Autora tohto článku mnoho ľudí pozná. Keďže sú na jeho osobu zvaľované obvinenia a mnoho ľudí má na neho negatívny názor, ktorý sa zrejme nezmení, môže to ovplyvniť názor aj na nasledujúci text. Práve preto meno autora (zatiaľ) nezverejníme.
Ale text napísaný ešte v roku 2014 je prebraný doslova, pár klikov vo vyhľadávači napovie. Pre malých investigatívcov máme jednu prosbu. Nechajte si pátranie na neskôr, až potom, keď článok dočítate
[sociallocker][/sociallocker]
Článok „neznámeho“ autora
Viac, ako dve desiatky rokov sa treťosektorové organizácie venujú podpore informovanosti o ohrozených skupinách obyvateľstva v snahe znížiť, či úplne odstrániť ich negatívne vnímanie majoritou. Úmysel bol, ako to už v takýchto prípadoch často býva, dobrý. Dodnes je, hoci si už donori viac, ako kedykoľvek predtým uvedomujú, že sa niekde stala chyba. Ich dobré úmysly už dlho dláždia cestu, čo vedie priamo do stredu pekla: týrané ženy sú vďaka premysleným kampaniam na smiech ešte viac, než kedykoľvek predtým, diskusné fóra pod článkami o Rómoch pre istotu prestali existovať úplne. Milióny investované do osvety o homosexuáloch išli do plynu, pretože dokázali neuveriteľne polarizovať spoločnosť. Nimi vyvolaný pocit ohrozenia viedol dokonca k potrebe zákonodarného zboru ústavne definovať inštitút manželstva. Čo kedysi nebolo témou do debaty, považuje dnes väčšinová spoločnosť za problém hodný ochrany pred minoritou. Istú časť liberálne orientovaných občanov tieto kampane skutočne posunuli k úprimnej podpore menšín, u absolútnej väčšiny obyvateľstva však vyvolali úplne opačný efekt. Nenávisť k menšinám už dosahuje skutočne absurdné čísla. Jedným slovom – katastrofa.
Ale je to naozaj katastrofa pre všetkých? Určite nie. Prešpekulovaný donorský systém ochotný platiť, kedykoľvek sa objavilo slovo „Róm,“ či „homosexuál“ viedol k nenápadnému vzniku samostatného trhového segmentu, ktorého predmetom činnosti je presun finančných prostriedkov od darcov k zdanlivému konečnému prijímateľovi s obrovskou, často až 100% maržou pre sprostredkovateľa. Rakovina má dnes podobu niekoľkých desiatok ľudí, zúčastňujúcich sa udržiavania pyramídovej hry v chode a organizácií umožňujúcich legálne transfery od právnických osôb k osobám fyzickým.
Systém dosiahol istú formu dokonalosti a v podstate na ňom nie je čo vylepšovať. Má svojich ideológov, má ľudí zabezpečujúcich legislatívnu ochranu, má pešiakov a tiež užitočných idiotov. Tí z nejasného pocitu viny za príslušnosť k majorite cítia povinnosť nadštandardne podporovať čokoľvek, čo ideológ označí za dobré a správne a často konajú už iba zo strachu, že budú označení za nositeľov nejakej formy fóbie, alebo nedostatočne pokrokových aktivistov.
Môže to vyzerať ako nedostatok dôvtipu, zdravého rozumu, či kompetencie. V skutočnosti nie sú tvorcovia katastrofálnych kampaní žiadni naivní hlupáčikovia. Naopak. Vedia veľmi presne, že práve tento druh kampane pomôže udržať problém pri živote a teda udrží pri živote aj ich. Ak by ich činnosť skutočne viedla k náprave krívd a vyriešeniu problému, stratili by donori dôvod dotovať ho a peňazovody by vyschli. Platí jednoduchá matematika: čím je problém väčší, tým je vyššia šanca presvedčiť donorov, že sa s ním oplatí bojovať aj za cenu vysokých finančných strát. Preto kampane schválne nastavujú konfrontačne a doslova vyhľadávajú mediálne atraktívne konflikty, z ktorých vždy vychádzajú ako morálni víťazi statočne odolávajúci tlaku majority.
Ideálny mechanizmus pôsobenia: skutočne existujúci problém – jeho mediálna uzurpácia a nafúknutie – donor s nejasným pocitom viny neochotný hľadať vlastné riešenia – akceptor schopný poskytnúť „riešenie“ donorovho pocitu viny výmenou za jeho peniaze – obvinenie kritikov z fóbie. Tu sa kruh uzatvára.
Možno by pomohlo pochopiť túto jednoduchú vec: problém žiadnej minority nevyrieši žiadna kampaň. V najlepšom prípade naň dokáže upozorniť. Najčastejšie ho však v podaní týchto odborníkov ešte viac zhorší. V neprospech absolútnej väčšiny ohrozenej menšiny. V prospech hŕstky šikovnejších, ktorí sa včas chopili šance. Pre tých bolo nedávne rozhodnutie parlamentu o ústavnej ochrane manželstva doslova živou vodou a uistením, že ich boj bude musieť byť stále väčší a statočnejší. A tým pádom drahší, notabene.
Dobrou správou je, že ako každý zhubný nádor smeruje aj toto ochorenie systému k vlastnej záhube. Je preň stále zložitejšie presvedčiť donorov, že vyhadzovať peniaze z okna na vydieračské kampane a posilňovať nenávisť a skutočné fóbie je dobrý nápad. Nemerateľné, alebo prinajmenšom sporné prínosy predražených kampaní tiež nepridávajú donorom na chuti investovať a rozumne sa začínajú obzerať po zaujímavejších témach. To v ideológoch logicky vzbudzuje nervozitu a agresivita v boji o prístup k žrádlu sa stupňuje. Paranoidné hľadanie nepriateľa vedie doslova k absurdným výsledkom: kým kedysi ste museli autentického homofóba hľadať lupou, dnes už je podľa stránky homofobia.sk divný takmer každý, pričom vám stránka poskytuje skutočný bonus: možnosť nahlásiť prejavy homofóbie (!). V plánoch kampaní je na jednom z prvých miest snaha získať na svoju stranu intelektuálov s vysokým mediálnym výtlakom. Aj táto stratégia postupne stráca na účinnosti a postihla ju prudká inflácia. Skutočné osobnosti ochotné postaviť sa za pochybnú stratégiu sa hľadajú stále ťažšie a tie neskutočné už takmer nikoho nezaujímajú. Aj preto, že podporujú vždy a všetko, čo sa práve oplatí podporiť.
Kampaň môže byť jedným z nástrojov, ktorý má zmysel, ak je vedená správne a ak dokáže na konci vyprodukovať merateľné zlepšenie postoja cieľovej skupiny. Tie naše však majú úplne opačné zameranie a ak by sa čosi také stalo v komerčnej sfére, znamenalo by to pre neschopnú agentúru doživotný dištanc. V komerčnej sfére sa ale pracuje s peniazmi, ktoré niekto konkrétny musel zarobiť predajom konkrétneho produktu a tak má k peniazom z predaja vlastnícky vzťah. Je teda predpoklad, že bude konať racionálne a vyžadovať zodpovedajúce plnenie. Donorské peniaze v treťom sektore majú opačný charakter, ich majiteľ sa svojich vlastníckych práv ku nim vzdáva výmenou za veľmi nejasný pocit, ktorý so skutočne vynaloženou čiastkou prakticky nesúvisí. V tomto sa donorské peniaze až nebezpečne podobajú eurofondom, o neefektívnosti ktorých kolujú doslova legendy. Opodstatnene.
Čo sú základné komunikačné chyby, vydávané v pochybných kampaniach za prednosti? Budovanie pocitu výlučnosti, napríklad. Neustále omieľané poukazovanie na inakosť a všetky možné odlišnosti, pretože ak ste naozaj ostentatívne iný, prečo by ste mali mať rovnaké práva? Keď čítam vyjadrenia o tom, ako je niekto hrdý na svoju homosexualitu premýšľam, ktorá múdra hlava mu čosi také pošepkala. Byť hrdý na svoju sexualitu je in? To akože mám byť hrdý na to, že som heterosexuál? Čo má sexuálna orientácia spoločné s hrdosťou? Je tiež neskutočne kontraproduktívne pracovať s podsúvaním pocitu viny. To už dnes funguje presne opačne a vedie to iba k postupnému znecitlivovaniu verejnosti na skutočné krivdy.
Aby sa nezabudlo: mám porozumenie pre absolútnu väčšinu potrieb homosexuálne orientovaných občanov. Ak mi ich vôbec niečo dokáže zoškliviť, sú to práve tie trápne a samoúčelné exhibície, ktoré o skutočných potrebách homosexuálne orientovaných občanov nevypovedajú absolútne nič. No ako som sa dozvedel nedávno, som preto homofób a so mnou dokonca Viktor Horján a Marcel Nemec. Obaja síce homosexuáli, no s nevhodným postojom k Pride. Ak si niekto trúfne spochybniť osoby organizátorov Pride a nesúhlasiť so spôsobom prezentácie témy, je jednoducho homofób bez ohľadu na sexuálnu orientáciu a hotovo. Výhradné práva na definíciu homofóbie si na Slovensku už dávno uzurpovala skupinka ľudí, ktorí sú všetkým iným, len nie reprezentatívnou vzorkou tejto menšiny. A áno, majú značný mediálny výtlak a prístup k donorským peniazom a kvôli tomu si otvorený konflikt s nimi každý dobre rozmyslí.
Skúste si na pár sekúnd predstaviť, čo strašné by sa stalo, ak by nezmyselné dotácie na rok, či dva ustali. Ak by náhle prestali fungovať peňazovody, do ktorých sa dnes na jednej strane lejú milióny a na druhej strane vypadávajú prajdy a perfídne kampane v médiách, ktoré ľudí len nasierajú. Začali by sa pogromy na Rómov? Prenasledovali by homosexuálov úderné skupiny krvilačných konzervatívcov? Začali by nedávno účinne prevychovaní slovenskí muži opäť mlátiť každú piatu ženu? Nie. Nestalo by sa vôbec nič zlého. Možno by sa nestalo vôbec nič.
No najskôr by si verejnosť oddýchla od neustávajúcej masáže a obviňovania a po čase by možno zas bola ochotnejšia načúvať argumentom tých, ktorým sa v tejto spoločnosti naozaj žije ťažšie. Lebo naši homosexuáli to majú naozaj ťažšie, ako my. V niečom oveľa ťažšie a niekedy nie je ľahké si to pripustiť. Lebo kríž, s ktorým prišli na svet im bráni prežívať naplno veci, ktoré sú pre nás samozrejmé. Lebo narodiť sa ako Róm v osade je peklo, ktorý by neuniesol len tak hocikto a prakticky z neho niet úniku. Ak by dnes prišiel na svet nový Einstein v Jarovniciach, zrejme by sme to nikdy nezistili a v správach na JOJ by sme ho videli v hlúčiku ufúľaných detí kúpajúcich sa v stoke. Problém teda skutočne existuje. Problémom tohto problému však je, že na ňom parazitujú profesionálni aktivisti, ktorí si často riešia úplne vlastný problém s účtami a zloženkami.
Riešenie je jednoduchšie, ako by sa mohlo zdať: okamžité a nekompromisné odrezanie profesionálnych príslušníkov ohrozených menšín od zdrojov pochádzajúcich z tretieho sektora. Ak sú takí šikovní a nepostrádateľní, ako sa nám roky snažia nahovoriť, dokážu si iste zabezpečiť peniaze vlastnou hlavou. A možno sa raz dočkáme kampane, v ktorej sa hovorkyňa nespravodlivo odmietaných opravárov pračiek Romana Schlessinger bude bojovne zastávať práv svojich kolegov na povinné prehliadky odtokových čerpadiel každých šesť mesiacov. Nič proti tomu, ak si ju sami demokraticky zvolia a ak si tú bohumilú činnosť bude konečne platiť zo svojho.