Ako ste sa dostali k medicíne?
Mám dedka, ktorý je chirurg. Teta je zase detská lekárka, takže to máme v rodine. Blížila som sa k tomu od detstva a bola som pripravená, že sa jej budem venovať. Dostávala som od nich cenné rady. (Úsmev)
Prečo ste sa rozhodli pre Českú republiku?
Ako som študovala, tak asi v treťom ročníku u nás boli ľudia z Českej republiky, ktorí naberali doktorov a vysvetľovali nám, aké to tu je. Ponúkali nám celkom pekné podmienky. Potom som na to ale zabudla a čas plynul ďalej. Až som tu bola v roku 2013 za svojou kamarátkou na návšteve a táto krajina sa mi náramne zapáčila. Preto som si urobila nostrifikáciu a rozhodla som sa, že to tu skúsim.
Čo vás presvedčilo?
Po prvé u nás doma teraz nemáme moc dobré podmienky. Na Ukrajine sa jednoducho deje to, čo sa deje. Tá skutočnosť je bohužiaľ smutná a pravdivá. Preto som sa rozhodla, že pre seba budem hľadať lepšie podmienky. Počula som, že v Českej republike je medicína dobrá, čiastočne som sa stretávala s českými lekármi aj na kongresoch. A to bolo neskutočné, čo oni rozprávali. Vedela som, že medicína je tu najlepšia v Európskej únii, pretože napríklad ukazovatele perinatologickej starostlivosti sú najlepšie v Európe. Tak som chcela na vlastné oči vidieť, ako sa to tu robí.
Hovorila ste o odchode do Českej republiky so svojimi blízkymi?
Určite som to konzultovala s rodinou. Trochu ma odrádzala. (Smiech) Je to celkom ďaleko, ale rozhodne s tým súhlasia. Ja chápem, že teraz bývam tisíc kilometrov od domova, takže pre rodičov je to asi naozaj ťažké. Chýbajú mi. Občas sa mi po nich cnie.
Aké ťažké pre vás boli začiatky?
Český národ je skvelý. Ľudia sú ústretoví a žiadne problémy som nemala. Česká republika je nádherná krajina. Personál Detského oddelenia Nemocnice Strakonice je vynikajúci. Primár Martin Gregora je veľmi ústretový. V rovnakom čase nás nastúpilo päť mladých lekárok, takže kolegyne mám tiež fajn. Pomáhali mi a všetko bolo bez problémov.
Zdá sa to byť ako prechádzka ružovým sadom …
Snáď jedinou komplikáciou bola aprobačná skúška, ktorá je celkom ťažká, pretože vás zrazu skúšajú zo štyroch odborov. Je náročné sa na ňu pripraviť. Teraz sme napísali list prezidentovi Českej lekárskej komory a poprosili ho, aby nám to rozdelil. Aspoň aby sme mali viac času na prípravu. Ja už to síce mám za sebou, ale poznám veľa lekárov, ktorým sa táto krajina páči, sú tu pre nich nádherné a finančné podmienky a chceli by tu zostať. Lenže tá skúška neumožňuje kvalitné zaradenie do odboru, pokiaľ ju nemáme.
Pediatrom ste chceli byť od začiatku?
Vedela som to dopredu. Mám vrelší vzťah k deťom a práca s nimi ma baví.
Občas sa stane, že rodičia negatívne reagujú na lekára cudzinca. Stalo sa vám to?
Nestretla som sa s takým prípadom. Ale počula som o tom. Mám asi šťastie, že sa mi to nestalo. (Úsmev) Naopak tu mám pár detí, s ktorými sa zdravím a vieme o sebe veľa vecí.
Aká bola vlastne vôbec cesta do Nemocnice Strakonice?
Prihlásila som sa na inzerát. Ako som urobila prvú časť aprobačnej skúšky, tak som mala dva dni. Hľadala som na rôznych stránkach nemocníc, kde majú voľné miesto na detských oddeleniach, kam som vyložene chcela. Zavolala som tunajšiemu primárovi a dohodli sme sa. Asi som mala naozaj šťastie. Ľudia sú tu skvelí, podmienky sú vynikajúce, rovnako ako interdisciplinárna spolupráca. Mám s čím porovnávať, viem, ako to chodí u nás. Bohužiaľ je tá situácia na Ukrajine smutná.
A keby sa situácia vo vašej rodnej krajine upokojila, vrátili by ste sa?
Nechcela by som sa vracať. Veľmi sa mi tu páči. Veľmi rýchlo si zvykám na iných ľudí a nechám si ich prirásť ku srdcu. Cítim sa tu skvele. Vidím sa v strakonickej nemocnici trebárs aj za desať rokov. (Úsmev)
Zdroj: Jihočeské zdraví, č.1