Viem, že to nie je práve s prúdom, ale tri a pol roka po mojom odchode, po viac ako 15 rokoch v televíznom spravodajstve STV a neskôr RTVS, nie je taká dlhá doba, aby som zabudla. Veď také udalosti som tam zažila, že pri mojom hodinovom odchode na vlastnú žiadosť mi vedenie dalo rovno radšej podpísať mlčanlivosť. Také veci som tam zažila….
Redaktori RTVS píšu otvorený list, že pracujú slobodne, ale v nepriateľskej atmosfére. Tak ja im teda blahoželám, lebo tak ako po iné roky, aj posledné, to teda úplne slobodné nebolo a tú slobodu si každý musel vybojovať sám.
[sociallocker][/sociallocker]
Ešte pár mesiacov pred mojim odchodom som totiž slobodne nemohla uverejniť reportáž o istej nemocnici, ktorej riaditeľ sa mi nemiestne vyhrážal. Mimochodom, veľký kamarát Kaliňáka a šéfredaktor mu na to aj naletel. Reportáž som nakoniec uverejnila, ale opäť ma to stálo veľa prebdených nocí a kus zdravia. Ale svoju prácu som milovala, verejnosť s tým nezaťažovala. Vyriešila som si to sama.
Takže, bývalí kolegovia pracujú slobodne. Tak ja im teda tlieskam, ale v nepriateľskej atmosfére? Hm, ako malé deti, ktoré v škôlke kričia, že bac bac, toto sa mi nepáči, oni sú na mňa prísni, žiadajú odo mňa sa zlepšovať, inak je vlastne všetko OK. To najdôležitejšie a to verejnoprávnosť spravodajstva je zabezpečená, ale to ostatné vylejeme na verejnosť, však teraz je taká citlivá doba a aj ten bac bac Rezník je teraz tiež v kurze… (upozorňujem, že môj stĺpček nie je o riaditeľovi Rezníkovi, ale o tom, čo sa deje aj s mojou verejnoprávnou televíziou)
Ešte pred asi piatimi rokmi totiž isté médium rozobralo kolegyňu na kúsky, ktorá tam pracuje dodnes , za jediný lajk článku na facebooku. Za jediný lajk a odborníci sa len predháňali, aké zákony, smernice, charty a uznesenie pre verejnoprávnych redaktorov porušila.
Čo sa za pár rokov stalo, že je dnes už všetko inak? Že mimoriadne postavenie redaktora v spoločnosti, deklarované zákonmi a jasnými pravidlami, dokonca v celom demokratickom svete, už u nás neplatia? Lenže demokracia má úplne jasné zákony aj pre verejnoprávneho redaktora. A je to správne, inak nám je pluralitný systém na dve veci.
Áno, aj mňa pravidlá obmedzovali, aj mňa zväzovali, ale uvedomovala som si, že nie mne slúži verejnoprávna značka, ale ja jej.
Ešte pred tri a pol rokom som sa, podľa pravidiel, nemohla verejne vyjadriť ani na súkromnom FB k žiadnej spoločenskej situácii až tak, že keď som z RTVS odišla, na FB som sedela celé dni, aby som to zo seba dostala von. Pretože RTVS patrí všetkým ľuďom všetkých slušných názorov, nie len tých mojich.
Dnes však už verejnoprávni redaktori môžu evidentne všetko. Dokonca verejne komentovať spoločenské udalosti v krajine a to absolútne bez obmedzenia a ešte sa pritom tvária, že je to priam ich povinnosť vytvárať názor. Akoby divák bol nesvojprávny hlupák, ktorému treba našeptať. Bez ohľadu na profesionálne skúsenosti, prežité, či dokonca zákony.
Je mi ľúto RTVS, lebo je to inštitúcia, o ktorú si celé desaťročia otiera sliny každý, komu sa to práve hodí.
Áno, nazvala som bývalých kolegov deti, lebo takto sa chovajú naozaj malé deti. Ak totiž píšu, že pracujú slobodne a nevedia si súkromné veci vyriešiť mimo občanov, tak potom je to ich nevyzretosť osobností alebo sebaklam dokonalosti. A to je cesta do pekla.
Kde boli signatári listu, keď ich vedenie šikanovalo tak, že plakali na chodbách, či ich presúvali za trest do rozhlasu? Ja som to vtedy riešila dlhé týždne sama, pridali sa jedine dvaja skúsení kolegovia, ktorí tam už dnes nepracujú.
Nepísala som však otvorené listy, ale ako dospelý človek som do práce prišla s právnikom a riešila to paritnou skupinou intervenčného stretnutia alebo úplne sama na Rade RTVS. Vtedy im to neprekážalo? Kde boli, keď vyhadzovali na ulicu ich kolegov? Vedeli to všetci, prečo vtedy neposielali otvorené listy? (verte mi, strašne rada by som na mnohé z minulosti niektorých kolegov zabudla)
Posledné týždne naozaj neverím vlastným očiam a pýtam sa samej seba, prípadne mi volajú iní novinári, či ešte vnímajú reálie, alebo už sa zbláznili. Či rozmýšľajú ešte správne, alebo už to nedokážu, či je toto ešte demokracia alebo už anarchia v budove, kde sme prežili mladosť a oddali sa práci tak naplno, že sme prišli až o zdravie. (nie, hlavu mám v poriadku)
Áno, otvorené listy píšu občas aj redaktori ČT, ale tie skutočne upozorňovali na zásadné zásahy a ovplyvňovanie ich práce. Mimochodom práce na takej úrovni, že dodnes s otvorenými ústami vstrebávam každé ich vysielanie. Spravodajské výkony, ktoré sú obrazom naozaj vyspelých osobností a pozor! Bez ohľadu na vek s neprehliadnuteľnou abnormálne vysokou profesionalitou práce. A tá skutočne nie je len o peniazoch.
Som za slušné Slovensko, kto ma pozná vie, že zaň bojujem už celé roky.
Včera na námestí zaznela aj výzva: „Vyjadrenia redaktorov RTVS sú silným varovným signálom, že normalizácia začína ovládať aj Slovenskú televíziu a rozhlas. A preto stojíme za všetkými slušnými a čestnými redaktormi z RTVS.“
Verím, že ľudia si želajú natoľko slušné Slovensko, že nikto nebude polemizovať o tom, že Ľubomír Bajaník, ktorý otvorený list nepodpísal, naďalej ostáva v kategórii slušných a čestných ľudí.
Mimochodom, nového šéfa spravodajstva RTVS Vahrama Chuguryana poznám dlhé roky. Vždy bol ako kolega taký slušný, že teraz môjmu výrazu asi ani nebude rozumieť, lebo je neslušný – až ma sral. Rovnako ako Ľubo. Obaja, mimoriadne slušní, čestní a inteligentní ľudia.
Ale asi tomu všetkému už nerozumiem. No, akoby povedal klasik v roku 1992 v Dědictví aneb Kurvahošigutntág: „Nová doba! Nová doba! Host vyhazuje vrchního!“
Pozn. autora: SOM ZA SLUŠNÉ SLOVENSKO! Ale také, kde si ľudia budú vedomí aj toho, že keď niekto má na niečo iný názor a nejde s davom, tak stále dostane šancu byť zaradený medzi slušných a čestných ľudí.
Článok bol prebraný s láskovým súhlasom autorky
Zdroj: Dalito