Vladimír Putin sa zúčastnil svadby ministerky zahraničných vecí Karin Kneisselovej. Dôsledky tejto návštevy môžu byť dalekosiahle.

V profesionálnej diplomacii sa nič nedeje náhodou. Každý krok je starostlivo zvažovaný s možným dopadom nielen na vzájomné vzťahy, ale aj v kontexte medzinárodnej politickej scény.

Moderné Rusko za vlády Putina je povestné svojim veľmi opatrným prístupom k politike. Jeho kroky bývajú plánované ďaleko do budúcnosti.

Korešpondent Komsomolskej pravdy Dmitrij Smirnov pripomína, že je to prvá návšteva najvyššieho ruského, alebo sovietskeho predstaviteľa na sukromnej udalosti vo svete za posledných snáď 100 rokov. Nemá pravdu. Ide o prvú návštevu po 105 rokoch. V roku 1913, v predvečer svetovej vojny sa na svadbe dcéry Kaisera Wilhelma II zúčastnil aj ruský cár Mikuláš II.

Na svatbu bol Putin pozvaný osobne nevestou. Karin Kneisslová presne vedela, ako sa bude pozvanie a návšteva chápať a aké bude mať dôsledky. Dá sa povedať, že v Rakúsku je len málo tak kvalifikovaných odborníkov na medzinárodné vzťahy, ako je ona. Je zrejme najlepšou expertkou na Blízky východ, vyrastala tam, študovala, pozná sedem jazykov.

Rakúsko je naviac neutrálnou krajinou, Spojené štáty na nich nemajú priamy vplyv cez štruktúry NATO. Preto si môžu dovoliť beztrestne presadzovať kurz na zbližovanie a spoluprácu s Ruskom.

Kneisslovej pozvanie Putina je na jednej strane doslova výsmech Američanom. Dáva najavo, že americké vyhrážky a sankcie nič neznamenajú. Že pre ňu osobne a pre rakúsky štát je ďaleko významnejší dobrý vzťah s blízkym Ruskom, ako nasledovať nepriateľskú politiku ďalekej Ameriky. Jej manželom sa naviac stal expert na energetiku Wolfgang Meilinger. V tejto súvislosti treba pripomenúť, že Rakúsko so štátnou spoločnosťou OMV je mimoriadne aktívne pri podpore ruských energetických projektov. V osobe Kneisslovej sa tak zbiehajú jednak politické a tiež ekonomické nitky.

Voči návšteve sa ohradili len relatívne menej významné osoby. Napr. zástupca Európskeho parlamentu za stranu Zelených Michel Reimon vyzval rakúsku ministerku zahraničia Kneisslovou, aby podala demisiu. Podľa neho by kancelár Sebastian Kurz mal ponúknuť jej demisiu prezidentovi Alexandrovi van der Bellenovi, ak to sama dobrovoľne neurobí. Rakúska europoslankyňa Evelyn Regnerová zas uviedla, že toto pozvanie postavilo Rakúsko pred európskymi partnermi do hanebného svetla. Tento akt nazvala „provokáciou európskej dimenzie„. Podľa ukrajinskej poslankyne návšteva Putina vraj z Rakúska urobilo ruského spojenca a tamojší politici sú v Kyjeve neprijateľní.

Rakúska vláda však odmieta podozrenie, že súkromná návšteva Putina zmení smerovanie rakúskej politiky.

Špičkoví politici však mlčia. Môžeme len špekulovať, ale ticho v Európe ohľadom tejto návštevy je významné. Kneisslová tým pádom nemusí zastupovať len samú seba, alebo Rakúsko. Mohla by byť akousi emisárkou európskych politikov, ktorí sa túžia zbaviť americkej kontroly.

V čase, keď Donald Trump pritvrdzuje a sankcie voči hocikomu rozdáva už pomaly v dennom režime, pragmatici aj ideológovia sa dostávajú na jednu loď. Aj keď mnohým protiruským politikom imponuje pritvrdzovanie voči Rusku, obchodná vojna proti Európe im už tak veľmi nevonia.

V tejto situácii Putin môže slúžiť ako protiváha voči Amerike, ktorá sa z hľadiska Bruselu „odtrhla z reťazí„. Tichý súhlas s intímnym stretnutím dôležitej európskej političky a Vladimíra Putina, je súhlasom, resp. pokusom o zblíženie sa s Ruskom.

Ak tvrdíme, že každý krok v diplomacii má svoj význam, interpretovať Putinove dary neveste je skoro nemožné. Podľa správ, s ruským prezidentom prišiel Kozácky chór a hlava Ruskej federácie odovzdal bežné suveníry. Nič špeciálne, len úplne obyčajné predmety a kultúrny program. Ako keby chcel dať najavo, že sme jedna rodina, jeden spoločný kultúrny priestor, že skrátka patríme k sebe a že si to nemusíme pripomínať luxusnými trofejami. Kytica kvetov, malý darček a priateľské objatie stačia.

Budeme zvedaví na kroky Nemecka po včerajšom stretnutí s Putinom. Ak je cesta Putina na súkromnú udalosť rakúskej ministerky predzvesťou bližšej spolupráce, potom by mali nasledovať konkrétne kroky. Udalosti by potom mohli byť koordinované medzi Moskvou a Berlínom, resp. Bruselom. Ak by k tomu došlo, Bielemu domu sa to nebude, ale skutočne vôbec nebude páčiť.

Faktom je, že tak ako Obama dokopal Rusko do objatia Číny, niektoré kroky a chyby súčasnej americkej administratívy vytvárajú priestor na úvahy o európsko-ruskej spolupráci. Otvorene povedané, z ekonomického dlhodobého hľadiska je racionálnejšia euroázijská, než euroatlantická spolupráca. Či sa to prejaví aj v politických krokoch, ukáže až budúcnosť.