Portál Euractiv prináša informáciu o tom, ako prebiehajú procesy pri tvorbe európskej legislatívy. Zdá sa, že je to taký komplikovaný mechanizmus, ktorému nerozumejú ani dlhoroční skúsení lobisti.
Brusel je mestom lobistov. Podľa mimovládnej organizácie Corporate Europe Observatory je ich v hlavnom meste európskych inštitúcii asi 30 000. Lenže ako Brusel ovláda, nariaďuje a reguluje stále viac vecí, počet ľudí, ktorí skutočne rozumejú procesom sa neustále zmenšuje.
„Čím sa systém stáva komplikovanejším, tým menej ľudí sa s ním oboznamuje,“ vyhlásil Daniel Guéguen, predseda konzultačnej spoločnosti PACT European Affairs a profesor komitológie na College of Europe.
V minulosti bol systém tvorby noriem a predpisov relatívne jednoduchý. Technické rozhodnutia o legislatíve robili komitologické výbory, ktoré tvorili národní experti a predsedal im predstaviteľ Komisie (väčšinou šéf oddelenia, ktoré za predmet diskusie zodpovedalo).
„Účelom týchto výborov bolo, aby sa prijímali opatrenia, ktoré budú fungovať aj v praxi,“ vysvetľuje Vicky Marissenová, generálna riaditeľka PACT a rovnako profesorka komitológie na College of Europe.
Lobisti tvrdia, že Lisabonská zmluva vytvorila chaos
Po prijatí Lisabonskej zmluvy v roku 2009 sa veci dramaticky skomplikovali. Ešte predtým však v roku 2006 dostal Európsky parlament právo skontrolovať, a potom prijať alebo odmietnuť výsledok komitológie. Tento proces je známy ako „regulačný postup s kontrolou“ (RPS).
Po roku 2009 sa systém delegovaných aktov (ktorý Komisii dáva právo zmeniť alebo doplniť časti európskej legislatívy, ktoré nie sú kľúčové) a vykonávacích aktov (ktorý Komisii umožňuje uskutočňovať vykonávacie rozhodnutia, ktoré vychádzajú zo zmlúv o EÚ) ešte viac skomplikoval.
Pre každý z nich totiž platí odlišná procedúra, kde záleží na veku legislatívy.
Výber procedúry pri tvorbe alebo doplňovaní sekundárneho práva závisí od toho, kedy bola legislatíva prijatá!
Zmena legislatívy spred roka 2009, napríklad predpisy o chemikáliách (REACH) a sekundárne právo, ktoré sa týka škandálu dieselgate, stále musí prejsť procesom regulačného postupu s kontrolou (RPS), kým pre dodatky k novšej legislatíve platí postup zakotvený v Lisabonskej zmluve.
Lobisti, ktorí rozumejú procesným detailom sú v menšine. V minulosti bola hlavnou požiadavkou lobistu technická znalosť problematiky. Dnes nestačí byť len odborníkom v danom odbore, je nutné rozumieť aj tomu ako systém funguje. To sa však pre ľudí zvonka stalo po prijatí Lisabonskej zmluvy neriešiteľným rébusom.
Kontrola je nemožná a korporácie sú spokojné
Portál Euractiv tvrdí, že ak novinári a vonkajší pozorovatelia nerozumejú, kto má v rukách moc pri rozhodovaní o technických detailoch v legislatíve EÚ, nemôžu voči nim vyvodzovať zodpovednosť.
Bohužiaľ, ľudí, ktorí skutočne rozumejú ako systém funguje je tak málo, že ich cena je prakticky nedosiahnuteľná pre nezávislé občianske skupiny, mimovládne organizácie apod. Môžu si ich dovoliť len tie najväčšie a najbohatšie spoločnosti a lobistické skupiny. Dôsledkom je, že normy a legislatíva bude ovplyvňovaná práve v prospech týchto najbohatších skupín. Chudáci, ktorí sami osebe nedokážu pochopiť „jemné procedurálne odtiene komitológie,“ legislatívu nedokážu ovplyvniť.
Zdá sa, že Európska Únia tvorí a bude stále viac tvoriť zákony, ktoré budú vyhovovať len tým najbohatším. Často spomínaná výhoda Únie, ako organizácie spravovania spoločnosti v prospech spotrebiteľov a jednoduchých voličov sa v tomto svetle stáva ironickým heslom. Rovnako aj ich praktická upotrebiteľnosť klesá.