Na svojom zasadnutí dňa 19. mája 2015 prijalo Mestské zastupiteľstvo v Banskej Bystrici môj návrh na uznesenie, ktorým sa prihlásilo k myšlienke kultúry mieru. O tom, že nešlo len o nejaké abstraktné vyhlásenie, nás, žiaľ, presviedča dnešná realita plná hybridných aj skutočných vojen, mediálnych manipulácií a narastajúcej nenávisti. Myslím, že práve v čase novoročných prianí a predsavzatí by nebolo od veci pripomenúť si jej podstatu.
Keď na prelome tisícročí Organizácia spojených národov vyhlásila rok 2000 za rok kultúry mieru a desaťročie od roku 2001 do roku 2010 za dekádu kultúry mieru a nenásilia v záujme detí sveta, mohlo sa zdať, že ide len o ďalšiu z triviálnych deklarácií svetových byrokratov a svet pobeží ďalej vo vychodených koľajach. Nasledujúce roky však neobyčajne krutým spôsobom potvrdili jej opodstatnenosť.
Za posledné desaťročie sme sa – aj my všetci, ktorí sme sa voči zásadám mierového spolužitia ničím neprevinili – stali svedkami totálnej deštrukcie pomyselnej rovnováhy usporiadania svetových pomerov. Dôsledkom sú okrem iného masy utečencov – emigrantov z rozvrátených krajín a hrozba vojny, ktorá sa aj k nám bezprostredne priblížila. Je už u susedov – so všetkými hrôzami, ktoré vojna prináša.
V týchto súvislostiach zrazu vnímame ideu kultúry mieru v novom svetle. Namiesto abstraktných fráz sa konfrontujeme s konkrétnymi obsahmi, a to v rozličných rovinách. Ide – lebo musí ísť – o predchádzanie konfliktov a napätia mierovou cestou, ide o pestovanie vedomia, že len takáto cesta je možná, ak chceme prežiť. Ide o kultúru mieru ako základ udržateľného života, predpoklad a podmienku rozvíjania všetkých ďalších humánnych hodnôt vrátane ľudských práv, sociálnej spravodlivosti, slobody a demokracie.
Jedným z kľúčových východísk by mala byť všeobecne akceptovaná nevyhnutnosť budovania spravodlivej spoločnosti. Je potrebné predchádzať zväčšovaniu sociálnych nerovností (v posledných desaťročiach však vidíme pravý opak), keďže práve bieda a nespravodlivosť sú hlavnými zdrojmi nárastu nenávisti, agresivity a terorizmu. Mier, podobne ako vojna, sa pripravuje, a aj kultúre mieru sa nám treba učiť – musí byť výsledkom spoločenského a celosvetového rozhodnutia.
Je nanajvýš dôležité neupadnúť do presvedčenia, že jeden človek aj tak nič nezmôže. Zmôže. Všetci žijeme svoje životy v konkrétnych pracovných a ľudských okruhoch – môžeme diskutovať, pozdvihnúť svoj hlas proti nespravodlivosti, neznášanlivosti a nenávisti, presadzovať kultúru mieru v každodennom živote.
Pestovanie kultúry mieru je dlhodobou záležitosťou, ktorá si vyžaduje nielen zmenu civilizačných paradigiem, ale aj, a možno najmä, zmenu v kultúre diskusie. Predpokladá to úprimné úsilie o vnímanie a pochopenie iných – s ich názormi, záujmami a potrebami, a aj pri ich rozdielnosti snahu o zmierlivé riešenia. Je nutné vyhýbať sa vytváraniu bariér medzi ľuďmi, ostrakizovaniu či označovaniu oponentov za nepriateľov.
Väčšina ľudí si nepochybne želá mier, hoci nie každý svojou činnosťou aj k nemu prispieva (tu treba pripustiť, že sú aj takí, pre ktorých je kultúra mieru prekážkou v realizácii ich záujmov). Výchova ku kultúre mieru sa tak prirodzene začína sebavýchovou – a to aj v zmysle aktívneho a kritického pristupovania k informáciám o dianí okolo nás (a hľadania rozličných zdrojov informácií), vzdelávania sa, sledovania a porozumenia toho, čo sa vo svete deje, a identifikácie a odmietnutia všetkého, čo mier a kultúru mieru ohrozuje.
Tým, že dokážeme pozdvihnúť svoje hlasy voči tomu, s čím nesúhlasíme, prestaneme byť trpným (trpeným, trápeným, trpiacim, trápnym – aká je tá naša slovenčina úžasná !) obetným baránkom a stávame sa účastníkmi spoločného snaženia o udržateľný chod sveta a zastavenie eskalácie napätia.
My všetci môžeme tvoriť mierové hnutie a jedine v nás, konkrétnych ľuďoch, občanoch, je sila a moc ovplyvniť myslenie a konanie tých, ktorí o prítomnosti a budúcnosti nás aj našich detí rozhodujú.
Uverejnené so súhlasom autora,
Pôvodne vyšlo: https://www.bystricoviny.sk/titulka/ludvik-nabelek-kultura-mieru/