…… alebo ide iba o zastieranie a manipulovanie s mienkou občanov Slovenska a psychickým stavom detí.
Veľmi výrazným spôsobom sa stále viac a viac diskutuje o tzv. Syndróme zavrhnutého rodiča, ktorý do Slovenského diskurzu snaží „votrieť“ Rada pre práva dieťaťa. Ide o Syndróm, ku ktorému toto združenie pripravilo medzinárodnú konferenciu pod záštitou odborníkov.
Osobne som sa na konferencii zúčastnila. Nie preto, že by som bola presvedčená o existencií spomínaného syndrómu, skôr som bola zvedavá na argumenty, ktorými budú disponovať jednotlivý odborníci z oblasti. Azda najzaujímavejšou bola prednáška americkej psychologičky Sue Cornbluthovej, ktorá veľmi sofistikovane rozprávala o rozporoch v rodine a ako je potrebné počúvať dieťa. Dostali sme sa aj k téme odoberania detí z biologických rodín a dostala aj konkrétnu otázku týkajúcu sa odobratia dieťaťa v Nórsku. Neodpovedala. Nemohla. Nemôže predsa systém, ktorý zastrešuje a obhajuje, kritizovať. Kto to vlastne je?.
„Dr. Sue“ (podľa webovej stránky) má síce doktorát z klinickej psychológie, ale ako klinický psychológ nepracovala. Venuje sa rodičom a deťom v porozvodových situáciách, tzv. koučingu. Pani doktorka však ani v jednom štáte USA, v ktorom pôsobila, nikdy nepožiadala o licenciu, ktorá je podľa tamojších zákonov potrebná k prevádzkovaniu klinickej psychológie. Podľa medializovaných správ z februára 2015 z dôvodu krivej výpovede pred súdom, bola vzatá do väzby a prepustená na kauciu 75 000 USD. Taktiež aj Temple Universita kde istý čas pôsobila ako asistent s ňou za týchto nelichotivých podmienok ukončila pracovný pomer.
Čo je však zarážajúce, že najvyšší predstavitelia Slovenska ako náš pán premiér, či štátny tajomník Ministerstva práce sociálnych vecí a rodiny a dokonca aj prezident, si informácie, ktoré Rada pre práva dieťaťa poskytuje, neoverujú, ale podporujú jej aktivity, či už osobným prijatím, osobnou účasťou alebo písomnou podporou. Toto všetko im zvyšuje kredit, čo však nenapomáha k pozitívnemu vzťahu rodičov k deťom v súdnych sporoch.
Problém však vzniká podstatne väčší. V roku 2012 naň upozornila rodina Boórová a TV JOJ v dokumente o neprávom odobratých deťoch Martinka a Samka. Vtedy sme spojili sily a spoločne bojovali proti systému nastolenému vo Veľkej Británií a nazvali ho celosvetovo „Juvenilná justícia“. Rok na to v Českej republike prijali zákon na „ochranu detí“ veľmi podobný tomu, akým disponujú v západných krajinách. Istí jednotlivci v ČR začali upozorňovať na porušovanie ľudských, rodičovských a detských práv a dnes sú snahy o to, aby zákon bol výrazne upravený v zmysle staršieho modelu, pretože tento nový model rodinu nespája, ale práve naopak ju trhá. Na Slovensku sa „im“ to nepodarilo zaviesť aj keď snahy cez napríklad rodovú rovnosť tu boli. Dnes, prostredníctvom úradov práce a nižších pracovníkov sa v niektorých rodinách podarilo deti odizolovať o láskavého rodiča a tieto vychovávajú potencionálny páchatelia. Podarilo sa to vďaka aplikácií syndrómu zavrhnutého rodiča, ktorý niektoré súdy, kuratela či polícia používajú. Čo však nenapomáha samotným deťom. Nemôžeme predsa onálepkovať odmietanie dieťaťa jedného z rodičov jednotným názvom bez toho, aby sme relevantne skúmali dôvody. Aj odborníci z oblasti psychológie sa zhodli, že syndróm nemožno používať. Ide o veľmi nebezpečnú „zbraň“, prostredníctvom ktorej sa výrazne oslabuje psychika detí, ich pozitívneho vnímania sveta a v porozvodových sporoch sú vystavené situácií, ktorá nie je jednoduchá pre dospelého jedinca nie to pre maloleté dieťa. Pozornosť by sme mali zvýšiť aj vtedy, keď vzniká čo i len podozrenie z trestného činu (psychické, fyzické, sexuálne a iné zneužívanie, či obmedzovanie osobnej slobody, atď.). Ako vo svojich upozorneniach deklarovalo aj Ministerstvo spravodlivosti SR, nemožno prezumpciu neviny páchateľa nadradiť nad právo dieťaťa.
„Konšpiračnou teóriou“ zostáva, že neustála snaha o manipuláciu mienky detí, ich psychiky tu stále je. Tak ako odnímanie detí bez relevantných dôvodov z funkčných biologických rodín v krajinách Európy, alebo zverením detí do starostlivosti potencionálnych páchateľov bez dôkladného policajného či psychologického a psychiatrického vyšetrovania. Čo však je problém a problémom zostane, keď podobné iniciatívy vedúce k psychickému zničeniu detí budú podporovať z najvyšších štátnických miest a „bezhlavé“ zavádzanie medzinárodných „štandardov“.
Napriek týmto snahám sa nám ozývajú rodiny žiadajúce o pomoc. Tie príbehy sa nápadne jeden druhému podobajú a tak pokračujeme a upozorňujeme na nedodržiavanie vnútroštátnych zákonov a medzinárodných dohovorov, zatiaľ, oficiálnou cestou