Je to zvláštna doba, zvláštna forma demokracie. Slobodu prejavu máme, slobodne môžeme hovoriť svoje myšlienky a názory, len… Len nech sa nedajbože nezhodujú s našimi. Kto predsa nejde s nami, ide proti nám!
[sociallocker][/sociallocker]
Je to zvláštna doba, akoby existovala len jedna pravda, tá moja, tá naša. A hlavne naša dokonalosť. A keď s nejakým názorom nesúhlasím, hor sa do boja! Uraziť, ponížiť, osočiť, zdegradovať, ironizovať, spochybniť, odsúdiť… veď on či ona si myslí niečo iné ako ja! To znamená predsa nesprávne uvažovanie!
Je to zvláštna doba, že diskusia ako taká už vlastne neexistuje. Vystriedal ju minimálne cynizmus a sarkazmus. Aspoň tak to vyzerá na nete. Nedokážeme si už ani vymeniť opačný názor bez toho, že by sme nevytiahli meč a neprešli do osobného protiútoku. Najlepšie, aby sa skončil krvou.
Voláme po slušnosti a pritom sme na ňu absolútne zabudli. Vy ste si to naozaj nevšimli? Všetci tí dokonalí so svojou jedinou dokonalou pravdou? A bezchybní? Často s bannerom cez fotografiu, ktorý káže slušnosť, morálku a spravodlivosť.
Kde sa nám vytráca diskusia a jej slušnosť? Naozaj dnes už diskusia znamená to, že vylejem vedro hnoja na osobu, s ktorej názorom nesúhlasíme? Je to naozaj zvláštna doba, keď ešte popritom zaútočím napríklad aj na vzhľad človeka. Je to zvláštna doba… Smutná.
Kto nám dal právo označiť ten náš názor za správny? Kto ho kedy označil za správny? Tá skupinka ľudí okolo nás, „našich priateľov“ na sociálnych sieťach?
Mám okolo seba veľa ľudí, s ktorých názorom nesúhlasím. Potom sa snažím pýtať, lebo ich chcem jednoducho pochopiť. Niekedy sa mi stane, že zavolám človekovi, ktorého názor ma naozaj zaujíma a jednoducho sa spýtam kto to vníma nesprávne. Často som to aj ja a zmením názor. Keď nezmením, neviem si predstaviť, že by som toho človeka roznosila po svete internetu s kopcom osobných a sarkastických urážok a invektív. Tak prosím pekne, toto sme my. „Diskutéri“ 21. storočia. No a keď to prepískneme, však čo, však to vymažeme…
Často rozmýšľam, čo takých ľudí k tomu vedie. Myslím si, že často frustrovanosť z vlastného života, v ktorom sú ich očakávania ďaleko vyššie, ako ich reálne možnosti. A vtedy asi nastupuje ten pocit frustrácie a s ním konanie zla. Často sa takých ľudí snažím pochopiť a vnímať ich tak, že vlastne za to nemôžu. Veď to musí byť strašne smutný život, život nekonečnej nespokojnosti, keď si neviem priznať, že nie, na toto už nemám, na ňu či neho už nedosiahnem, toto už nedokážem.
A je vôbec správne takto zlo ospravedlňovať? Neviem, v poslednom čase sa však snažím čo najviac odpúšťať, lebo už na to mám vek. Doteraz som s tým mala problém, ale už v sebe nechcem nosiť zlo. Dobrovoľne určite nie.
Na druhej strane, kto nám dal právo neustále niekoho súdiť len preto, že má iný názor ako my? Kto nám dáva právo verejne haniť ľudí na sociálnych sieťach len preto, že si myslia niečo iné? Je to iba nespokojnosť so svojim životom, či aj závisť? Čo to vlastne je? To nám stačí tak málo, aby sme niekoho aspoň sarkasticky urazili? Chápem, že ľútosť je zadarmo a závisť si treba zaslúžiť, ale dokedy budeme plodiť toľko nenávisti jeden k druhému?
Mať vlastný názor je predsa správne, nie trestné. Či už opäť trestné?
Bojím sa, že toho slušného Slovenska sa nedožujem. Určite nie, pokiaľ sú ľudia s bannermi za práva a hodnoty krajiny schopní predvádzať verejne na sociálnych sieťach to, čo predvádzajú. To lynčovanie pre obyčajný slobodný názor.
Takto predsa nevyzerá demokracia, veď demokracia je aj o slobodnom prejave názorov, po ktorom by mala nastať diskusia. Slušná diskusia, či?
Kto nejde s nami, ide proti nám, takto to dnes „funguje“ vo verejnom priestore. Chýba nám diskusia vážení a ak s tým niečo neurobíme, najlepšie každý rovno od seba, raz nás to strašidelne dobehne. Raz určite.
Nemusíme dokonca ani názor chápať. To však neznamená, že máme právo jeho autora akokoľvek urážať.
Prosím vytvorme koridor! Pre diskusiu, toleranciu a slušnosť. Vy to naozaj necítite, že je už najvyšší čas?
POZOR! Aby nedošlo k nedorozumeniu. Nepíšem o fašistických a podobne zvrátených názoroch. Pri nich tolerancia neexistuje, iba zákony. Inak nemenovaný regionálny filozof už upozornil, že história sa opakuje vždy pre obyčajný hnev, ktorý vyplýva z osobných frustrácií, ktoré sa premietajú do verejného života. Presne pre toto a nie pre nedostatok výletov do múzeí koncentračných táborov alebo nedostatok besied…
Zdroj: Dalito