Módna myšlienka „nulového“ odpadu (zero waste) domácností nesie všetky rysy náboženstva a nemá nič spoločné s efektivitou, hospodárnosťou, rozumnou alokáciou zdrojov, starostlivosťou o komfort človeka a starostí o životné podmienky, ktoré nás obklopujú.

Iste, možno presvedčiť samých seba, že najlepší je život v askéze, s permanentným pocitom chladu a hladu, a niekomu to môže robiť aj dobre, keď sa tak rozhodne žiť. Celá ľudská civilizácia je ale založená na trendu opačnom, na zdokonaľovaní ľudských aktivít tak, aby ich produktom bol maximálny úžitok pre človeka.

Nie je pravdou, že takéto správanie má svoje limity, že je „neudržateľné“, že jeho negatívne externalitou je poškodzovanie životných podmienok človeka. Čistota, kultúrnosť a kultivované okolia, to všetko je predsa súčasťou komfortu a nikto nebude v záujme jedného komforte poškodzovať svoj iný komfort, len môže v závislosti na stupni svojho rozvoja posúvať priority v rámci jednotlivých parametrov svojho komfortu.

Zrod ľudskej civilizácie priamo súvisí s deľbou práce a s využitím komparatívnych výhod najprv medzi jednotlivcami, potom rodmi, kmenmi atď. Je výhodné špecializovať sa na produkciu tých statkov, ktoré viem poskytnúť kvalitnejšie či lacnejšie ako niekto iný. Ba dokonca, môžem sa zbaviť produkcie aj niektorých z tých statkov, ktoré nikto tak dobre poskytnúť nevie, ale mínusový rozdiel v efektivite nie je tak veľký, ako plusový v tých odboroch, kde je moje komparatívna výhoda najväčšia.

Preto vo svojich bytoch nechováme sliepky, aby sme mali vajcia, nepestujeme na balkóne obilie, nevyrábame si v predsieni skrine a postele a na toalete nezachytávame bioplyn na vykurovanie obývačky. Tieto činnosti prenecháme tým, ktorí aj vďaka koncentrácii výroby dosiahnu ďaleko väčšiu účinnosť, čím ušetríme svoj čas aj sily na veci, ktoré zase lepšie vieme my a sme schopní ich úspešne ponúknuť na trhu, napríklad na písanie článkov.

A presne tak sa to má aj s odpadmi a ich spracovaním či likvidáciou. Ako si na kolene nevyrábame televíziu, pretože to nevieme, nemá žiadny zmysel, aby sme každý individuálne spracovával alebo likvidoval svoje odpady, pretože to nevieme. Presnejšie povedané, nevieme to tak efektívne, ako keď sa táto činnosť vykonáva koncentrovane a vo veľkom.

Áno, je možné sa nechať blažiť pocitom, že nezaťažujeme svet vedľajšími produktmi svojho života na Zemi, ale je to rovnaké, ako dobrovoľne hladovať alebo triasť sa zimou. Individuálne si spracovávať svoj odpad totiž stojí toľko „človekohodín“ nášho úsilia i času, že ide jednoznačne (a paradoxne) o mrhanie zdrojmi najcennejšími: naším časom, životným komfortom, našou ľudskou energiou. Kto sa rozhodne prijať vieru zero waste, je tak vlastne plýtvačom z najväčších.

A dodám ešte jednu vec: kult triedenia odpadu. Každý z nás vyprodukuje ročne asi dve tony odpadu (v rámci EÚ sme v tom zhruba okolo šiesteho miesta, teda veľmi dobre), z čoho asi štvrtinu tvoria odpad komunálny, čiže individuálny. V našich individuálnych rukách je tak vlastne len zlomok vedľajších produktov. A prečo vraj triedime komunálny odpad? Aby šiel lepšie spracovať, aby bolo lacnejšie ho recyklovať.

Naozaj si myslíme, že ruky každého z nás sú efektívnejšie než hromadné triedenie? Že keď sa sčítajú hodiny, ktoré dohromady venujeme na triedenie, ušetrí sa firmám spracovávajúcim komunálny odpad viac peňazí, než koľko je hodnota tých našich vynaložených hodín úsilie? A čo náklady na logistiku celého systém triedenia?

Ak sa niekto rozhodne pre raw stravu alebo denný dvojhodinový jogging, je to jeho vec. Keď mu to robí dobre. Ak si niekto myslí, že nulovým odpadom alebo jeho triedením zmieria démonov vnútra Zeme alebo matku prírodu, je to vecou jeho viery.

Ale vydávať túto vieru za racionálny a premyslený prístup je zaslepenosť, alebo rovno podvod.

(Článok pôvodne vyšiel na IVK)