Ľuboš Blaha napísal pre časopis !argument o politickom profile súčasného prezidenta Slovenska Andreja Kiska. Prečo je politický amatérizmus, biznisový marketing a nejasnosti v hospodárení nevhodný koktail pre štátnickú funkciu?
Kiska nech je výstrahou: štát potrebuje štátnikov, nie amatérov
Na Slovensku je od roku 2014 vo funkcii prezidenta Andrej Kiska, veľkopodnikateľ a milionár, ktorý až do roku 2014 nemal skúsenosti s riadením štátu ani so žiadnou verejnou funkciou. Teda ak nepočítame jeho pôsobenie na poste šéfa Socialistického zväzu mládeže v Naftoprojekte ešte pred rokom 1989. Po páde bývalého režimu Kiska – podobne ako ďalšie státisíce oportunistov – okamžite prevrátili kabát a z presvedčených „komunistov“ sa odrazu stali presvedčení „antikomunisti“. Už nebolo v móde milovať Sovietsky zväz, a tak sa vrhli do náručia USA: ako inak, na večné časy. Láska je láska.
Zrod Andreja Kisku: anjelský biznis
Po roku 1989 sa ukázali charaktery. Mnohí ľudia si urobili cnosť z toho, ako rýchlo dokázali meniť svoje hodnoty a politické postoje. Vrhli sa do biznisu, v ktorom neplatili pravidlá. Mafiánsky kapitalizmus 90.rokov tu pripomínal skôr kovbojský Divoký Západ, než civilizované prostredie západnej Európy. V tomto brutálnom prostredí víťazili tí, ktorí boli najsurovejší. Tí, ktorí nemali žiadne hodnoty, žiadne limity, žiadne ohľady. Kiska bol jedným z tých, ktorým sa mimoriadne darilo – zbohatol vo firmách, ktoré sa venovali spotrebiteľským úverom. Neprajníci hovoria o úžere, oficiálne išlo o normálny legálny biznis. Ľudia si požičiavali a platili úroky. Často však splácať nedokázali. Na mnohých chudobných ľudí Kiskovo podnikanie dopadlo neskutočne kruto a prišli o všetko.
Pozn. editora: aj úplný začiatok podnikania Andreja Kisku je zahalený hmlou.
Andrej Kiska sám hovorí že až do roku 1996 sa pretĺkal s bratom a bratrancom ako sa dalo. Potom sa im podarilo založiť firmy na splátkový predaj Triangel a Quattro, čo bola trefa do čierneho s malou chybičkou krásy. Podnikanie toho typu si vyžadovalo od začiatku obrovské prostriedky. Odkiaľ na to zobral???
Vo svojom biografickom rozhovore hovorí o tichých spoločníkoch, ktorých neskôr vyplatili. Kto boli tí tichí spoločníci, o ktorých nik nevie a prečo sa nechali vyplatiť z podniku, ktorý niesol zlaté vajcia? Ďalšia záhada.
Možno sa odpoveď skrýva niekde inde. Vo výpise Obchodného registra firmy v likvidácii Levočské strojárne môžete nájsť „čírou náhodou“ v čase, keď sa rozbiehal Triangel mená Andrej Kiska a Bistrík Kiska, ktorí sa stali členmi predstavenstva. Podivné okolnosti naznačujúce tunelovanie sú opísané v článku eTrend, ktorý sa zhovára s Petrom Kováčom, predsedom predstavenstva. Po rozbehu firmy TatraCredit sa k nej o rok neskôr pripája spoločnosť Spojené podniky. Nebolo by to nijako divné, keby sa v tomto podniku nevyskytovalo aj meno Petra Kováča z Levočských strojární. Toto meno a ďalšie môžete nájsť aj pri podnikoch okolo Bučiny Zvolen a tak tieto tri spoločnosti spolu s Kiskovcami vytvárajú obrazec vzájomných prepojení.
Podľa eTrend si v inkriminovanom období strojárne prudko navýšili základný kapitál akciami na doručiteľa a ich majiteľa nikto nevie. Zároveň sa v rozhovore vyjadril Andrej Kiska, že sa za nich zaručili spoločníci v Istrobanke, ktorá bola známa korupčným prepojením na Mečiarovu vládu a v roku 1997 ju ovládli Rezešovci. Spoločnosť Levočské strojárne ostala štátu dlžná 60 miliónov korún. Rovnako ako mnoho ďalších spoločností, ktoré boli spojené s menami ako Kováč či Lispuch, riaditeľa Bučiny, ktoré vygenerovali straty štátu na nedoplatkov v hodnotách vyše 100 miliónov korún.
Je to veľa podivných náhod a lietajú v nich desiatky miliónov korún s tými istými menami. Na začiatku tohto kolotoča však figuruje aj meno Andrej Kiska. Práve v čase keď tie desiatky miliónov potreboval.
Kiska však už v tomto období pochopil, že v súčasnom svete nie je dôležité, čo robíš, ale ako to vyzerá. A preto začal financovať charitu. V skutočnosti išlo o lacný marketing, ktorý z mimoriadne surového podnikateľa mal urobiť v očiach verejnosti „dobrého anjela“ (názov jeho charity), a teda človeka, ktorý nezištne pomáha tým najslabším. Charita je spôsob, ako si najbohatšie spoločenské vrstvy a rôzni mafiáni kupujú to, čo Don Corleone v Puzzovom Krstnom Otcovi nazýval „legitimita“. Robia špinavý biznis, ale zároveň nepatrnú časť svojich ziskov venujú na charitu: vytvára sa tak akýsi polofeudálny model, v ktorom biznismen pôsobí ako blahosklonný líder, hoci je v skutočnosti krutý, surový a bezohľadný. Najslávnejšie tento „model správania sa“ vyjadril Bolek Polívka v klasickom filme Děditství, keď na záver zlovestne poznamenal: „A teď si vás koupim všechny.“
Bábka vplyvných ambasád
Podnikateľ Kiska vstupoval do politiky ako „dobrý anjel“. Jeho podnikateľské prešľapy sa neskúmali, zdôrazňovala sa jeho charita a humanita. Médiá stáli na jeho strane, pretože mal potenciál poraziť uhlavného nepriateľa celej slovenskej liberálnej pravice, a teda ľavicového premiéra Roberta Fica. Navyše, Kiska predstavoval stelesnenie liberálneho ideálu: milionár, podnikavec, oportunista. Bol dostatočne prázdny a tvarovateľný na to, aby si ho mohli ochočiť. Jeho víťazstvom získali „svojho“ prezidenta. Podobne nadšene reagovali aj západné ambasády: ak do prezidentského úradu zasadne amatér, ktorý nemá politické skúsenosti, je to pre dominantné záujmové skupiny dar z nebies. Skúsený politik zväčša sleduje nejakú hodnotovú líniu, má svoje skúsenosti a intelektuálne poznatky z verejného života, pretože politikou žije. Môže robiť problémy. Naopak, politický amatér je ako špongia: nasaje všetko, čo sa mu hodí. A zväčša sa hodí mať na svojej strane to, čo má moc a vplyv. Západné ambasády, vplyvní biznismeni, liberálne médiá. Kiska bol pre tieto politické skupiny ideálnym prezidentom.
Odvtedy je Kiska v zásade iba bábkou istých ambasád: zlé jazyky hovoria, že jeho prejavy priamo píšu na americkej ambasáde, hoci celkom postačuje oficiálna informácia, že jeho poradcom je bývalý veľvyslanec v USA Martin Bútora, o ktorého nadštandardných vzťahoch s americkou ambasádou nepochybuje nikto na Slovensku. Kiskove prejavy sú zmeskou sladkých fráz a otrepaných floskúl, otvorených útokov na Ficovu vládu a lacného populizmu, ktorý by za normálnych okolností médiá nikomu netolerovali. Ale v prípade Kisku je to inak. Médiá si ho pestujú ako domáceho maznáčika. Zatiaľ čo premiér Fico je predmetom každodenných mediálnych útokov, Kiska môže spraviť čokoľvek a vždy je „ňuňuňu“. Pritom len za tento rok stihol prezident Kiska „prežiť“ niekoľko vážnych politických káuz.
Kiska 2017
Po prvé, vyšlo na povrch, že Kiska zneužíva štátnu letku na súkromné cesty domov z Bratislavy do Popradu za rodinou (doma trávi štyri dni v týždni, úraduje iba tri dni, čo mu však radšej nikto nevyčíta, ani jeho kritici), čo stálo daňových poplatníkov pri tých najnižších odhadoch jeden milión eur. Ukázalo sa, že papaláš s dobrým marketingom je stále iba obyčajný papaláš.
Po druhé, Kiska dlhodobo nedodržiaval ústavu, podľa ktorej mal vymenovať nových ústavných sudcov na návrh parlamentu, čím blokoval jednu zo zložiek moci a ohrozoval normálny chod štátu. Ako sa naplno ukázalo, mať prezidenta-amatéra nie je zďaleka také politicky nevinné a zábavné ako by sa mohlo zdať.
Po tretie, Kiskova firma spáchala daňový podvod, ku ktorému sa dokonca oficiálne priznala. Nešlo len o hocaký podvod: Kiskova firma sa snažila odpočítať si z daňovej povinnosti náklady na Kiskovu prezidentskú volebnú kampaň, čo je nielen ilegálne, ale aj riadne nemorálne. Nielenže sa takto Kiska pokúšal pripraviť štát o približne 150 tisíc eur (je to suma len za jeden rok), ale navyše takto obišiel aj stropy pri financovaní svojej prezidentskej kampane. V biznise je takéto správanie možno bežné, ale v najvyššej štátnej funkcii pôsobí bizarne, ak dane neplatí práve prezident: občania sa môžu začať pýtať, prečo by neskúsili obchádzať daňovú povinnosť aj oni, keď môže aj hlava štátu.
Po štvrté, v súvislosti s vyšetrovaním jeho daňových podvodov Kiska ako prezident intervenoval u generálneho prokurátora a snažil sa opakovane vystríhať pred zneužitím jeho prípadu, čím vlastne tlačil na orgány činné v trestnom konaní. Opäť: v biznise je to asi bežné lobovať za svoje firmy, ale v pozícii prezidenta sa tomu hovorí prekračovanie svojich právomocí. Amatér v pozícii prezidenta z podnikateľského prostredia takéto niečo nedokáže rozlíšiť: ide si za svojim. Štát-neštát.
Po piate, Kiska bez zábran označil Slovensko za „mafiánsky štát“. Takto desivo znevážiť svoju vlasť sa asi v celých dejinách nepodarilo žiadnemu štátnikovi. Iróniou je, že podľa vlastnej interpretácie svojej domoviny je Kiska „hlavou mafie“, keďže je hlavou „mafiánskeho štátu“. Tento zjavný logický dôsledok svojich slov však očividne môže uniknúť niekomu, kto za celý svoj život venoval „štátu“ a „politike“ možno desať-dvadsať krátkych myšlienok, kým iní tento štát desať až dvadsať rokov relatívne úspešne riadili… Mať na čele štátu amatéra dokáže niekedy riadne bolieť.
Pozn. editora: Ľuboš Blaha nespomenul ďalší obrovský škandál. Vysvitlo, že Andrej Kiska získal pozemky, o ktoré pripravili pôvodného majiteľa organizovaní podvodníci. Andrej Kiska s veľkou pravdepodobnosťou klamal. keď tvrdil, že pôvodného majiteľa nepoznal
Alica v krajine zázrakov
Spomínaných päť prešľapov dokázal Kiska vyprodukovať iba za uplynulý rok, v minulosti sa preslávil lapsusmi v zahraničnej politike, keď takmer zruinoval dobré slovensko-čínske vzťahy a pravidelne ohrozuje aj vzťahy s Ruskom nešťastnými vyjadreniami. Hrubé vyjadrenia použil aj voči Kube, zato Turecko označil za „oázu stability“. Najčastejšie sa objíma s olicharchom Porošenkom, čoraz kontroverznejším ukrajinským prezidentom. Počas migračnej krízy iba opakoval to, čo chceli počuť liberálne médiá: v rozpore s mienkou väčšiny spoločnosti kritizoval vládu za to, že bojovala proti kvótam. Štátne vyznamenania pravidelne udeľuje ľuďom, ktorí slovenskú spoločnosť hlboko rozdeľujú: stal sa predĺženou rukou bratislavskej liberálnej kaviarne, ktorú kontroluje niekoľko neokonzervatívnych a neoliberálnych periodík, ktoré v minulosti podporovali americkú vojnu v Iraku, bombardovanie Juhoslávie či privatizáciu strategických podnikov zahraničným koncernom.
Kiska sa ukázal ako ideálny prezident pre podnikateľskú liberálnu pravicu a kaviarenských intelektuálov neoliberálneho razenia. Číta prejavy, čo mu píšu pravicoví poradcovia. Čoraz viac sa do nich snaží vnášať svoje herecké vlohy: výsledkom je neustále patetické vzdychanie, ktoré začína dráždiť už aj jeho fanúšikov. Inak pridanú hodnotu nemá: je len prázdnou nádobou, ktorú napĺňa niekto iný. V politike je voči Ficovej vláde agresívny, ako kážu poradcovia. Lieta si po svete po exotických krajinách, hoci jeho zahraničnopolitické úspechy sa dajú vyjadriť štyrmi písmenami: n-u-l-a. Nikdy nepovedal nič hlbšie, nikdy nevykonal nič zmysluplné. Jeho výkon je doslova dekoratívny. Je akousi ozdôbkou nepočetnej slovenskej liberálnej bublinky. Nažive ho politicky udržujú iba médiá, ktoré ho glorifikujú takmer na dennej báze, a to spôsobom, nad ktorým by sa zalizoval aj Kim Čong-Un. Ale z hľadiska napĺňania funkcie prezidenta je to ozaj slabé. Žiaľ, nie je to náhoda. Dopadne takto každý amatér, ktorý ide do politiky bez predošlých skúsenosti: využijú ho tí, ktorí potrebujú mať štát slabý a poddajný.
Slovensko potrebuje prezidenta, nie prvú dámu
Kritici hovoria, že Kiska v skutočnosti nie je prezidentom, ale prvou dámou. V hlavných médiách sa však žiadnej kritiky nedočkáte. Zatiaľ čo bývalý prezident Ivan Gašparovič bol predmetom výsmechu za každý brpt, Kiskovi sa s materinskou láskou odpúšťajú aj obrovské daňové podvody. Pritom jeho daňové podvody, ktoré sa tento rok prevalili, opätovne vyvracajú mýtus, ktorý pomáha do štátnych funkcií milionárom: že vraj nebudú toľko kradnúť, lebo už majú dosť. Niet na svete väčšieho bludu. Milionári zbohatli preto, lebo nemajú prah nasýtenia a vo verejných funkciách to opätovne potvrdzujú: politiku redukujú na biznis. Vlastný biznis.
Veľkou otázkou je, načo je krajine prezident, ktorý nemá názor, osobnosť ani sebavedomie presadzovať vlastné postoje. Lacnejšou alternatívou je možno postaviť veľkú sochu zo zlata, ktorá sa bude na všetkých iba usmievať. Kiska ukázal, že amatéri do vysokých štátnych pozícií nepatria: najskôr síce môžu pôsobiť sympaticky a nepokazene, ale nakoniec zistíte, že sa vlastne celé roky iba hľadajú a v skutočnosti nič pre štát nedokážu urobiť. Len papagájujú to, čo im pripravia iní. A kazia, čo sa dajú. Ako také slony v porceláne.
Na Slovensku by sme potrebovali prezidenta, ktorý by sa za Slovensko postavil, keď je treba. Prezidenta, ktorý by sa vedel pobiť za ľudí. Prezidenta, ktorý má za sebou zásadnú politickú skúsenosť a je silnou osobnosťou, ktorý – ako to kedysi vyjadril Max Weber – nežije z politiky, ale žije politikou. Na takého si ešte musíme počkať. Na rozdiel od našich západných susedov.
Zdroj: !argument