnosť, že moslimskí žiaci a študenti systematicky terorizujú svojich židovských spolužiakov a problém sa neobmedzuje len na školy (len za minulý týždeň vyšlo v Die Welt niekoľko článkov na túto tému: 1 , 2 , 3 , 4 , 5 , 6 , 7 , 8 ). Niektoré prípady si všimla aj zahraničná tlač, napríklad Wall Street Journal, ktorý priniesol reportáž o Solomonovi Michalskom, gymnazistovi z Berlína, ktorý bol zo strany svojich rovesníkov podrobený aj „hranej poprave“ s plastikovou zbraňou.
(Michalského rodičia pritom aktívne pomáhali utečencom pri migračnej kríze a jedného Sýrčana ubytovali u seba doma. Dnes však otec povedal novinárom z WSJ, že začína skúmať ceny nehnuteľností v Izraeli. Takto niekedy vyzerá odmena za naivné otvorenie náručia: vyhnanstvom zo starej vlasti, ktorá pre vás prestala byť bezpečným miestom.)
To je samozrejme v rozpore s predchádzajúcou čiernobielou predstavou o morálnych povinnostiach Nemecka. Holokaust zaťažuje nemecké kolektívne svedomie veľkou váhou a uvedomenie, že medzi novo príchodzími je veľa ľudí, ktorí by ho radi dokonali a obdivujú jeho páchateľa, spôsobuje v nemeckej politike a intelektuálnej vrstve ohromné duševné pnutie. A zároveň neľahké pomyslenie na to, koľko ďalších takých škandálov ešte Nemecko v budúcnosti čaká.
Patrí islam k Nemecku?
A tým sa konečne dostávame k otázke, či patrí islam k Nemecku alebo nie. To je len neutrálna formulácia iných, podstatne explozívnejších otázok, ktoré sa ale politici zavedených strán zdráhajú vysloviť:
- Do akej miery sa Berlín zmení na Bagdad alebo Bejrút, o ďalších nemeckých mestách nehovoriac?
- Koľko konfliktov a násilia (napríklad turecko-kurdský či arabsko-židovský) si Nemecko doviezlo kvôli svojej neuváženej politike otvorených dverí?
- Ako veľmi budú vznikajúce etnické štvrte jedného dňa pripomínať pásmo Gazy?
- Koľko to celé bude stáť na životoch, peniazoch a pocitu bezpečia?
- Na akom čísle sa zastaví každoročne rastúci počet salafistických radikálov?
- Budú sa títo ľudia snažiť ovplyvniť nemecké zákony na svoj obraz, alebo sa s tým ani nebudú obťažovať a založia vlastné enklávy riadené Božím právom?
Otvorene vzniesť tieto otázky, to stále ešte nie je v nemeckom politickom mainstreame možné; snáď jednu, ale kto by sa pýtal na všetky, ten bude pevnou rukou kolektívu odstrčený do „pravicového rohu„, Rechte Ecke, kde stoja len tí, s kým žiadny slušný Nemec nechce nič mať, tj. hlavne AfD. A to by bol koniec jeho politickej kariéry. Je možné, že za rok budú pomery iné, pomalý posun je počas posledných mesiacov poznať, tabu padajú. Ale zatiaľ je stav tento.
Zároveň tieto otázky ticho pália väčšinu nemeckých voličov, takže nejakým spôsobom sa adresovať musia. Ako formulačný zástupca teda poslúžil spor o to, či „islam patrí k Nemecku„.
Seehofer sa snaží vo svojich bavorských voličoch vzbudiť dojem, že takýto vývoj nepripustí, bez toho aby to však povedal natvrdo. Kancelárka a jej verní sa svojimi vyjadreniami naopak snaží o to, aby debatu pokiaľ možno zastavila čo najskôr. Vedia, že nemajú veľa silných argumentov a že keby sa spor prehlboval, môže dôjsť aj na detaily, ktoré sú neobhájiteľné.
Nie, že by na tom príliš záležalo. Aj keby sa jedného krásneho dňa presadil Seehofer a jeho téza, že islam k Nemecku nepatrí (s ktorou súhlasí 76 percent opýtaných Nemcov), nie je jasné, čo by to malo znamenať v praxi. Ide o slogan podobný, ako Každý musí dodržiavať nemecké zákony alebo Pre mierovú budúcnosť je nevyhnutná integrácia utečencov, teda dobre znejúce, ale z hľadiska konkrétnej realizácie: slová, slová, slová.
Je nepravdepodobné, že by sa, dajme tomu, radikálni duchovní v salafistických mešitách zľakli Seehoferových výrokov a odsťahovali sa dobrovoľne z Nemecka. K ich deportáciu zase aktuálna garnitúra nejaví vôľu.
Jediné, k čomu môže dnešná hádka poslúžiť, je rozdelenie nemeckej politickej scény na zhruba dva tábory.
Prvý, ktorý si stále myslí, že vzniknuté problémy sa dajú udržať „zametené pod kobercom“ tým, že sa o nich nebude moc hovoriť. Druhý, realistickejší, ktorý si uvedomuje, že takéto mlčanie je v dnešnej dobe nemožné.
To je teda moja interpretácia a zároveň koniec odpovede na vyššie spomínanú otázku. Snáď to nebolo príliš dlhé čítanie.