Nemecko svojou explicitnou snahou zmeniť spôsob výroby energie, znečistenie klímy a spaľovanie fosílnych zdrojov neodstraňuje. Len ho posúva za hranice krajiny a po Európe šíri lži propagandy o prospešnosti takejto politiky
Možno si pamätáte príbehy baróna Prášila, ktorý letel na delovej guli, sám sa vytiahol za vlasy z močiara. Podobne pôsobia chabé demagogické pokusy obhájiť čisto zelenú politiku výroby energie. Problémom je ako vždy ekonomika a suchá realita.
Portál Euractiv zverejnil článok o paradoxe Nemecka, kde vedľa „čistých“ veterných sa na horizonte ticho schovávajú uhoľné elektrárne.
Text sa vinie v duchu oslavných ód na úsilie Nemecka zastaviť to „škaredé“ znečisťovanie. Ale nenápadne, až na konci článku sa spomína dôvod, prečo sa počet elektrární na fosílne palivá nezmenšil.
Jednoducho preto, lebo neexistuje žiadna možnosť, ako zaručiť stabilnú dodávku elektriny pochádzajúcej z obnoviteľných zdrojov energie. To znamená, že vždy, v každom okamihu musí mať sieť rezervy a zálohy pre potenciálny výpadok až do prakticky 100% tejto výroby.
Kam s výrobou „špiny“?
Zelení v Nemecku podmieňujú svoju účasť vo vláde záväzkom odstrániť všetky zdroje znečistenia v Nemecku. Inými slovami, implicitne sa predpokladá, že zálohy pre možný výpadok týchto zdrojov budú mimo Nemecka. „Špinavé“ elektrárne sa určite nepresunú tam, kde sú silné vlády schopné odolať tlaku Nemecka. Rovnako budú oponovať krajiny, kde majú Zelení extrémisti silné slovo. Tým sa myslia prakticky všetky západné a severské krajiny.
Ostávajú už len krajiny východného bloku – Poľsko, Slovensko, Maďarsko, Česko. Sem sa bude musieť presunúť kompletne celá záloha nemeckej výroby „čistej“ energie, Zároveň sa budú musieť drasticky posilniť kapacity prenosových trasy.
Kto to zaplatí? Tieto prostriedky Nemecko určite nebude chcieť platiť. Nakoniec sú známe problémy českej energetiky, ktorá je v niektorých okamihoch na hrane pri prenose náporov energie ak začne prudko fúkať vietor v Nemecku. Nemecko pritom o nejakej participácii na posilnení prenosových sústav neuvažuje. Naopak, je známe, že jeden z motívov, prečo v rámci eurocentralizácie stratia národní energetici rozhodujúce slovo, je presne problém prenosových sústav v okolí Nemecka. Je totiž nutné, aby krajiny nemohli zablokovať prenos energie v prípade hroziacich problémov v domácich sústavách.
Lži o nezištnosti nemeckých záujmov
Avšak úplne najhoršie sú podprahové politické dôsledky. Krajina, ktorá sa vzdá svojej energetickej nezávislosti a spolieha sa na dodávky energie z iných krajín, sa vzdáva aj politickej nezávislosti. Naša civilizácia je životne závislá na dodávke energie. Riziko, resp. hrozba, že v dôjde k jej prerušeniu, je ekvivalent hrozby armádou. Dokonca v niektorých prípadoch je to ešte vážnejší a nebezpečnejší stav.
Ak sa Nemecko rozhodne destabilizovať vlastnú energetickú sústavu a vytvorí sieť, ktorého integrálnou súčasťou budú zahraničné zdroje energie, musí mať 100% istotu, že tieto krajiny bude môcť politicky ovládať. Prenos výroby energie do susedných krajín teda bude znamenať aj snahu o úplnú politickú kontrolu. Ak by to tak nebolo, nemalo by z hľadiska najsilnejšej krajiny Európy zmysle túto výrobu v Nemecku zastaviť a spustiť v iných krajinách.
Lži o čistote energie
Perpetuum mobile ešte nik nevymyslel. Energiu neviem skladovať a tak výroba z obnoviteľných zdrojov, musí byť vždy zálohovaná výrobou, ktorej výkon a dobu trvania vieme presne plánovať. Ak si pozrieme, koľko energie sa minie na komponenty pre výrobu elektriny, úspornosť elektrickej frakcie z obnoviteľných zdrojov nie je až taká ružová.
Nemecko svojim bojom za ekológiu teda bude vyvážať svoje znečistenie k nám a zároveň bude musieť krajiny na východ od seba podriadiť svojim záujmom. Je jedno, ako sa to bude volať – či Európska Únia, alebo Štvrtá ríša. dopad na nás bude vždy obdobný.